Miriam Novanská
Po roku
Dnes je deň ako stvorený na ničnerobenie. Bohužial nás zase raz nahnali do práce a tak každý zaháňa tých pár hodín do konca pracovnej doby ako sa dá (len nie prácou, samozrejme, kto by sa už len vedel v pred-silvestrovský piatok na niečo podobné sústrediť.) Ja som sa rozhodla prečistiť si svoju moju e-mailovú schránku. A prehrabávanie v starej pošte mi prinieslo prekvapujúce zistenie. Že je to už rok, čo som, vtedy pre mňa ešte neznámemu mladému mužovi z redakcie SME (Tomáš, mám to u teba!:-), poslala krátku správu. O tom, že sa mi páči rozbiehajúci sa projekt BLOG.SME.SK. A že možno by som mohla občas niečo napísať. O Londýne, o slovenskej komunite, o mojej práci… Súhlasil a potom ma ešte dva ďalšie týždne nakopával, kým som sa odvážila niečo uverejniť. Nakoniec som ani tak veľmi nepísala o Londýne. Či o práci. Odvážila som sa písať o osobnejších veciach. O tom čo cítim, na čo myslím a z čoho mám strach. Kládla som otázky. A dostávala odpovede. Často v diskusii, často súkromne. Dobré aj zlé. Veselé, smutné aj zahanbujúce. Občas plné výčitiek a občas iba jednoduché Ďakujem. Posledný rok bol pre mňa zvláštny. Nielen tým množstvom udalostí, ktoré sa prihodili. Nielen tým, že prišiel
