pyta vela jest Zoznam autorových rubrík: BA, I heart NYC, Sloh z prázdnin, Súrodenci Hyčkovci, Súkromné, Nezaradené
Pred zhruba týždňom zaplavili rakúsku televíziu správy o tom, že sa Nataschi Kampusch po osem a pol rokoch podarilo ujsť svojmu únoscovi a väzniteľovi. Dnes večer priniesla ORF2 prvé interview s teraz 18-ročnou hrdinkou. Nemôžem to nepozerať. Potláčam v sebe pocit krysy, ktorú neskutočne priťahuje pohľad na ľudskú tragédiu a so stiahnutým žalúdkom čakám pred telkou. Čo povie, ako vyzerá, či sa dokáže vyjadrovať, čo si to tom myslí a hlavne ako to prežila.
V nedeľu bol ževraj posledný letný deň. V rámci tejto hrozby sme s kamarátkou vyrazili na Matadorku. Oželeli sme rezne a niečo po 12 sme si už kupovali lístok. Majú turniket! A to je jediná vec, ktorá sa na Matadorke zmenila od čias mojej školopovinnej dochádzky.
Pri cestách do Severnej Ameriky som sa stretla s niekoľkými zásadnými faktami, ktoré vytvárajú nepreklenuteľnú priepasť medzi kvalitou života tam a u nás. Dúfam, že vám pri výbere miesta najbližšej dovolenky či dokonca trvalého pobytu pomôže moja skromná vedecká štúdia.
Dve slovenské kamarátky rovnakého pôvodu sedia na dvoch rozličných kontinentoch a s prestávkami si už 2 týždne emailujú o situácii na Blízkom východe. Jedna má manžela veriaceho kresťanského Libanonca a momentálne je na Slovensku, manžel druhej je sekulárny židovský Američan a je v USA. Švagor „Libanonky“ ostal zaseknutý v Libanone pri návšteve rodiny. Obidve súhlasili s uverejnením korešpondencie.
Túto noc spíme v bed and breakfast v horách. Skoro ako naše Tatry. Len vonku je 35C a Amíci šoférujú zvláštnym spôsobom – vo všetkých pruhoch idú paralelne vedľa seba rovnakou rýchlosťou. Bližšie k New Yorku sa to začína zrýchlovať, nikto nedodržuje povolených 55 až 65 mph. Konečne dorazíme. Dvor je vyšperkovaný, všetko zelené, naokolo samé vŕšky, dokonalá vidiecka idyla. Majitelia nás prichádzajú privítať po visutom moste z druhej strany rieky. „Like the bridge on the river Kwai,“ smeje sa na nás pani domáca a ja si automaticky začnem pískať.
Z terasy pozorovali pokojné jazero. Do hladiny sa ponáralo zapadajúce červené slnko. Vyzeralo akoby ho neviditeľná božia ruka namáčala ako keksík do čaju. Vzduch omamne voňal ihličím a blahodárne ticho len kde-tu preťal trepot krídiel. To sa prišiel napiť maličký kolibrík. Chvíľku tancoval vo vzduchu, mávajúc krídlami, potom si sadol na kŕmitko a omočil svoj dlhý zobáčik vo vode.
Už tretiu noc som nespala. Ak nepočítame disco inferno s DJ Preboha v sobotu na Zlatých, tak za moje prebdené noci sú zodpovedné dva faktory. Práca a Náš bezdomovec.
Vždy som si myslela, že moja neschopnosť byť absolútne spokojná s tým čo mám, je len moja. Prisudzovala som ju svojej povahe, znameniu a rozorvatej osobnosti, ktorá chce vždy všetko. Alebo nevie čo chce, ale chce to hneď.
Dávno sú preč tie časy, keď som sa tešila na cestovanie lietadlom. Večer som nemohla zaspať, lebo som si v predstavovala, ako si ráno o 7 kupujem na Schwechate bagetu a melange a cítim sa povznesene – ako dôležitý cestujúci. Všade butiky s nedostupnými výrobkami a vkusom hodným Mojseja, duty free kozmetika, ktorou som sa v rámci prípravy na let dôkladne natrela od hlavy po päty (niektoré partie pre istotu 2x, pretože rozlíšiť účinnejšie očné sérum je nad ľudské schopnosti), a knihy… jednoducho raj pre mladého cestovateľa.
V Bratislave sa premnožili ľudia! Pomaly sa nebude dať vyjsť z domu. Dopravná zápcha už je nonstop aj na našej milej malej uličke, kam predtým nepáchla živá duša okrem pár bielych (vlastne čiernych, ale aby niekto nebol na pochybách, že nejde o Rómov) bezdomovcov a sympaticky vyzerajúcich mladých Rómov, ktorý s hravosťou a nespútanosťou im vlastnou občas vyhadzujú smeti z košov len tak, pre radosť.
Keď som bola malá, hovorievala mi stará mama, Babetka, aby som si palcom a ukazovákom šúchala nos a cvičila s členkami v igelitových sáčkoch. Okrem toho som si mala tlačiť prstom na predné zuby.
O mojom kamarátovi Danovi viem všetky podstatné veci. Aspoň som si to donedávna myslela. Niežeby sme si každý deň volávali čo je nové, ale základný prehľad o jeho frajerkách, sekundárnych frajerkách, barových a športových aktivitách a z toho plynúcich zranení zväčša mám.
Som taký tuctový chalan. Vlastne už asi muž. Nie som síce veľmi spoločenský, ale pravidelne sa zúčastňujem krúžku mladých modelárov. Tomuto hobby sa venujem takpovediac náruživo a venujem mu maximum svojho voľného času. Musím sa pochváliť, že sa mi moja iniciatíva oplatila. Zvolili ma totiž za predsedu sekcie bojových lodí.
Sama niekedy rozmýšľam nad tým, čo to presne je, čo ma robí takou výnimočnou. Niežeby som bola nejaká pekná, teda niežeby som nebola, ale rozhodne nie som nejaká ordinárna kráska. Nie som žiadna tuctová bábika a zakladám si na tom. Som taká láska na druhý pohľad. Ale potom až na smrť.
Pri slove Florida som si vždy predstavila starých ľudí v bledoružových teplákových súpravách a s celoplošnými gorbačovskými pigmentovými škvrnami. A presne taká Florida je. Okrem iného.
O ženách sa hovorí, že nemajú logiku. Tak neviem. Ja mám asi šťastie na mužov, ktorí sa narodili ako ženy a predtým ako sa zoznámili so mnou si nechali zmeniť pohlavie.
Začala som chodiť na jógu. Okrem svalov ako Madonna si od toho sľubujem trochu ohybnejší chrbát, ktorý mám tuhý ako štolwerk pred kontaktom so slinami a najmä pokojnú a vyrovnanú myseľ.
Nič tak nepoteší ako možnosť prežiť intelektuálne naplnený večer so zaujímavými ľuďmi a skvelým kultúrnym programom. V praxi to znamená jedlo a pitie zadarmo s kamarátmi, miestami neftipne prerušované príhovormi zástupcov firmy, ktorá párty usporiadala a s ktorou človek nemá absolútne nič spoločné.
K tým najlepším veciam sa človek často dostane ako slepé kura k zrnu. Nejako bez rozmýšľania vymyslí dačo, o čom už v nasledujúcich minútach ani nie je až taký presvedčený, a potom odovzdane ide, veď cúvnuť sa už nedá. Takto som si ja po strašnom žúre na nedeľu zorganizovala opäť raz vstávanie o 6.
Mám omrznutý xicht a bolí ma celé telo. S hrôzou kukám na masívnu modrinu medzi nohami.
