Spája nás FascinÁzia; kultúry a krajiny Orientu sa stali súčasťou našich životov. Spolupracujeme v rámci OZ Pro Oriente (www.prooriente.sk) Zoznam autorových rubrík: Blízky východ, Ďaleký východ, India, Juhovýchodná Ázia, Všeobecné, Súkromné, Nezaradené
možno by bol o ňom napísaný nejaký epos, zložená nejaká opera (skôr hra nó alebo kabuki), postavená jeho socha... Táto by však nestála na najprestížnejšom mieste krajiny, priamo vo výklade hlavného mesta - na hrade nad riekou, kam sa upriami pohľad každého jedného cudzinca, čo sa plaví dole veľriekou...
Derge sa nachádza priamo na hranici Khamu a Centrálneho Tibetu. V minulosti patrilo (a platí to aj dnes) medzi významné centrá tibetskej vzdelanosti, keďže tu roku 1729 bola založená slávna tlačiareň, po tibetsky parkhang. Prechádzala tadiaľto aj známa obchodná cesta, spájajúca S’-čchuan s Lhasou. Čínski obchodníci dovážali do Tibetu čaj, ktorý Tibeťania vymieňali za v Číne veľmi cenené kone z tibetských plání.
Koncom 90.rokov sa v slovenskej televízii objavil film Čínske kúpele (Xizao). Ide o pôsobivý príbeh z jednej starej pekinskej štvrte, ktorý zachytáva miznúcu atmosféru verejných kúpeľov v čínskom hlavnom meste. Na čínskom severe, odjakživa zápasiacom s nedostatkom vody, domácnosti až donedávna neboli vybavené tečúcou vodou a tak návšteva takýchto kúpeľov bola dôležitou súčasťou nielen osobnej hygieny, ale aj spoločenského života. V kúpeľoch si mohol človek očistiť telo i ducha, nechať sa vymasírovať, dať si s kamošmi partičku šachu či pomôcť susedovi vyriešiť jeho rodinné problémy.
Po niekoľkých blogoch o japonskej realite dneška by som sa rád s Vami podelil o nevšedný zážitok spred mesiaca, keď mi bolo dopriate nadýchnuť sa starých čias a hlbokej japonskej religiozity.
Východný Tibet, Kham, bol vďaka svojej periférnej polohe mostom spájajúcim Tibet s Čínou, regiónom, v ktorom dochádzalo ku kontaktom medzi tibetskými buddhistickými majstrami a ich čínskymi žiakmi. Tibetský buddhistický inštitút Serta, kde v súčasnosti študujú aj stovky čínskych mníchov, nadväzuje na tieto tradície.
Moja japonologická profilácia na tradičné divadlo ma priviedla aj k tomu, že už dlhé roky spolupracujem so slovenskou Štátnou operou a účinkujem na ich turné po Japonsku, jednak ako tlmočník, a tiež na javisku ako rozprávač v japončine. Japonskému publiku predstavujem dej predvádzanej opery či operety v predeloch medzi jednotlivými spievanými výstupmi. Takáto forma je Japoncom blízka, pretože zodpovedá úlohe rozprávača v tradičných formách japonského divadla ako nó, kjógen, kabuki a džóruri.
Kham je jedným z troch tradičných regiónov (ďalšími sú Ü-Cang, teda Centrálny Tibet, a Amdo na severovýchode) osídlených Tibeťanmi. Nachádza sa na východnej časti Tibetskej náhornej plošiny a dnes tu žije asi štvrtina z piatich miliónov Tibeťanov. V júni som strávil tri týždne putovaním po Khame a tak sa mu chcem venovať v najbližších príspevkoch na našom blogu.
Keď sa povie Čína, mnohým sa najprv vybaví nejaký chutný pokrm čínskej kuchyne, najčastejšie asi kung-pao čiže kocky marinovaného kuracieho mäsa opečené s čili papričkami, pórom a arašidmi či chrumkavá pekinská kačica, naporciovaná a podávaná s tenkými plackami, sladkou omáčkou a pórom . V podaní šikovného kuchára ide o veľké pochúťky. Aj vám sa začínajú zbiehať slinky? Nuž čítajte ďalej, dnes budeme hovoriť o čínskej kuchyni (ale nielen o nej).
„The whole of Japan is a pure invention. There is no such country, there are no such people.“ (Celé Japonsko je číry výmysel. Niet takej krajiny, niet takých ľudí.) Oscar Wilde
Tento príspevok je tak trochu pohľadnicou hodenou do schránky ešte pred odchodom na cestu. Ak naozaj šlo všetko podľa plánu, tak v čase, keď tieto riadky čítate, sa už prechádzam práve po tibetskom buddhistickom kláštore Labrang. Celý jún budem na okraji Tibetskej náhornej plošiny a niečo z mojich zážitkov sa vám pokúsim sprostredkovať po návrate.
Svoje rozprávanie o Číne začnem trochu zoširoka – známym príbehom, ktorý sa pripisuje starovekému gréckemu bájkarovi Ezopovi. Jedného dňa ho Xantos, jeho pán, požiadal, aby jemu a jeho priateľom pripravil to najlepšie jedlo na svete. Ezop nelenil a nachystal na hostinu jazyk na mnoho spôsobov. Keď sa ho nahnevaný Xantos opýtal, čo to má znamenať, Ezop mu pohotovo odvetil: „Jazykom možno vyspievať všetku krásu sveta, všetku nádej, lásku a dobro. Niet veru lepšieho jedla než je jazyk.“ „Tak dobre“, hovorí mu jeho pán, „zajtra mi teda - pre zmenu - priprav to najhoršie jedlo na svete!“ Na svoje prekvapenie na druhý deň na svojom stole opäť našiel – jazyk. To už Xantos nevydržal a osopil sa naňho. Ezop si však zachoval pokoj: „Jazykom možno pošpiniť, uraziť a znevážiť, vyriecť zlobu, ktorú ani tristo pármi volov človek nezoberie späť. Jazyk je preto tá najhoršia vec na svete.“
Hovorí sa, že máj je najkrajším mesiacom v roku. Hoci je to veľmi častý výrok, vôbec ho nepovažujem za klišé a plne sa podeň podpisujem. Totiž kdekoľvek som v máji bol, nádherný rozpuk prírody mi znova a znova potvrdzoval, že v tomto období je krásne azda kdekoľvek na svete - na Slovensku, v Japonsku, a tiež v Anglicku: Londýn, kde teraz pôsobím, venujúc sa výskumu klasického japonského divadla, je teraz vyslovene rajskou rozprávkou, so svojimi zelenými parkami plnými kvitnúcich stromov a záhonov, dych vyrážajúcimi prepletencami popínavej vistérie a tmavolesklými húšťavami kamélií, ktoré patria k mojim najobľúbenejším kvetom. Možno práve preto, lebo pochádzajú z Japonska.
10. marca uplynulo 51 rokov od protičínskeho povstania v Lhase. Marec 1959 predstavuje míľnik v novodobých dejinách Tibetu: obdobie relatívne tolerantnej národnostnej a náboženskej politiky v Centrálnom Tibete, ktorého autonómny status garantovala 17-bodová zmluva podpísaná medzi Čínskou ľudovou republikou a tibetskou vládou v máji 1951, sa skončilo. Po protičínskych nepokojoch a následnom úteku 14. dalajlamu do indického exilu sa pekingský režim rozhodol zrušiť všetky špecifické práva Tibeťanov a v priebehu niekoľkých mesiacov presadil maoistický model socializmu aj do tradičnej tibetskej spoločnosti.
