pyta vela jest Zoznam autorových rubrík: BA, I heart NYC, Sloh z prázdnin, Súrodenci Hyčkovci, Súkromné, Nezaradené
Ťažko povedať, kedy to všetko začalo. Začiatok však nie je až taký podstatný, keďže nemám šajnu za aký hriech je toto trest. Najnovšia „vlna“ prišla v piatok. Najprv pomaličky, potichúčky… Beriem malého brata na HP4. Fakt, že ten druhý - väčší nemôže ísť, už mal byť pre mňa dostatočným varovným signálom, že sa zase raz začnú diať veci.
Už od neviemkedy sa všetci tešia na Vianočné trhy. Niekoľko týždňov pred otvorením sa už nevedia dočkať tej úžasnej vône cigánskej a klobásky, ktorá zaplaví Staré Mesto. Počas pracovného dňa si predstavujú ako v kruhu priateľov postávajú na vynovenom Hlavnom námestí, bodro konverzujú so starými a novými známymi, nad hlavou im poletujú snehové vločky a celý ten pocit z takého nádherného momentu plus hektolitre vareného vína ich príjemne hrejú.
Môj drahý otec správne pochopil, že k šťastiu mi momentálne chýba len kvalitný matrac a hrdinsky sa podujal byť sponzorom môjho Schoenheitsschlafu. Tato, si zlato a dík, ale teraz mi ide o iné. Ako sme tak spoločne brúzdali po obchodoch, boli sme všade bez výnimky automaticky považovaní za dvojicu. Takú tú – chlap si na staré kolená miesto športového auta zaobstaral mladú frajerku.
Pubertu som prežila ako obdobie temna, kedy ma najmenej chápali členovia rodiny. Miesto citlivého a tolerantného prístupu robili naopak všetko preto, aby moje utrpenie ešte umocnili. Zakazovali mi jedinú radosť – piatkovú „kultúru“ v U-clube, o ktorom sme všetci rodičom tvrdili, že je to „taká slušná reštaurácia pod hradom.“ Vrieskali na mňa, keď som cez vtedy jedinú prístupnú telefonickú linku hodinu riešila s kamarátkou závažné problémy typu „Keď mi už dva dni nezavolal, znamená to, že ma nechce?“ Vrieskali na mňa, že mám viac pomáhať v domácnosti. Vrieskali na mňa, že nemám byť pol hodinu v sprche, že si nemám púšťať nahlas hudbu, že mám postrážiť malých bratov a upratať si ten bordel v izbe (aj keď teraz už vďaka Jane Portášovej viem, že „poriadok je len pre blbcov, inteligent zvládne aj chaos“).
Už som nad reklamou viac-menej zlomila palicu. Bola som úprimne otrávená outdoorovými výtvormi, spotmi aj inzerciou. V aute ma prenasledovali otrasné preplácané bigboardy, ktorých myšlienka sa nedala odčítať ani keď ste stáli pol hodinu v „stau.“ Prestala som sledovať nové reklamy v TV. Nikde žiaden nápad. Jediné, čo ma za posledné mesiace nadchlo, bol Stefan Sagmeister, ktorý mi dal trochu nádeje, že sa to dá urobiť vtipne aj bez naleštených bezpohlavných vizuálov. Ale Stefan má svoj ateliér niekde v prdeli v New Yorku, a zákazky si už môže vyberať, takže nerátam s tým, že jeho veci uvidím okrem výstavy aj v kávovo-šampónovo-vložkovom real life.
Nový život, jak sa hovorí. Lenže ako na to? Jednoduchšie ako čakať, kým sa dostavia výsledky našich ambicióznych snažení je zveriť sa do rúk mágii. Alebo hviezdam. Alebo pánubohu. Alebo keď nie ste práve ten „veriaci“ typ, vytrhne vás z mizérie feng šuej.
Pre rozlietaného, zaneprázdneného, civilizačnými chorobami kváreného mestského človeka nie je nič upokojujúcejšie ako stráviť pár dní na malebnom slovenskom vidieku, takmer v lone prírody, dalo by sa povedať. V piatok večer po práci naložíte do auta zopár najlepších priateľov, ktorí vám pomôžu aj v tých najťažších životných obdobiach, a vyrazíte.
Po desiatich mimoriadne vydarených dňoch v New Yorku sedím v taxíku smer JFK s batožinou nafúknutou asi o polovicu, ja tiež trochu hore s váhou („All she does is shopping and lunching“ ako hovorí jedna postava vo Woodyho MelindaMelinda), plná kabelka odtrhnutých lístkov z galérií, divadiel a jazz klubov a okolo hlavy mám omotaný nepríčetný úškrn, ako si stále vybavujem vtipné debaty s mojou Manhattan girl.
Keď nám vzrušená kamarátka na po-promočnom obede šepkala, že ju jej priateľ požiadal o ruku a že to za chvíľu oznámia celej rodine, ostal nám v krku bezmocne trčať kus morky. Bol to šok. Aj keď nie až taký, aký muselo zažiť zúčastnené, nič netušiace príbuzenstvo. Takže morka-nemorka, nakoniec bolo na nás, aby sme po tom, ako sa dvojjazyčne vyrieklo, že Kamilka sa ide vydávať za tu prítomného (a počas slovenského prejavu len priblblo sa usmievajúceho ) Hadyho a že budú žiť v Libanone, robili oslavnú atmošku a odušu tlieskali.
