Alžbeta Mateová
Niekedy šedivé
bežia všedné dni
Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Alžbeta Mateová
Zas nejaké zbožné želanie...
Nemôžem to nenapísať. len tak pre seba a pre Noc, čo ma tu otravuje svojou prítomnosťou. Sedím v aute, okolo mňa sa mihajú svetlá , nado mnou letí Noc a je akoby rýchlejšia ako ja...Tak sa mi prihovára a všeličo mi vyčíta...Vraj si dokonale viem posierať život, že sa nemám stále hrať na hrdinku, nemám sa snažiť stíhať aj nemožné a mám chápať aj jeho. Ja viem! Hovorím jej. Všetko je možno tak, že mi celkom neverí....
Alžbeta Mateová
Nemôžem byť Popoluška...
Nemôžem byť Popoluška, lebo už ani nemám ten jej krásny vek...Ale ona a jej príbeh mi občas príde na rozum. Vraj sa nadrela. Dnes som si povedala , kriminál, veď ja sa nadriem niekedy viac ako ona. Veď čo je to preberať nejaké fazuľky alebo mak...To jej ozaj mohli tie holuby pomôcť. Mne by pomôcť teda nemohli...museli by priletieť - ó, vlastne pribehnúť - aspoň tri medvede.
Alžbeta Mateová
Keď ma lámu myšlienky o vine...
Sedím so slúchadlami na ušiach...Pri práci, ktorá ma zvyčajne izoluje od reálneho sveta. Tóny hudby mi prevŕtavajú myšlienky v mojej hlave.... vonku prší. Občas prihodím poleno do sporáku. Chvíľku sa dívam do ohňa. Voňavé teplo sa vyvalí von. Farby ohňa sú pálivé...Pomyslím na to, že všeličo nás páli, aj to, čo by nemuselo...napríklad nezmyselný pocit viny...
Alžbeta Mateová
Mamina, ty na čom fičíš?
Veľmi sa teším, keď môžem pracovať nerušene...keď nemusím nikam ísť a môžem byť pri svojej robote. Keď teplo zo šporheltu sála a vonia úplne inak ako nejaké ústredné kúrenie....Dýcham ho spolu so všetkým drevom - jedno mi dáva teplo a druhému sa ja snažím vnútiť nejakú inú formu existencie...K tomu všetkému sa primieša vôňa kávy alebo čierneho čaju s citrónom..
Alžbeta Mateová
Uhlík na snehu
Môj polročný kocúr sa volá Uhlík. Priznávam, že málokedy mu tak povieme, skôr mu povieme Uhel , čiže tunajším nárečím. Je s ním riadna zábava. Podarilo sa mi zachytiť ako reagoval na skromnú nádielku snehu...Moja havina sa iba povýšenecky prizerala, ako sa mladý vie baviť.
Alžbeta Mateová
Keď sa ja /ne?/zlomím...
Keď už rozvlačujem po všetkých izbách na sebe stružliny a úplne sa topím v práci, tak je to už so mnou riadne zlé...Nemyslím na nič, len podávam výkony. Robím, pokiaľ necítim v svaloch na rukách bolesť. Takú štípavú...Zvyčajne to už býva neskoro večer...práca, káva,práca, čaj...Nejaké jedlo medzitým, samozrejme. Aj psa a mačky opatrím. Veď najlepšie proti nejakému nezmyselnému smútku je zaujať sa činnosťou.Svoju prácu milujem, o to to mám ľahšie. Vzdychnem si, že som v podstate šťastný človek, veď nič zlé sa nedeje. Žiadna tragédia, žiadna choroba...Deti zlaté a zdravé...
Alžbeta Mateová
Neuveriteľný gýč....
Slnko bolo ako žeravá guľa nad horizontom . Úplná pravda a dokonalý gýč. Nádhera. Čoskoro sa zotmie.Vošla do domu a do ticha. Hodila kamsi tašku a zažla svetlo. Zapla rádio, zapla telku. Zabila ticho a pocit samoty.Chcela nemyslieť. Nemyslieť na tie slová, ktoré dnes počula.
Alžbeta Mateová
Keď ma lámu myšlienky o láske :-)
Počula som od jedného človeka, že nedokáže povedať nikomu , teda žiadnej žene , že ju ľúbi. A pritom vraj nie je citový abstinent. Môže to byť tak, pomyslela som si. Asi nemá potrebu to povedať. Alebo nechce klamať, keď lásku necíti. No, dobre. Ja si myslím, že veta ľúbim ťa je jedna z najkrajších, ktoré môžeme počuť. Ja viem, v médiách beží produkcia, kde sa táto vetička objavuje niekedy až pričasto. Až tak, že nevnímame jej význam.
