Miriam Novanská
Nedeľa
Mám rada nedeľu. Ten siedmy deň v týždni, ktorý patrí iba nám.
Slovenská Londýnčanka. Zoznam autorových rubrík: Londýn mojimi očami, Na cestách, Na čo myslím, Kultúra, Spoločnosť, Britské média, Nezaradené, Súkromné
Dnes sa mi stala taká zvláštna vec. Po včerajšom zistení, že moja „skvelá“ banka mi zase raz hádže polená pod nohy, a menšej výmene názorov s jej zástupcami som pochopila, že buď podľahnem alebo stratím (prístup na internetbanking). A tak som teda ten nerovný boj vzdala a začala rozmýšlať, ako im zoženiem a doručím nimi požadovaný doklad s overeným podpisom. Napadlo ma napísať na našu ambasádu v Londýne. Na moj e-mail mi odpovedali. O 18.50. Veľmi milo a dokonca pridali slovko SAMOZREJME. A tak som tam dnes zašla. Odporcovia tejto inštitúcie majú v mnohom pravdu. Ambasáda je v hroznom stave. Stará, socialistická budova. Nemoderné zariadenie, tmavé priestory, staré plagáty po stenách. Ale... Potvrdila sa mi stará pravda – všetko je o ľuďoch. A tu boli všetci milí. Efektívni. Profesionálni. Za tých pár minút, ktoré som tam strávila som počula ako recepčná dvíha jeden telefón za druhým a trpezlivo vysvetľuje. Spanikárenej pani, ktorá stratila pas. Mamičke, ktorá potrebuje vystaviť pre dieťa slovenský rodný list. A telefón zvoní a zvoní… Môj podpis je overený. Za 2 libry. A pracovníčka ambasády pridáva veľký úsmev a prianie dobrého dňa. Pridávam sa. Dnes sa mi stala zvláštna vec. Spolu
Po mojej februárovej dovolenke som dostala niekoľko odkazov pátrajúcich po tom, kedy uverejním svoje dojmy z Kuby. Úprimne, veľmi sa mi do toho nechcelo. Niežeby som bola sklamaná. Naopak – Kuba vo mne vyvolala také množstvo pocitov a reakcií, že som sa rozhodla sa najprv trocha „ukľudniť“ a až potom dať svoje dojmy na papier (teda v tomto prípade na web). Takže na začiatok zatiaľ aspoň malá chuťovka vo forme niekoľkých momentiek z Havany.
Na niektoré britské zvyky sa dá zvyknúť veľmi ľahko. Napríklad na čítanie nedeľných novín. Tak ako som nad nimi najprv ohŕňala nos, tak sa teraz na ne začínam tešiť so železnou pravidelnosťou. A ako telepatickú odpoveď na môj predchádzajúci článok o imigrantoch som v nich objavila tento nádherný článoček. A vraj negatívny pohľad na Slovákov v zahraničí! Ja osobne som teda niekoho ako Miroslav, ktorý v 20-tich rokoch nielenže rád varí, žehlí, záhradníči a stará sa o dve deti, ale dokonca vyzerá ako z reklamy na parfém Calvina Kleina a úplne pobláznil armádu Angličaniek v strednom veku, ešte nestretla – ale ako reklama na slovenkých mužov je tento článok na nezaplatenie! P.S. Link bol preverený a preskúšaný, takže hádam tentoraz si tú radosť z pozitívnej publicity môžete vychutnať spolu so mnou. A ktovie, možno toho dotyčného krásavca aj poznáte...
Z miery ma len tak niečo nevyvedie. Ale dnes je zo mňa nahnevaná mladá žena.
Denníček môj, Tebe to povedať môžem - ja som tak hlúpa, tak nezodpovedná - proste totálna naivka! Čo som si preboha myslela? Kde som podela zdravý rozum? A prečo práve ja? Káva, cigarety, či nebodaj drogy? Keby to bolo také priamočiare...
Pred pár dňami som dostala odkaz od Marcela. Prekvapil ma, pretože písal, ako keby vedel, nad čím si už nejakú tú chvíľu rozmýšlam - nad mužmi, ktorí majú tú odvahu vychovávať sami svoje deti. Poprosila som ho, či môžem pár slov z jeho e-mailu uverejniť. Súhlasil a pridal niekoľko zaujímavých postrehov - takže dnešný príspevok je viac jeho ako môj – ale pomohol mi pozrieť sa na veci z druhej strany – a mnohé pochopiť.
Nedávno sa mi ozvala kamarátka. Napísala pár noviniek a na záver pridala stručné: „Čítala som Tvoj článok o vzťahoch. To neznelo príliš optimisticky. Je všetko v poriadku?“ Mám rada jej štýl. Ani jedna toho veľa nenakecáme, nepatríme k tým, čo by sme trávili hodiny na telefóne a vykladali si historky. Rozumieme si akosi aj bez slov. A preto viem, na čo všetko sa chcela opýtať v tej poslednej vete. „Čo sa deje? Prečo toľký smútok? Kde sú Tvoje rožiarené oči, zamilovaný pohľad, veľký úsmev a hektolitre nádeje? Kde je ON?!“
Hovorí sa, dvakrát meraj a raz rež. A ja by som mohla tentoraz z vlastnej skúsenosti pridať – Dvakrát čítaj, predým než odpíšeš...