Tento inzerát som dostala ako forward. Asi ho už viacerí poznáte, a marí sa mi, že už ho možno niekto aj uvádzal vo svojom blogu, ale človek s mojou pamäťou si nemôže byť nikdy istý. Napriek tomu, že podozrievam minimálne dvoch mojich známych, že si týmto štýlom krátia dlhú chvíľu, spravili sme aj my svoj zoznam požiadaviek. Pre istotu... Voila – reprezentatívna vzorka 5 žien od 22-27, marital status: od single až po married, hľadáme muža, ktorý je:
Môj kamarát žijúci v Berlíne mi prednedávnom poslal zaujímavý článok zo Süddeutsche Zeitung. Autor v ňom rieši nás - ženské. Respektíve asi viac svoje ženské, to jest Nemky, ale musím povedať, že jeho názory zdvihli dekel z hlavy aj mne.
Viete, aké to je, keď si v programe vyhliadnete nejaký obľúbený film. Klasiku, alebo romantiku, alebo thriller, to je úplne jedno...ponáhľate sa z mesta, všetky záležitosti si vybavíte tak, aby ste s úderom hodiny H sedeli pohodlne rozvalení na gauči, detailisti aj s vagónom popcornu, bezodnými zásobami čokolády, orieškov a tekutín. Deti po makovom odvare spia ako polená, a Michael, Kevin, Sharon, či Robert patria na kúsok noci len a len vám.
Slnečný letný deň, jazero. Na brehu sedia 2 extra-sexy baby (Modelka, Pusa) a opaľujú sa. V pozadí skupinka chlapcov, ktorí na baby obdivne pozerajú a niečo si medzi sebou šepkajú. Ozýva sa smiech chalanov, šplechot vody, zo vzdialeného tranzistoru hrá posledný pop-hit, vtáčiky štebocú, pozitívna energia vo vzduchu by sa dala krájať.
30C v tieni, slnko pečie práve do okna vašej kancelárie a sľubovaná klíma už niekoľko rokov mešká. Potíte sa ako na maturite a každú minútu hypnotizujete hodiny nad dverami, aby ste už mohli vypadnúť. Keď vám o 6 konečne padla, šéf vás pri bráne dôverne chytí za plece, uprene vám pozrie do očí a poprosí vás, či by vám mohol dať na starosť jednu špeciálnu úlohu, nikto iný to tak nezvládne. Ale ak nemáte čas, samozrejme to môže zveriť aj Petrovi. Len sa mu zdalo, že by to bola pre vás skvelá šanca... Prinútite sa servilne usmiať, prikývnete a v duchu dáte zbohom predstave osviežujúcej vody v jazere v kombinácii s tou osemnástkou v mini-bikinách/s tým fit majiteľom reštaurácie, čo ste v sobotu zbalili na diskotéke. Je na tom niekto horšie ako ja??, spínate v duchu prosebné ruky (alebo zaťaté pästičky) smerom k nebesám.
Tak a je to tu. Definitívne, nenávratne. Som odkázaná na rôzne zaručené prípravky a cvičenia podporujúce mozgovú činnosť, ženské magazíny mi radia raz do týždňa vylúštiť „extra ťažkú“ krížovku a vraj mám v čo najväčšom množstve konzumovať antioxidanty. Myslím, že bez guarany sa už ani neodvážim vyliezť pred dom. Je čas akceptovať starobu a rapídne sa šíriacu senilitu a snažiť sa čo najmenej zosmiešniť na verejnosti.
Zrejme to už zažila väčšina z nás. Príde to znenazdania, potichu, zozadu alebo z boku, na tom vlastne ani nezáleží. Podstatné je, že vás to ovalí ako tlaková vlna, pohltí vás ako tsunami a rozšíri vám nozdry ako mongolskému somárovi. Prvý raz je najhorší, pretože vás zastihne úplne nepripravených. Dámy a páni, vytiahnite svoje Wunderbaumy.
Nedávno ma jedna známa zaskočila otázkou, ako povedať svojmu synovi prichádzajúcemu do puberty o ....onééé, o tých veciach...však vieš, čo myslím. Vedela som presne, čo myslí, ale ani jednej z nás nešli odborné výrazy cez gamby. Namiesto toho sme sa pár minút rozprávali všeobecne známym kódom, v ktorom figurovali vtáčiky, pipinky, vajíčka a spol., sprevádzané pubertálnym chichotom dvoch dospelých žien.
Ráno vstaneš, pozrieš z okna, či svieti slnko a ideš checknúť pláže. Pozeráš na oceán a hovoríš, si, hm, dnes to vyzerá luxusne: žiadny vietor, vlny ako nalinkované, nikde ani nohy. Kam až dovidíš samý piesok, duny, a voda, voda, voda.
CP. Alias „cezpolný.“ Týmto výrazom označujeme my Bratislavčania ľudí, ktorí do hlavného mesta prídu z ostatných kútov Slovenska. Ľudí žijúcich na intrákoch, mávajúcich v piatok na Zlatých rukou so zdvihnutým palcom v snahe chytiť stop do svojej rodnej viesky, šikovných a ctižiadostivých ľudí na postoch top manažérov so 100tisícovým platom a srandovným prízvukom...
V metre ma upútala žena so zavretými očami. Padla mi do oka hneď ako som sa vpasírovala medzi tučnú černošku a kašľajúceho pána. Sedela takmer presne oproti mne, kúsok od dverí a mala zavreté oči. Začala som ju pozorovať. Zaujímalo ma, či spí, a predstavovala som si, že ju zmohla preflámovaná noc s kamarátmi. Po chvíli mi došlo, že spiacemu človeku klimbá hlava na stranu, na hruď alebo sa mu zalomí dozadu. To je najodpornejšie, lebo vtedy sa mu rozďaví sánka a ak s takýmito negustiózne a najmä nevedome otvorenými ústami cestuje v metre, je z toho nakoniec hanba, lebo keď sa zobudí, musí si pred vystúpením pretrhnúť slinovú niť stekajúcu na límec.
