Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, SFT s.r.o., videoblog, 2008, 2007, 2006, 2005, s OKS na večné časy a nikdy in, zúrivá fikcia
pár fotografii a nejake video, na ktorých nie je ani Tony, ani sadomaso, a ani fetiš. David B a Anskar C. - video, 1,4 Mb kurz španielciny, 1.lekcia, ;opuchli mi pery po piercingu - video 2,2 Mb
Volá sa Neia. Má 41 rokov. Pravidelne, každý piatok, o desiatej ráno, zazvoní na moje dvere. A ja sa teším.
- Pozeraj, pozeraj!..toto si ešte nevidel! – môj spolusediaci, s vyholenou hlavou, a nízkym oranžovým kohútom, si z pohára na barovom pulte vybral slamku, ktorú začal zboku zasúvať do nosovej prepážky. Päťmilimetrová diera, pozostatok po jednom staršom piercingu, mu bez problémov umožnila „pretiahnúť“ ju do polovice tak, aby zostala pevne v nose. Polovica slamky napravo, polovica naľavo. Bez meškania siahol po vývrtke pred ním, a začal si ju zavrtávať do vyplazeného jazyka. Po rokoch nosenia piercingu v jazyku to nebol ani najmenší problém. Vývrtka sa hladko zatočila do diery, vyšla pod jazykom, a môj spolusediaci začal zúrivo rýchlo gúľať očami. Spolu s celým barom som sledoval, ako sa Anskar C., môj nový kolega, z môjho nového zamestnania, so slamkou vpichnutou v nose, a s vývrtkou vo vypalzenom jazyku, otáča dookola na barovej stoličke, a zo vsetkých síl sa snaží spievať známy refrén. …Hare kríííšna, hare krííšna, krííšna krííšna, haaare hare...
Čakali sme asi hodinu. V kresle na chodbe, som so sklonenou hlavou pozoroval miniatúrne mravce. Mali 2 milimetre, a chaoticky sa pohybovali dookola. Z dverí oproti vyšla sekretárka. Skwaszný energicky vyskočil z kresla, schytil koženú aktovku, a pohol sa k nej. Zurvalová vyskočila za ním. - Vy máte dohodnuté stretnutie? – spýtala sa sekretárka. Skwaszný a Zurvalová sa otočili ku mne. Preložil som im otázku, a sekretárke som kladne odpovedal. Pristúpila ku mne. Nebola to HOCIJAKÁ sekretárka. Bola to SEKRETÁRKA STAROSTU MADRIDU. - No, je mi ľúto, ale pán starosta vás dnes nepríjme. - Nemôže? – pomaly som dvíhal pohľad od výstrihu sekretárky starostu hlavného mesta, k jej hadím očiam. - Bohužiaľ. Má tu nečakanú návštevu pána STRAROSTU Z PARÍŽA, a hneď po nej príjma HASIČOV Z NEW YORKU. Pozrel som na hodinky. Bolo 9:11.
Henry sa pretláčal davom ľudí. Avizovaný „priamy prenos“ mal veľký úspech. Ulica Boquería, v gotickej štvrti, hneď vedľa zastávky metra Liceo, bola neprechodná. Pred tetovacím a piercingovým štúdiom MAGICIAN, presne pred tom, v ktorom pracoval aj David Basko, sa tlačilo asi 150 ľudí, rôznych vekových kategórií. S otvorenými ústami pozerali na obrovskú obrazovku televízora vo výklade štúdia. To, čo tak zaujato sledovali, ich síce fascinovalo, ale ani zďaleka na to neboli zvyknutí. Vidieť, na obrazovke s uhlopriečkou 120 centimentrov, ako sa robí piercing penisu, to sa človeku nepritrafí každý deň. Henry sa pomaly predral dopredu.
Práca tlmočníka na Ministerstve obrany Slovenskej republiky mala svoje výhody. V podzemnom bunkri, pod španielskym ministestvom obrany v Madride som si to plne uvedomoval. Kľačiac na kolenách pred záchodovou misou, do ktorej som sa práve vygrcial, som len dúfal, že ani naši, ani domáci španielski generáli, sediaci vo vedľajšej sále, a čakajúci na moju pomoc, nebudú moje ručanie počuť. Do podzemného bunkra som vstúpil, ako simultánny tlmočník, sprevádzajúci troch generálov armády SR. Spolu s nami tam zostúpil španielsky generál, ktorý sprevádzal nás. Po prejdení šiestych dverí, štyroch dlhých betónových tunelov a po zostúpení do naozajstnej hlbky, nebolo pochýb o tom, že som James Bond. Čakal som len nato, z ktorých dverí výjde zúradná čiernovláska, nič menej ako čerstvá Miss Univers, v súkromí obávaná tajná španielska agentka. Nevyšla. Zato my sme vošli do priestrannej a prepychovo zariadenej konferenčnej sály s monitormi. Počas výnimočného stavu, vojny, či živelnej katastrófy, v nej zasadá krízovy štáb vlády. Oficiálna návšteva Armády SR v Madride mohla úspešne prejsť k svojmu jadru.
