Life Begins At The End Of Your Comfort Zone. No shit, no roses... Zoznam autorových rubrík: Lucinov stĺpček, Thoughts cant help thinking., Hroznový cukor, Súkromné, Nezaradené
Vonku mínus desať. Žlté Punto sa ešte poriadne nevykúrilo, desiata hodina ranná, sedím za volantom a dýcham zvnútra teplo na skrehnuté prsty. Vychádzam z Avionu, kde som bol vybavovať pár drobností a v hlave mi hmýri roj ďalších neodkladných povinností. Semafory, červená. Postupne si triedim na čo sa vyprdnem, čo naozaj horí a musím to neodkladne... a v tom mi prejde pred autom, bojím sa to slovami opísať,... bezdomovec bez nohavíc.
Projekt je za mnou, dá sa povedať, že úspešne. Vo mne zmiešané pocity: telo vyšťavené neustálym psychickým náporom a nedostatkom spánku, myseľ veselá a pripravená na nové zážitky. Všetci tí skvelí ľudia čo mi za týždeň prirástli k srdcu sa rozliezli po Európe. Späť do geta, späť do škôl, do osady, do mesta, na dedinu, späť medzi ľudí kde žijú. Mám to za sebou, nevedel som sa dočkať konca a napriek tomu mám teraz v duši pusto a akosi prázdno. Čo mi medzinárodná výmena vzala a čo mi vlastne dala?
Už ti načisto preskočilo? Vyzeráš ako gadžo! Prečo chodíš ako opica? Daj sa ostrihať! Čo ti vybuchlo na hlave? V živote sa neoženíš! Chodíš ako bezdomovec! Prečo majú niektorí ľudia problém s odlišnosťou? Je iba ich názor ten správny? Robím veci ako ich cítim. Správam sa v súlade s mojim svetonázorom. Chcem byť iný. Je to problém? Pre niekoho asi áno...
Už je to tu. Zase to prišlo. Napĺňa úplne každý kúsok, každý pór, bunku, nič mu neunikne. Zavŕta sa do vás ako krt a svojimi slepými očami sliedi po tom čo by zožral. Nenásytné! Fuj! Držím dýku a chcem bodnúť, hlboko, kruto, bezcitne. Zabiť to prázdno čo na mňa skáče a trhá ma na kusy. Rovno do srdca, ako šialenec, smejem sa. Ruka so zbraňou zostala visieť v priestore. Počuť smiech,... vráti sa.
Urbi et orbi. Desiatky tisícov skandujúcich ľudí. Milióny za obrazovkami. Emócie, vášeň, davová psychóza. Benedikt XVI číta požehnania v rozličných jazykoch a dav jasá. Potrebujú vidieť vzor, potrebujú vtlačiť svojim nudným životom formu, tvar, zmysel. Potrebujú byť súčasťou niečoho veľkého, nekonečného, silného. Jednoducho TO potrebujú.
V prvom rade si sprav vysokú školu! Potom si nájdi poriadnu, slušnú prácu. Kúp si auto a našetri na dom. Nájdi si inteligentné, pekné dievča a ožeň sa! Sprav si 3 deti! Potom budeš žiť šťastne až kým nezomrieš. Bullshit!
Nechcem vám ťahať žiadne medové motúzy popod nos ani nič podobné. Pravda je prostá: nie je med ako med.
Áno, pracujem s cigánmi. Áno sú to jedineční ľudia. Veď kto nám dal právo posudzovať čo je správne? Ako by sa mal človek k človeku správať keď ho stretne? Dajme druhým šancu a nebojme sa pomenovať ich pravým menom.
Tak, teraz som mal možnosť vyskúšať si na vlastnej koži ako chutí také pokušenie.
Cesta piatkovým rýchlikom z Bratislavy býva hotovým utrpením. Sardinky sa majú v konzerve pohodlnejšie a to sa im neobtiera o ksicht umelohmotný vianočný stromček. No fakt, išiel som v priebehu októbra v rýchliku stojac na jednej nohe a cestu mi spríjemňoval pánko držiac vianočný stromček. S úsmevom sa ospravedlňoval: „Veď viete, idú Vianoce...“ A nevravte, že chodiaci delfín neexistuje!
Určite si každý pamätá vety, ktoré nás formovali v detstve, slovné spojenia, na ktorých sa zabávame a niekedy s hrôzou zisťujeme, že ich sami používame. Viem presne čo by mi povedal otec, keby videl, že píšem tento blog. Nešaškuj, z toho nevyžiješ!
Hnusný smrad, špina, neumyté, prípadne nespláchnuté. Žiadny toaleťák, pokreslené steny, rozbité dvere, omočená misa. Aj vy ste už boli na verejných záchodoch? Ak nie radšej tam ani nechoďte. Ale keď musíš, tak musíš...
Počas obeda sme sa s kolegyňou dostali k zaujímavej téme. „Chcela by som prednášať na vysokej škole ale nemám doktorát.“
Zatiaľ čo sa Európa snaží, podporujúc programy pre medzinárodnú spoluprácu, kontaktné semináre a bilaterálne či multilaterálne dohody medzi členskými štátmi, zlepiť na prvý pohľad nespojiteľné črepy, v okolitých krajinách si populisti a nacionalisti hladkajú naduté bruchá preplnené preferenciami a spokojne odklepávajú popol z drahých cigariet na naše úsmevy. Zostáva len dúfať, že sa tu tak skoro neudusíme – navzájom.
S vypätím posledných síl prekonávam záverečný úsek Žiarskej doliny, predo mnou sa ako modla vypínajú pyšné hrebene Nízkych Tatier a cieľ mojej cesty – Smutné sedlo. Sadám do trávy a hltám posledné zvyšky riedkeho studeného vzduchu. Balím cigaretku, aby som sa nezadusil toľkým kyslíkom odrazu a vyťahujem domáci slivkový „gumidžús“ v ploskačke. S pôžitkom vydychujem dym zmiešaný s parou a zotieram rukávom kvapky zaslúženého potu. Výhľad mi vyráža ten posledný dych, čo vo mne zostal. Tu v objatí hôr sa cítim taký čistý, nedotknuteľný. Práve tu nachádzam stratený pokoj a istotu. Tu som doma.
Niekedy otravné, inokedy poučné, sem tam vtipné, často smutné ale optimistické, v každom prípade nečakané... ako vyzerá také stretnutie s asociálom? Vedel by som rozprávať...
