Som iba tvorivý človek,rezbárka Zoznam autorových rubrík: Zo života, Nedeľná chvíľka poézie, poviedka na nedeľu, Bol som na lepšom, Zo života aj iných, Z našich potuliek, Súkromné, Nezaradené
Zjesenieva sa. Večer som vyšla von, spýtať sa Noci, či jej nie je zima. Uvidela som ju, ako sedí na streche a pýta sa hviezd, či by nemohli viac hriať. Pozri, ukázala som jej na okno kaplnky. Z okna sálalo teplé svetlo. Toto si už možno aj viac ako sto rokov nevidela...
Môžete zostať v miestnosti ,alebo vyjdete von, aby ste mohli v prípade potreby svedčiť. Odpovedala mi sudkyňa na moju otázku. Chvíľku som zaváhala, ale rozhodla som sa pre druhú možnosť. Vždy lepšie ,ako sa bezmocne dívať , radšej mať nejakú možnosť pre prípad potreby. Zostala som na chodbe. Ľudí tam veľa nebolo, a tak som počula, ako môj ex - Rasťo - zvyšuje hlas. Cicero - pomyslela som si. Oproti nemu stojí /asi iba moja/ jeho dcéra a právom si žiada aspoň malý zlomok toho , čo jej patrí.
Keď moje ratolesti nejdú do školy, nedokážem skoro ráno vstať...Niekedy si to aj vyčítam , ale čo sa dá robiť , môj biorytmus je už taký.Najlepšia obrana proti stresu je okrem pohybu a iných dobrých vecí, aj spánok. Ked mám veľa práce - môj pohyb sa trochu obmedzí a chce sa mi dlhšie spať...Spať a nemyslieť na hlúposti.
Upratovala som záhradu a narobená som ako kôň. Noc sa už dávno roztiahla nad strechami , hrdo mi ukazuje svoje hviezdičky a vťahuje ma do svojho Ticha. Stojím nad ohňom, opieram sa o vidly ...Na oheň sa dívam rada, na to teplé svetlo, prinášajúce taký zvláštny pokoj na duši. Myslím na riadky mojej kamarátky...Usmej sa hoci aj na mačku ...napísala mi.
Týchto pár slovíčok venujem môjmu priateľovi, za to, že je jeden z mála tých, ktorí sa netvária byť inými ako sú,za jeho skromnosť a za jeho horúce i keď utrápené srdce. A to som si chvíľu myslela, že už asi poéziu nenapíšem...Hádam si to tu nájde...
Poviem ti, s tým mojím snívaním - nie vždy to bolo tak. Zdá sa mi to už dávno.Idyla rodiny sa niekam stratila...Zostali iba povinnosti. Prostredie, kam sa vkrádala Neláska každý deň... Na mieste pri spoločnom stole, kde mal sedieť On, sedela Neláska. Nelásku nič nezaujímalo...ani deti, ani ja. Zrútili sa všetky moje sny. Myslela som si, že bude takým otcom, akým bol ten môj. Žeby som sa minula na rozume, keby sa mu niečo stalo... A zrazu som si želala, aby to miesto pri stole bolo radšej prázdne. Aby tam tá Neláska svoju stoličku nenašla.
V posledných dňoch unikám skutočnosti kamsi do snov. Nie je to tentokrát mojou prácou. Ani oči nemusím privierať. Snívam s otvorenými očami. Sledujem svoj štetec ,nanášam farby, ktoré cítim a rozmýšľam. Nie, nerozmýšľam - ja naozaj snívam. Umývam riad a dívam sa ponad vodovodný kohútik cez okno do záhrady. Včera bol ten dážď v Bratislave a teraz je tu . Vždy mešká pol dňa. A snívam.
Myslela som, že dnes už nič nenapíšem. Je tomu 36 rokov, čo zahynul môj otec, vojenský letec - stíhač. Tak som za neho zapálila sviečky. A pracovala som tak, pri tých sviečkach. Som teraz o deväť rokov staršia ako bol on, keď sa to stalo...
To bol zase deň! Rušnejší ako rušný a ani chvíľka pre oddych. Konečne je večer. Vzduch vonia prezretým letom, tráva začína byť príjemne chladivá. Vyjdem na dvor a vidím ,ako ku mne letí moja kamarátka Noc a sadá si na strechu - na to svoje miesto. Zrazu sme na dvore traja. Ja, Noc a Ticho.
Babi, prečo sú všetci malí anjeli chlapci ? Spýtala som sa babky ešte ako malé dievčatko, keď sme boli spolu v kostole. Odjakživa ma anjeli fascinovali a vtedy som si všimla, že tí malí tučnučkí barokoví anjelici sú vlastne chlapci...To ja keď zomriem, nemôžem byť anjel? Babka mi často rozprávala rozprávky...Okrem rozprávok mi raz povedala, že keď zomrie malé dieťa , tak jeho duša ide hneď do neba a stáva sa malým anjelikom.A zrazu som zbadala, že malí anjelici sú iba chlapci...
Nesmieš sa báť, musíš byť samostatná, musíš sa spoliehať iba na seba, nikomu sa nedá veriť - to sú slová mojej mamy, ktoré mi opakovala dosť často.
Tak som sa rozhodla konečne natrieť rámy a zárubne okien na dielni...Nie tak celkom tradične - budú pestrofarebné...Možno trošku netradične krikľavé. Aby hneď udreli do očí. Tak,ako mne okná do očí vždy udierali. Ťahy štetca vo mne vyvolávali spomienky...
Prosím Ťa, Alžbeta, nemaľuj také špiny!!! Pekne si začala a teraz to tak domachlíš! Takto sa mi často ozýval za chrbtom hlas mojej učiteľky v Ľudovej škole umenia na Dulkáči, kam som chodila od svojich ôsmich rokov dvakrát týždenne. Brala som to ako školu a nechodila som tam príliš rada, lebo maľovanie ma až tak nebavilo. Práve kvôli nej - mojej učiteľke. Nemohla som maľovať, ako som cítila, lebo jej sa môj farebný svet nepáčil..
Povím vám čil jennu viprávku, povedala večer babka. O minárovej cére, sťeťe? Ale buďeťe sa báť, je strašiďelná..Keď som bola ďíťa a stará maťi mi hu viprávali, též som sa bála... Nuž, aj teraz je už vlastne noc - temná, plná tajomstiev a z tmy a spoza každého kríčka na nás možno všeličo číha...tak si tú rozprávku pripomeňme. Kľudne by mohla byť námetom pre horor -napätie, krv, temná atmosféra pivnice a nočnej hory....A veľmi sporný šťastný koniec...
Niekedy si poťažkám, ako je mi ťažko v živote. Ako sa mi nesplnili niektoré sny. Ako som nezvládla manželstvo. Ako ťažko sa zvláda samému rodičovstvo. V akej neistote žijem vďaka svojej práci, keď tŕpnem, predá sa - nepredá , bude sa to páčiť? Budem mať aj zajtra na chlieb? A zrazu sa dozviem, že niekto z mojich priateľov chytá dno.. Uvedomím si, ako veľmi mi priatelia v živote pomohli a prepadne ma v duchu akási panika. Nechcem o teba prísť...