Publikum v Auditóriu spustilo obrovský potlesk. Ruth sa dvakrát hlboko uklonila. Publikum pridalo. Šesťtisíc dlaní troch tisícok spokojných milovníkov klasickej hudby spokojne tlieskalo. Ruth sa pousmiala, zdvihnutou ľavou rukou utíšila dav, a ukázala pod klavír. V absolútnom tichu som ležal pod ním. Úplne nahý. Ruth sa začala diabolsky smiať. Pomaly som vyliezal, zakrývajúc si rukou prirodzenie. Smiala sa stále viac a viac. Obecenstvo sa k nej začalo pridávať. Namieru vypočítané akustické steny koncertnej sály pohlcovali salvy smiechu. Rozbehol som sa k bočným dverám a vošiel som dnu. Ruth sedela za klavírom, a so zavretými očami hrala pomalú skladbu. Album Three Gnossiennes som poznal naspamäť. Takisto ako aj jej autora, ktorý sa opieral o klavír. Erik Satie pozorne sledoval prsty klavíristky. Napadlo ma, že zomrel v roku 1925, ale nevenoval som tomu viac pozornosti. Schytil som veľkú cestovnú tašku a hádzal som do nej všetko, čo mala Ruth v skrini. Šaty, topánky, klobúky, kabelky, všetko. Vybehol som z izby, a naskočil do auta. Pred budovou mníšskej kongregácie Santa Lluisa de Marillac v prístave som prudko zabrzdil, a s plnou taškou vecí som sa v
- Tak dobre. Čo mám robiť? – Podal som Henrymu vešiak a zapínal som si gombíky na košeli. - Je to jednoduché. Zo skrine za recepciou vybral tričko a obliekol si ho. - Zbaliť sa, vypadnúť z bytu, a poslať kľúč doporučne do realitky – Henry zavesil vešiak do skrine – a najlepšie je poslať ho zo zahraničia...a čo najskôr. - Zo zahraničia? - No a? Čo si myslíš?..že ťa pôjdu hľadať? – Henry sa zasmial. Na jeho novom tričku bol nápis: WHEN NEGOTIATIONS FAIL – H.K. SNIPERS. Pod textom bol malý profil hlavy vojaka, s terčom umiestneným v strede hlavy. Presne tak, ako ho vidí ostreľovač vo svojom puškohľade.
- No. A čo ty vlastne robíš?...okrem toho, že chytáš čierne volkswageny... - Študujem klavír – Vytiahla z kabelky bielu obálku - ...čo robíš zajtra? – spýtala sa ma, zatiaľ čo som pozoroval jej ruky. - Zajtra? O koľkej? - O štvrtej poobede. Máš čas? Všetko sa mi darí a som šťastný človek. To bolo prvé čo ma okamžite napadlo. - Mám čas... do jedenástej večer. Potom mám službu v hoteli. Podala mi obálku. Otvoril som ju.
David basko sa priblížil k zrkadlu. Pozrel sa na seba. Vyplazil jazyk, a prstami ľavej ruky ho chytil za špičku. Pomaly otočil hlavu doprava, potom doľava. Povytiahol ho smerom hore, a voľnou rukou siahol po chirurgických nožniciach na umývadle. Zhlboka sa nadýchol, priložil si ich k uzdičke pod jazykom, a strihol.
Pred týždňom som napísal článok „Lenny Kravitz a 2 kilá ryže“ . Lenny svoj benefičný koncet v Rio de Janeiro odohral, a z Brazílie odletel. 500 000 divákov na Copacabane svoje 2 kilá trvanlivých potravín ako dobrovoľné vstupné odovzdalo, veľká časť z tej tony je už rozdaná chudobným, časť z rozdanej časti aj zjedená. Moja milovaná Jo, a moja svokra, sa ale zhodli na tom, že článok vyznel ako negatívna propaganda, podvedome nabádajúca k tomu, aby vám, slovenským cestovateľom, ani vo sne nenapadlo myslieť na prípadnú návštevu Brazílie, najnebezpečnejšej krajiny na svete! Uff! Znova som si ho prečítal...a myslím si že on tak naozaj vyznel. (Tí, ktorí si myslíte, že som pod obrovskou brazílskou papučou, pretože hneď napíšem, čo mi svokra povie, tak sa mýlite. O tom tu netreba diskutovať! ..som! .-)
- Zavolali mi o tretej v noci. Adresa baru, popis chlapíka... nabehol som tam, a bez prípravy som mu popolníkom spravil na tvári dvanásť stehov. Miro pozeral pred seba, a pokračoval – Občas som mal mesiac, keď som bral peniaze a nerobil som nič...len som kvasil doma...ale občas som mal mesiac, keď som lámal ruky...robil som ZLO... – pozrel na mňa – chápeš? ZLO! Ticho som ho pozoroval. Predstavoval som si, ako ho v noci zobudia. Pobozká svoju ženu, svojho 8 ročného syna, a ide zmlátiť neznámeho.