Alžbeta Mateová
Keď ma láme próza
Tuším sme došli do módy,pomyslela som si pri letmom pohľade na reklamu produktu nórskej kozmetiky...Vraj Neutrogena - natrieš sa a si bez chyby. A keď si bez chyby - teoreticky by mal byť z tvojho pohľadu aj svet, aj život, krajší...Mojim rukám nič nepomôže. Sú vymakané, sem tam jazva.
Alžbeta Mateová
Mami, zabi ho! Zabi ho!!!!
Mami! Zabi ho! Zabi ho!, takmer hystericky vrešťala moja metalistka , keď kaprovi vo vani klesla voda tak, že začal akosi viac otvárať papuľu a šľahať chvostom... Mami, poď už, on sa trápi, nenechaj ho trápiť! Jasné, že ho nenechám, dočkaj, vezmem si handru! Mrcha - kaprík bol veľmi živý, kým mal vo vani vodu, vyskakoval takmer ako delfín a zhadzoval šampóny , mydlá a kadejaké peny k sebe do kúpeľa.
Alžbeta Mateová
Niečo málo o koledách...
Pomenovanie koleda je odvodené od rímskych januárových prianí Calendae Januariae, čo predstavuje tradičný obrad pochôdzkového charakteru, ktorého pôvodným zmyslom bolo priniesť šťastie a blaho v rodinnom a hospodárskom živote, čomu nasvedčujú i slovanské názvy pre koledu - ščedruchi, ščodrówki ... Koledou sa nazývali obradové pochôdzky i dary, piesne a popevky, riekanky. Pri koledovaní sa spievali liturgické i ľudové piesne. Je s nimi spojené v celej šírke ľudové muzikantstvo, ľudový výtvarný prejav i život pastierov.
reklama
Alžbeta Mateová
Jeden text ..../impresia/
Niekedy sa venujem aj sakrálnej tvorbe. Teraz pred Vianocami je takých objednávok viac. Dnes dokončujem jednu takú menšiu madonku s Ježiškom , ktorý nesie v náručí kostol zasvätený Matke Božej....Tá , čo si dielko objednala, chcela mať na druhej strane text. Tak píšem:
Alžbeta Mateová
Hlava sa nedá vysypať ako smetný kôš
Dnes je obloha plná hviezd a sedia spolu s Nocou na streche nejako príliš nízko.Ticho sedí s nimi. Zvyčajne upratujem a periem - a kadečo ešte – v noci. Deň je akosi vyhradený na inú prácu. Zvlášť teraz, keď jej mám tak veľa. Tak som vyšla von povešať mokré šatstvo na šnúry. Sedeli tam a spýtavo sa dívali. Ticho bolo studené. Noc zvedavá. Hviezdy, ako večné otázniky, žiarili z jej tmavých šiat. Svietili, aby som mohla všetko zavesiť. Jedno za druhým .
Alžbeta Mateová
Keď sa porušia tradície...alebo Už som na lepšom
Otrasiem zo seba stružliny. Tak nejak narýchlo, ako vždy. A vždy na mne nejaké zostanú. Keď sa pozriem kamkoľvek, nájdem vždy zopár. Nevadí. Veď drevo nie je špina. A mamina moja so mnou nebýva. Spomienka na minulosť ma v duchu rozosmeje. Mala som pätnásť a trochu viac.Mala som malú izbu. Aj sme ju volali malá. Zmestila sa mi tam hoblica, jedna stolička a posteľ.Steny som mala polepené farebnými stránkami z nástenného kalendára Dielo majstra Pavla z Levoče.
Alžbeta Mateová
Mám to v hlave , medzi pilinami...
Do čerta! Zhorela mi ryža. Bože, ten smrad ! Vetrám a nadávam si. Strašné. Dosť často takto nestíham. Neviem, čo skôr, či domácnosť alebo práca. Keďže pracujem doma, práca na mňa vyzývavo pozerá z každého kúta. Môj bývalý rozvodom úspešne ukončil aj svoje rodičovstvo, tak sa musím obracať. Fakt, už je pätnásteho a „alimenty“ nikde...A to by mi malo stačiť vraj jeho slovo a nie súdne rozhodnutie o výživnom. Tieto myšlienky mi chvíľu ladili s tým zápachom.Boli protivné ako ten smrad. Zlikvidovala som zdroj zápachu a postavila na sporák druhú dávku ryže. Už dám pozor. Zrazu zabrechala havina. Krátko. Niekoho spoznala. Moja kamoška! „Ahoj , Bett, prišla som na kus reči!“ Aspoň ma vytrhne z mojej spáleninovej depky. „Musím ti povedať niečo o sebe.“
