Matúš Marcinčin
Nekompromisný súd
Čo povieš tomu dieťaťu? / Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pán boh živiť. / Čo keď narastie? / Že si — že si umrel. / A keď mu druhí povedia, že žijem? / Nech potom sám súdi nad tebou.
Ukradnuté mi môžu byť kľúče,ukradnutý si môžem byť sám,rád zaplatím ten najvyšší účet,keď najnižšiu rýchlosť mám...(Vlado Krausz) Zoznam autorových rubrík: Divadlo, Literatúra, Svet, Nezaradené
Čo povieš tomu dieťaťu? / Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pán boh živiť. / Čo keď narastie? / Že si — že si umrel. / A keď mu druhí povedia, že žijem? / Nech potom sám súdi nad tebou.
Aleluja, už som tu ja! Ty, čo si nikdy neplakal. Ty, čo sa nevieš ani smiať. Aj ty sa pridaj k nám a poď sa s nami pozerať! Aleluja, už som tu ja!
Dvadsiate storočie v skratke. Svetové vojny. Totalitný režim. Ľudské víťazstvá a pády. Vášeň. Fanatizmus. Nepochopenie. Láska. Radosť. Rany. Život, smrť. Čas. Tragédia jednej rodiny. Jedna hodina s piatimi ľuďmi na malom javisku. Koľko hodín koľkých ľudí v skutočnosti? A cez to všetko la Musica.
Je často zaujímavé vidieť veci z druhej strany. Čo hovoria napríklad cudzinci na našu krajinu a na nás, na Slovensko a Slovákov, to nám napovie veľa o nás samých. A nie je to ťažké zistiť. Aké to však bolo niekedy? Ako videl Horné Uhorsko a jeho obyvateľov nemecký cudzinec v barokovom 17. storočí? Prečítajte si Uhorského Simplicissima. Ak chcete vedieť (a vidieť naživo), ako ten istý cudzinec videl Spiš a Šariš tej doby, pozrite si Princove halušky!
Kto aspoň niekedy nezávidí tým, ktorí majú viac ako on? Kto by nechcel zbohatnúť rýchlo a ľahko? Bez práce a námahy? Kto by nechcel len tak stotisíc? - Čo to je stotisíc?! No niektorí by za stotisíc šli aj do pekla!
Čo má robiť človek? - Ktorý má už dosť tohto sveta. Ktorému sa dokonale spriečil. Ktorému je z neho dokonale zle. Svet plný verejne tolerovanej korupcie. Škandály, voči ktorým sme zľahostajneli. Cieľavedomé lži škeriace sa odporným smiechom do tvárí slušných ľudí. Arogancia mocných a bohatých. Veci a zvieratá povýšené nad človeka. Bezcennosť života. Manipulujúce médiá tvoriace umelú realitu. Každodenne znásilňovaná pravda. Každodenné víťazstvá svíň. Bieda, urážky a ponižovanie slušných a čestných. V rýchlom slede panoptika ostré kontrasty obrázkov tohto sveta, ktoré strašne bolia.
Kujme pikle, kujme pikle, obvyklé i neobvyklé. Kujme pikle, pikle kujme, snad se pikle s piklí ujme. Kujme pikle, kujme pikle, správné pikle lidi zvikle. Kujme pikle, pikle kujme, spekulujme, intrikujme… Lepšího nic není nad pořádný piklení.
Čo by ste urobili, ak by ste si v deň svojich narodenín omylom vymenili v autobuse kufrík a našli v ňom niekoľko stotisíc libier? Zbláznili by ste sa? Zmenili by ste svoju identitu? Alebo by ste sa vybrali do Barcelony, či kúpili si ostrov Bali? Neviem. Jedno je však isté - nemyslite si, že by ste to mali ľahké.
Hodina dlhšia ako ľudský vek v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove. Dobropis nie je veľká nádej. Je to malá radosť.
Na počiatku nebolo slovo. Na počiatku bola fotografia. Čiernobiely obrázok dvoch šťastných dievčat. Sestier, ktoré si boli veľmi blízke. Slovo bolo až potom. A nakoniec im ostalo len slovo – ako písmo v liste alebo hlas v telefóne. Človek zažil raj a nebude spokojný, kým ho znovu nenájde.
Sedem mesiacov po narodení sa rozhodlo o jej osude. Francúzsky kráľ Ľudovít XV. a rakúska cisárovná Mária Terézia z politických dôvodov spojili navždy životy francúzskeho následníka trónu Ľudovíta a jednej z mnohých rakúskych princezien. To ešte netušili, že sa stane jednou z najznámejších žien svojej doby a za krátkych 38 rokov bude nasledovať svojho manžela pod gilotínu. Mária Antoinetta.
Do bane vstupuje starý muž s vnukom, aby mu ukázal miesta, kde kedysi pracoval a ktoré preňho znamenajú viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Zabúda na to, že po privatizácii už baňa slúži len ako zásobník zemného plynu. Verný svojmu zvyku, vyťahuje cigaretu a škrtá zápalkou...
Ako to vyzeralo v dávnom Babylone? Chcete vidieť slávnu babylonskú vežu? Akým jazykom sa tam v skutočnosti rozprávalo? Čo sa dialo po legendárnej potope sveta? Čo urobí človek s darom z nebies?
"Nikdy sa nestanem nosorožcom, nikdy, nikdy. Beda tomu, kto si uchoval originalitu! No čo! Budem sa brániť proti celému svetu, proti celému svetu sa budem brániť! Som posledný človek a zostanem ním až do konca. Nevzdám sa!"
„Vorvane robia stále tú istú chybu. Pendlujú medzi severom a juhom. Stačí, aby raz zabočili zle a dostanú sa do Severného mora. Uviaznu tam. Panicky sa motajú v kruhu, až kým sa úplne nevyčerpajú a nepomätú. A v tej pomätenosti už nedokážu nájsť cestu späť. Príboj ich vyhodí na breh. V prírode sa dejú kadejaké svinstvá. Stačí malá orientačná chyba a si v riti!" (Walter van der Werf)
Príbeh chudobnej Alžbety, ktorú okolnosti donútia ponúknuť na medicínske účely svoje telo, stavia divákov pred dve zásadné otázky – akú cenu má ľudské telo, akú cenu má ľudský život? Má vôbec nejakú cenu? Príbeh Alžbety je aj príbehom stratenej viery v Boha, ktorý bol nietzscheovsky zabitý a zmizol z medziľudských vzťahov. Je to ale aj príbeh lásky, ktorá ostala v našej spoločnosti len ako sprofanované slovo a nostalgická spomienka na niečo nežné a krásne. A nakoniec je to aj príbeh nádeje. Nádeje, ktorá drží človeka večne pri živote. Nádeje, ktorej koniec znamená začiatok malého tanca smrti...
„Sú ľudia, ktorí neveria, že človeka možno prevychovať, oslobodiť ho od prachu a špiny stáročného násilia. Neveria, pretože nevedia, sami sú zašpinení, dokonca až natoľko, že nie sú schopní vedieť; nie sú schopní skúmať život, vidieť jeho špinavú, nehanebnú hrôzu a vyzbrojiť sa tvorivým hnevom na boj s organizátormi hrôzy. Sú to ľudia s lenivou a ľahostajnou mysľou, ktorí chcú žiť pokojne, a to je všetko.“ (Maxim Gorkij)
Život sa ľahšie píše, ako žije. Ja píšem, a nech rozmýšľajú tí, čo budú čítať. Všetko sa pominie. Len to, čo je napísané, je skutočné a ostáva večné.