Rosa bola baletka. V kondícii. Tréning čašníčky v nočnom bare k tomu. Fyzicky som nemal šancu. Znásilnila ma trikrát po sebe. Zviditeľnil som celý východný blok. Rosa. Objala ma, položila si hlavu na moje plece a zaspala. S úsmevom na perách.
Dnes poobede som zastavil na semafore na červenú. Bolo 35° celzia. Ľavú ruku som mal položenú na otvorenom okne. K nemu sa zrazu postavil 12 ročný chlapec, a namieril na mňa pištoľ. Bol odo mňa asi na jeden meter. Chcel hodinky a moju príručnú tašku. Bez váhania som mu ich dal. Celý čas na mňa pozeral. Nenávistným pohľadom. A ja som ho úplne chápal. Ja som sedel v starom ojazdenom wolksvagene. On za celý svoj život nebude mať peniaze ani len na kúpu kolesa.
Nočná služba v hoteli Gracia ubiehala rýchlejšie ako som čakal. Zodpovedne som potvrdil všetky rezervácie. Všetky, kde o ubytovanie žiadali ženy. Zodpovedne som zamietol všetky rezervácie, kde o rezerváciu žiadali chlapi, alebo páry. Hrubou čiernou fixou som ich fax preškrtol, dolu som napísal „sorry, fully booked! Sme plní!“. Jeden po druhom, som ich elegantne razítkoval a posielal ich odosielateľom. Po polhodine roboty som urobil krátku rekapituláciu knihy rezerv. Bolo jasné, že v prvej polovici júla bude naš dekadentný hotel v centre Barcelony na 95% obsadený ženami. Henry Molina Hernandez a jeho nápad s výlučným a nekompromisným rezervovaním izieb LEN pre ženy, bol geniálny. Henry bol tým pádom mysliteľ, programátor a veľký človek. Spokojný so svojou prácou som si z hotelového baru vybral fľašu piva.
Zobudil ma mobil. -…Si pozri e-mail!! Od-pad-neš! - Henry hystericky kričal do telefónu. - Koľko je hodín?... - Pol tretej poobede. Čítaj e-mail! Čau, čau! - zložil . Bol to cvok. Nahý som si sadol na stoličku. Otvoril som e-mail a čítal. Drahá Cathy, Tu sú detaily môjho letu. EASYJET Cesta tam – let č. 718, Piatok, 16.jún – LGW 19:05, BCN 22:15 Návrat - let č.719, Pondelok, 19.jún – BCN 18:05, LGW 19:35 Tak. Poprosila si ma o vyjasnenie toho, čo od teba chcem. Uff! Nie je o ľahké, ver mi. Celý život som ma
Sergej Sarkesian prepínal kanály na miniatúrnom televízore, keď zrazu začul hlasité ženské vzdychy. Otočil sa. Na lehátkach, asi desať metrov od neho, si to rozdával mladý pár. Zapálil si cigaretu. Pozrel na hodinky. Pozrel na oblohu. Pol štvrtej. Bola chladná noc, začínalo poprchávať. - Tri sezóny strážnik na Costa Brave – Pomyslel si – jobtvajumať! Po troch rokoch stráženia stánku na pláži ho naozaj nemohlo nič prekvapiť. Chytil do ruky deku a vykročil k lehátkam.
V bare Limon negro nebol skoro nikto. Henry sedel za pultom a nahlas diskutoval s čašníčkou.
Tony sa pohol k dverám. V ruke držal fotoaparát, na krku mal zavesený ďalší. - Odchádzam – Potľapkal som Rafu po pleci – Ty si poradiš, neveriaci pes. Vykročil som k taxikárovi a podal som mu ruku.
- O koľkej ti končí služba? – spýtal sa Tony. - O jedenástej. - O chvíľu sa vrátim – podal mi kľúč a vyšiel na ulicu. Zobral som z pultu dolár a sadol som si do kresla v salóne oproti recepcii. Na stole bola položená kniha. Bolo v nej venovanie vo francúžštine. „Robertovi s láskou venuje Jean-Luc. Vďaka tebe som objavil aká hlboká môže byť láska. Hotel Campanile, Marseille,14.február 2003“
