Na ceste životom blúdiaca osôbka... Zoznam autorových rubrík: Letom-svetom, Súkromné, Nezaradené, Poviedka I
Mala som mobilný telefón. Starý, s tlačidlami, odretý, s úbohým foťáčikom. Nemalo ani wifi a napriek tomu mi verne slúžil 5 rokov. Reproduktory sa kazili a často ma pri volaniach nebolo počuť. Celé mesiace som snívala o tom, ako si kúpim nový telefónik, taký aký majú moji priatelia, vďaka ktorému sú online po celý čas a aj v reštauráciách práve tweetujú, namiesto toho, aby sa rozprávali so svojimi spolusediacimi.
Situácia štvrtok večer 19:00. Lucka sedí na sociálnej sieti, lakuje si nechty, pritom jej beží slovenský seriál v telke. Na obrazovke notebooku jej svieti chatové okno. Teda zopár viac chatových okien. Píše si so mnou, so spolužiakom kvôli ich spoločnej seminárnej práci, a má tam otvoreného aj Tomáša. Tomáša nepozná. Pridala si ho pred týždňom do priateľov, lebo on si ju chcel pridať. Také jednoduché- na profilovej fotke vyzeral byť fajn. A tak si už píšu týždeň.
Linda a Martin sú skvelý pár. Na istej sociálnej sieti si každodenne verejne posielajú správičky, komentáre, odkazy, pesničky, vyznania, smajlíkov, spoločné fotky, fotky vo fotošope. Každý deň sa častujú tými najvyberanejšími slovami lásky. Ešte horšie je, keď ich stretnete- chtiac či nechtiac ste nútení vypočuť si príbeh o tom, ako sa dali dokopy, akým prekvapením prekvapil Martin Lindu, alebo čím prekvapila Linda Martina. Keď ich pozorujem, mám pocit, že ich vzťah nemá na obzore ani jeden obláčik.
Včera som pri mojom pravidelnom prokrastinovaní pred skúškou otvorila známy slovenský lifestyle-ový časopis. Zaujal ma jeden článok o nevere. Autorka článku uvažovala o tom, ako dnešná doba zmenila aj partnerské vzťahy, dôveru a pojem nevery. Kým v minulosti ste pri podozrení na neveru hľadali odtlačky rúžu na jeho košeli, tak teraz stačí v nepozorovanej chvíli dostať sa k neodhlásenému účtu a kliknúť na kolónku s prijatými správami.
Ich história je staršia ako McDonald a ich pôvod v sebe nesie modrú krv aristokratov. Nosili ich už muži v rokoku, kto nemal biele legíno- pančuchy nebol „cool". Potom nasledovalo dlhé stáročia ticho, až nadišli 80.roky 20.storočia a objavili sa v Madonniných videoklipoch. Znovu ich nosili, tentoraz už však ženy (a nie muži), a tá, ktorá ich nemala, nebola „cool". Potom, sa znovu odmlčali, ale o 20 rokov nahlásili svoj návrat späť. A tu sa dostávame do prítomnosti...
Uááá, cestujeme! Prekrikujú sa hlasy v mojej hlave. Nie, nie som žiadny schizofrenik. Zájazdy, dovolenky, spoznávanie nových miest mám veľmi rada. Najradšej nasávam atmosféru danej oblasti či mesta, pozorujem davy ľudí na rozvášnených uliciach. Samozrejme, dovolenku milujú všetci, mne stačia také dva týždne a potom, šup- šup, domov. Predsa som len domased- ale to bude iný príbeh... Vráťme sa k téme cestovania, ktoré má isté neuveriteľné nevýhody.
Možno bude môj článok subjektívny, nakoľko aj ja patrím do skupiny občanov hlásiacich sa k stavu študentov. Často čítam príspevky, počúvam názory, aké to majú študenti ľahké. Cestujú za polovičné náklady, v banke neplatia poplatky, vstupenky majú tiež za polovicu, dokonca im vracajú aj dane po podaní daňového priznania. A to, som ešte nehovorila o rečiach ako je nám dobre, keďže do školy takmer nechodíme, spíme do obeda aj cez pracovné dni (nielen cez víkendy). A tí, ktorí bývajú na internátoch sa zúčastňujú pravidelných legendárnych chodbovíc. Niektoré fakty môžu byť pravdivé, ale...
Štvrtok večer mal byť ako každý iný. Mama dnes opäť musela dokázať svoje schopnosti. Ono je to tak, že deti ostanú vždy deťmi, kým majú aspoň jedného z rodičov. Nezáleží, či máte 15, 35 alebo 45. Kým máte rodičov, ste ich dieťaťom.
Rozhodla som sa, že nemôžem opisovať neustále iba jeho. Veď to nie sú ódy na neho, lež iba malá spoveď ženy, ktorá sa pomiatla. Totálne pomiatnutie, povedala by moja bývalá kamoška Eva. Hm, aj tak by sa to dalo nazvať. Každú košeľu, bundu či čiapku som si na ňom predstavovala, ako by na ňom stáli, ako by sa v tom cítil, či by sa mu to páčilo. Pri každom nákupe som premýšľala iba o tom, čo by mu chutilo. Proste milión takých, tomu podobných vecí. Vedela som, že je to trochu akoby to bolo choré. Posadnutosť. To mi hučali moje bunky do hlavy. Posadnutosť.
A tu sa začínajú rána šťastných ľudí. Takých rán, ktoré dávajú človeku cítiť svoje city. Nabehli a šialene rýchlo utekali najkrajšie okamihy v mojom živote. Hrali sme sa, že sme ako ostatní. Ostatní malí ľudia na veľkých palubách lodí. Každé ráno spoločné raňajky, hrianka s maslom aj naďalej, ale tento krát stôl vždy zdobili čerstvé kvety. Spoločný úsmev, spoločná káva, a spoločne ruka v rukáve do práce.
