Som doma v Bratislave, Ríme, aj Brne. Momentálne žijem v najjužnejšom zo spomenutých miest. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Neznášam generalizovanie a škatulkovanie, preto na mňa veta: „Všetci chlapi sú svine!!!“, neplatí. Isteže, niektorí sú hanbou svojmu rodu, no povedzme si úprimne, poznáme aj svinské ženy. Hoci mi chlapi niekedy dosť lezú na nervy a nerozumiem im, jedna vec sa im uprieť nemôže: majú to veru s nami niekedy véééľmi ťažké...
Som rodená paštikárka, teda, pardón, Bratislavčanka. Sediac s kamarátmi pod Akropolou v meste bohyne Atény, otvárajúc našu rannú paštéku sme zistili, že v tej chvíli je to pomenovanie na nás vlastne celkom trefné. Paštikári. Bratislavčania.
Minulý týždeň som sa na jednej akcii v meste zoznámila s milou slečnou, 11-ročným dievčatkom. Mala taký milý kukuč, veľké hnedé okále a krásny úsmev.
Hlásim sa po dlhom čase. No bolo toho v poslednom období ozaj dosť. Tento školský rok bol pre mňa prelomovým: stužková, prijímačky, maturita...A zrazu je to všetko za mnou a môj život naberá iný smer. Smer, ktorým som chcela aby sa uberal.
5.marca tomu bolo šesť rokov, čo zomrela moja babička. Týchto pár riadkov je spomienkou na ňu, na ženu, s ktorou som bola od detstva spätá, na ženu, ktorá mi toho v živote dala nesmierne veľa.
Úprimne, nemám rada cestu autobusom v Bratislave. Presnejšie, nemám rada cestu preplneným autobusom v Bratislave. Ľudia sa tlačia, sú znudení, nevedia sa posunúť viac do stredu vozidla, kde je kopec miesta a tak sa chudáci pri dverách môžu ísť popučiť...Keď sa k tomu všetkému pridá znudený vodič, ktorý neberie svojou jazdou ohľad na cestujúcih...No amen tma! Dnešná moja cesta však bola iná. Prečo?...
Mám svojho osobného „blázna“. Stretávam ho v okolí Zochovej, Kapucínskej (tade vedie moja cesta do školy a teda tade prechádzam každý deň). Keď ma prvýkrát zastavil, myslela som, že sa chce spýtať na cestu, alebo čosi podobné.
Dnes v autobuse sa jeden dedko sťažoval: „ Strašne sú tí mladí drzí, strašne. Za to ten Rusko môže, ponakupoval tie sprosté americké filmy, postavil to tam v Záhorskej a pokazil mládež na desať, dvadsať rokov!“
Sestra bola prednedávnom u kamarátky písať nejakú prácu do školy a keď odchádzala, zabudla si u nej mobil. Keď to kamoška zistila, zobrala ten svoj a napísala segre správu:
Včera po návrate so stretnutia s Tebou som sa mala učiť biológiu... No nedokázala som sa sústrediť, myslela som na naše poobedie, na Tvoju inokedy usmiatu tvár, na naše rozhovory (či skôr mlčanie?)...
Dnes sme sa pred jeho domom rozdelili bez zvyčajnej pusy, ktorú si vždy dáme na rozlúčku. Nie, neboli sme dokrvi pohádaní, ani sa nám to ešte nestalo rutinou...
...a opäť máme po sviatku Všetkých svätých a Pamiatke zosnulých. So sestrou sme sa do krematória dostali až dnes. Rodičia tam najskôr prvého novembra zobrali babku s dedom, my sme sa už do auta nezmestili a tak sme sa dohodli, že my tam spolu zájdeme dnes, v sobotu...
Nemôžem Ti dať pusu...Aspoň zatiaľ nie... Prídeš, skočím Ti do náručia a pusu dám iba na líce...Koľko to ešte potrvá?
Po vyše mesiaci strávenom v Taliansku som začiatkom septembra priletela na bratislavské letisko, kde ma už čakali moji najmilší. Srdečné zvítanie, bozky, objatia. Tohto momentu som sa nevedela dočkať. Nasadli sme do auta a ja som rozprávala a rozprávala a oni len počúvali. No po minúte cesty som zmeravela. Ako sme opúštali letisko, pohľad mi padol na bilboard, na vôbec prvý bilboard, na ktorom som si po mesiaci mohla prečítať niečo po slovensky...
Príbeh, ktorý vám dnes vyrozprávam, nie je vymyslený. Ozaj sa stal. No stal sa dávno.Tak dávno, že to „ dávno „ si možno ani vaši rodičia nepamätajú. Každopádne, ja ho mám v mysli, akoby sa bol stal len včera. No pekne po poriadku...
...Milujem, keď rozprávaš tak náruživo, až pri tom zabúdaš dýchať. Milujem, keď sa smeješ ako Bart, milujem iskry v Tvojich modrých očiach. Tvoje ruky, ktoré vždy ukryjú tie moje...
Padám a nemám padák. Padám do tej tmavej, snáď nikdy nekončiacej pripasti. Padám hlbšie a hlbšie, padám sama.
Vo svojom živote som sa pozerala do veľa očí... Krásnych, menej pekných, modrých, škulavých, uhrančivých, uplakaných... No existuje človek, ktorého oči so mnou pohli tak, ako žiadne iné nepohli a ani nepohnú...
V ten deň sme v škole dostali za úlohu napísať úvahu na tému SLOVÁ. Celou cestou domov som premýšlala ako začať, ktorú myšlienku v práci rozviť, no tie moje mi v tej chvíli len bezcielne vírili hlavou. V tom slovnom ošiali som takmer zabudla, že sa mám stretnúť so sestrou. Odkedy sa odsťahovala, vidíme sa veľmi málo a mňa to mrzí. Schytila som teda kľúče, tašku a vyšla som z domu na ulicu. Mala som dosť času a tak som šla pešo. Vrátila som sa v hlave k starej téme a začala som premýšlať nad slovami .
Ani presne neviem ako som sa ocitla v tom vlaku. Pravdupovediac, netuším to vôbec…Sediac v kupé rozhliadam sa okolo seba. Som tu sama. Ticho narúša len tlkot môjho srdca. Bum,bum,bum.