Zvykla som si už na neustále upozornenia o sledovaní batožiny v metre a vo vlaku. Zvykla som si na neustále kontroly, skúšanie sirén a bezpečnostného systému vo firme. Zvykla som si, že ak zoberiem niektorú z mojich návštev pozrieť sa na Londýn z výšky London Eye, s prekvapením pozorujú, ako bezpečnostná služba prezerá kabínku za kabínkou, neustále a celý deň. Napriek tomu ma však včerajšok zastihol trocha nepripravenú.
Hovorí sa, že všetko v živote je raz prvýkrát. Tento víkend som však tých zážitkov „na prvýkrát“ mala hneď niekoľko a takto z odstupom niekoľkých hodín sa na nich dokážem už aj zabaviť...
Vždy ma rozčulovala otázka (často kladená úplne cudzími ľuďmi):“Slečna, alebo pani Novanská?“ Nerozumela som, načo je táto informácia potrebná pri obchodnom rokovaní alebo trebárs predavačke v obchode. Ale keďže jediné možné východisko z tejto situácie bolo oslovenie „inžinierka“, ktoré som neznášala ešte viac (zvykneme si raz aj na Slovensku, že oslovovanie rôznymi „titulmi“ je už trocha za vodou?), tak som nechcene zapadla do tejto hry. A tak som bola chvíľu slečna. A chvíľu pani. A teraz v tom mám ešte väčší zmätok ako predtým.
Týždeň po dovolenke a týždeň pred výplatou predstavujú obdobie finančne nie veľmi veselé a tak ma dnes pobavila verejná ponuka Davida Phillipa, 25-ročného bankára, ktorý ponúka 1,500 (v prepočte asi 85,000 Sk) tej slečne, ktorá dokáže čím skôr zviesť nového priateľa jeho bývalej snúbenice.
Môj dnešný príspevok bude asi dosť stručný. Odkedy som sa vsak zapojila do projektu blog.sme.sk čoraz častejšie sa zamýšlam nad tým, či my Slováci sme naozaj takí závisliví a zlí jeden na druhého, ako to o sebe sami často vyhlasujeme – a tak teda krátka úvaha.
Nedávno som sa nechcene stala svedkom príhody, ktorá mi utkvela v pamäti. Sedela som v malej, príjemnej reštaurácii, keď do nej vkročila mladá žena. Nahodená ako podľa katalógu, čerstvý make-up, úsmev na tvári. Bolo asi 10 minút po siedmej a tak som si tipla na rande o siedmej s klasickým 10-minutovým meškaním (taký náš malý ženský zlozvyk). Uviedla čašníkovi meno, na ktoré bola rezervácia a on ju zaviedol k stolu vedľa našej skupinky – ktorý bol na počudovanie prázdny. Podľa jej výrazu tváre som sa nečudovala len ja.
Londýn žil minulý týždeň olympiádou. Letnou a ešte k tomu tou, ktorá sa má uskutočniť až v roku 2012. Už pred niekoľkými mesiacmi, keď som sa presťahovala do toho pozoruhodného mesta ma prekvapilo množstvo bilboardov, reklám, príloh v novinách a časopisoch, letákov a pomaľovaných vlakov a autobusov, kde sa všade hrdo skvelo logo London 2012. Človek by mohol nadobudnúť dojem, že Londýn je už mestom vybraným a hrdo sa pripravujúcim na olympiádu vo vyššie zmienenom roku. Londýn je však zatiaľ iba jedným z kandidujúcich miest na túto poctu – a okrem samotnej metropoly Veľkej Británie je zostava na rok 2012 neskutočne silná – New York, Paríž, Madrid a Moskva. Má Londýn vôbec šancu? To prišla posúdiť minulý týždeň špeciálna posudková komisia vyslaná Medzinárodným Olympijským výborom.
Nedávno ktosi v diskusii podotkol, že vraj „fičím“ na endorfínoch. Aj keď zdanie môže klamať, dnes by som mu dala asi za pravdu – dnes totiž úplne nehanebne prekypujem energiou a šťastím. A náladu mi nepokazí ani totálny kolaps londýnskej dopravy alebo neočakávané krupobitie. Začína konečne moja vytúžená dovolenka!
Nedávno ma prekvapil počin nášho oddelenia ľudských zdrojov. Distribuovali medzi svojich zamestnancov dotazníky, v ktorých čo otázka, to prekvapenie. Zaujímala ich naša viera, rasa, pôvod a - čuduj sa svete – aj sexuálna orientácia.