Mesiace plynú. Pomaly upadám. Kam to všetko speje? Kam uteká tento môj život? Neustále padám do tých istých jám, diera ako diera, vždy, ale naozaj vždy je to, to isté. Kiežby existoval liek, ktorý ma dokáže uchopiť do svojich osídel. Pomohlo by to? Nie. Myslím, že nie. - Si zvláštna- povedal mi vtedy.
Prišla jar a ja sa nejako neviem spamätať. Denne iba čumím na stenu, premýšľam. V podstate iba snívam svoje ružové sny o krásnom živote, ktorý by som mohla žiť. Nežijem ho. Bol tu niekoľkokrát, pred balkónom, mi na veľké potešenie susedov, vykrikoval obscénnosti. Odbila som ho tvrdo, hodila som po ňom sošku, ktorú som dostala od rodičov na maturitu. Nikdy sa mi nepáčila. Vraj, mu ranu museli zašívať. - 10 stehov!!! Predstav si, 10 stehov- vykrikoval mi zas potom, ako náhle ho pustili z nemocnice. Som rada, že je koniec, ale predsa mi chýba ruka, ktorá by ma pohladila. Som sama, a práve teraz na jar to na mňa dolieha.
Mesiace ubiehajú, ja naďalej pracujem u šéfky. Jej chlap chodí za ňou naďalej a ja naďalej domov chodím s igelitkami v ruke. Niekedy ma zoberie domov, inokedy fajčíme v tom malom parku. Vlastne vtipné ostáva to, že sme nikdy neboli navzájom predstavený. Ale rozhodne s ním vychádzam dobre. No, za to šéfka nie veľmi, ako som si všimla, v poslednom čase ich vzťah sprevádzajú krízy...
Život ide tak rýchlo. Hovorí sa, že by sme mali zastať a privoniavať k ružiam. Nestíham. Možno zastavovanie nie je pre mňa. A možno nevidím, že stojím. Všetci, čo ku mne mali blízko, veľmi blízko, ehm, utiekli. Zbabelo? Uvedomene? To neviem. Jeden išiel za druhým a čakali, že mi ostane v srdci jazva. Je to také smutné- neostalo mi po nich v srdci nič. Neboli ku mne súdený, nehodili sme sa. Mám 25 rokov a doteraz som nepoznala človeka, ktorý by bol pre mňa. Na rozdiel od mojej bývalej kamošky.
Končím v práci. Je päť hodín, práve som zmeškala spoj domov. Tak sedím v parku neďaleko vydavateľstva a v ruke držím cigaretu. Zapálim? Nezapálim? To je ale dilema, pred rokmi sa mi podarilo odvyknúť, ale v poslednom čase začínam mať nutkanie znovu si zapáliť. Zvláštne, takéto nutkanie mám odvtedy, odkedy sa mi podarilo odvyknúť.
Práca ako každá iná. Som asistentka, ktorá kryje šéfkin chrbát, keď sa niečo zlé udeje. Som tá, ktorá robí čaj a som tou osobou, ktorej narodeniny si nikdy nikto nepamätá. - Kde si bola tak dlho?- pýta sa ma dominantným tónom, kým ja sa zmohnem iba na na to, aby som jej zaželala dobré ráno. - Dobré ráno. - Potrebujem objednať nové ukážky týchto látok, potom zavolaj na piate a povedz im nech mi pošlú faktúry za prevádzku, nezabudni vyzdvihnúť u Marcely ten ružový kostým a zarezervovať lístky do divadla na zajtra. Dones mi aj kávu.- stihne mi to povedať jedným dychom. Kde je môj raňajší pocit?
Tu sa začína príbeh jedného rána. Rána, ktoré dáva človeku pociťovať slobodu. Vtedy vzniká pocit, že máme nečakanú silu a sme tu. Všetko toto bolo stvorené pre nás. Vzduch je taký jasný a preplnený radostným očakávaním. Práve vtedy mám pocit, že sa niečo stane. Je to pocit ako každý iný, ale tým ako vznikol je úplne odlišný. V čom? Tak ako rýchlo vznikol, tak aj rýchlo môže zaniknúť.
Autorom tohto jednoduchého, avšak pravdivého výroku je Paulo Coelho. Nie som fanúšikom jeho kníh, hoci jeho knihy nesú v sebe mnoho myšlienok na hlbšie premýšľanie. A väčšinou sa s jeho filozofickými úvahami zhodnem.
Kamkoľvek v tieto posledné dni kliknem, všade nachádzam hlúpe články o predsavzatiach a ich dodržaní na Nový rok. Články pre ženy sľubujú štíhlosť, nájdenie partnera, zmenu celého života, a len pod jednou podmienkou, ak sa ich budeme snažiť dodržiavať. Články pre chlapov nasľubovali kúpu nového auta, technických hračiek, nájdenie partnerky, ktorá bude stáť za to, a tiež len pod jednou podmienkou- ak vytrvajú a svoje predsavzatie dodržia.
Cestujem vlakom. Niekedy denne, niekedy len raz týždenne. A práve počas ciest vlakom, mi vždy učaruje premena dňa na noc, keď obloha stmavne do farby čučoriedok a postupne nebo tmavne a slnečného svetla niet. A keď vlak prechádza cez nejakú obec či mesto, vidím cez sklo postupne sa zapínajúce svetlá na ulici, v domoch, autách, v ľuďoch...
