Zuzana Rajzáková
Štatistika a gumená ZOO
564,98 8723,8 378,9........čísla..... ....a tabuľky... a vzorce... Vyberte si kalkulačky a poďme rýchlo, lebo neviem ako to stihneme.
som extrovertný introvert Zoznam autorových rubrík: výlety, No ty si čistý talian, čo sa mi prihodilo, nie každý deň je nedeľa, Nezaradené, názor nie je dobrý alebo zlý, Súkromné, každý deň budú vraj Vianoce, citové výlevy
564,98 8723,8 378,9........čísla..... ....a tabuľky... a vzorce... Vyberte si kalkulačky a poďme rýchlo, lebo neviem ako to stihneme.
Sobotňajšia obloha úplne prvého aprílového dňa bola sľubne modrá. Z autobusu som sledovala oblaky, ktoré by mohli teoreticky pokaziť počasie a sem tam som prehodila pár slov s náhodne stretnutým spolužiakom. Bolo skoré ráno a ulice sa ešte len zobúdzali. Napriek tomu bolo na autobusovej stanici rušno.
„Našim cieľom je spokojný zákazník.“ – to je heslo, ktoré udrie do očí, pokiaľ naťukám internetovú stránku firmy, ktorá nám poskytuje internet...firmy Antik. Naša rodina ale spokojným zákazníkom nie je. Platíme za inetrnet pravidelne a presne (inak by nečakali ani sekundu a bali by sme odpojení), no napriek tomu ho nemôžeme využívať.
Vstala som do sivého nevľúdneho upršaného rána...no jednoducho človek by ani psa nevyhnal (a ako som tak hľadela na toho nášho...ani ten sa veľmi nemal k bežnému rannému otravovaniu, že chce ísť von). Napriek okolnostiam a silnému nutkaniu spať som sa premohla. Ranná káva, kúpeľňa, správy, obliecť sa a ísť. Ešte aj v zastávke autobusu čakalo menej ľudí ako obvykle.
Prečo sa mi páčilo na koncerte Mekyho Žbirku? Meky je stálica na našom hudobnom malom slovenskom nebíčku a jeho pesničky (možno to vyznie ako otrepaná fráza...ale predsa len uznajte, že je to tak) poznajú všetci. Z rádia, z obchodov, z relácií, z reklám, z kaviarní, z barov, z koncertov, z festivalov, z televízie, z rôznych podujatí...a navyše, keď máš lístok náhodne nájdený na ulici (ako mi bolo povedané, keď som sa pýtala na cenu), ... no nechoď!
Konečne nastala tá chvíľa, a ja som sa dostala na tradičné rande v kine. Keďže nie som vyznavačkou veľkokín, kde premietajú tradičné filmy s klasickou výstavbou deja, končiace nejakým tým happyendom (napríklad, že hlavný kladný hrdina zabije hlavného záporného hrdinu, zachráni svet, ožení sa s kráskou, ktorú celý film hľadal, či bude nebodaj žiť šťastne kým nepomrie...atak ďalej), snažila som sa vybrať nejaké menšie (kino, aby sme si rozumeli). Po ledabolom nahliadnutí na internet, ma zaujali dva filmové kluby, ktoré sa v našom meste skrývajú. Vzhľadom k tomu, že som vyberala kino a nie film, bol výber druhej komodity trošku zúžený (aj vďaka tomu, že mnou preferovaný filmový klub premieta len v jeden deň v týždni). Keď som si však prečítala, že hlavným hrdinom je blázon, hneď som si pomyslela, že to je ten správny film pre mňa.
Piatok večer, vraciam sa z mesta trošičku spoločensky unavená, je asi jedenásť hodína jediné po čom túžim je sladký sen v príjemnom teple mojej postieľky.
„Nie, na Choč? Si sa zbláznila? Vieš, koľko je tam snehu? Lavíny padajú každú chvíľu. A načo idete na víkend? A prečo v piatok večer? Nie, nechoď nikam. Si rozumné dievča, Zuzanka, nesklam ma. Sa ideš zabíjať? Choďte sa radšej lyžovať na Hrešnú.“ – to bola jasná predstava človeka, ktorý ma dotuje, keď sa minú peniažky z asistencie, o tom, ako strávim víkend. Moja predstava bola hmlistá, a tak som bola prekvapená, keď som sa dozvedela, že sa ide autom a že mám voľné miesto.Tak aj napriek počiatočným nedorozumeniam som o trištvrte na päť nasadla do tuleňovho auta ku kolbymu, ivke a dikimu.
Poznáte ten pocit, keď sedíte nad knihami celú noc, písmená sa rozmazávajú, vedomosti sa nie a nie vryť do pamäti a vás na druhý deň, (ktorý už nastal, lebo polnoc bola pred dvomi hodinami) čakajú bližšie neurčené množstvo testov, písomiek, či odpovedí? Nie? Závidím vám. Učitelia a profesori sú však neúprosní a vyžadujú stopercentnú pripravenosť na ich hodinách. Vieme, čo to znamená: učenie, ktoré vyžaduje značnú námahu, čas, trpezlivosť, obetu a pracovitosť. Ale...komu sa chce?
V nedeľu , 8. januára bol nádherný slnečný mrazivý deň. Mnohí by toto prenádherné počasie vedeli využiť na vozenie sa vlekom hore kopcom a následné spustenie sa dolu, aby sa mohli znova vyviezť nahor, na domáce ničnerobenie, zimné upratovanie, učenie sa na skúšky, či iné osožné činnosti. Samozrejme, že aj v dnešnej dobe sa nájdu takí zvláštni ľudia, ktorých pobyt v prírode teší (akokoľvek nepravdepodobné sa to zdá).
Poznáte? Chat, rôzne fóra, diskusie, maily, semestrálne práce, seminárky, či iné formy nonverbálnej digitálnej komunikácie, ktoré mi každodenne zľahčujú život (alebo nie?). Snaha úsporne sa vyjadriť a šetriť čas začína prvým ťukom do klávesnice. A prsty bežia a oko nevníma a tak sa stane, že sa občas popletú písmenká, čo dáva živnú pôdu pre úsmevné situácie...
Čím ďalej, tým viac nadobúdam pocit, že ľudia medzi sebou málo komunikujú. Nechcem tým povedať, že sa málo rozprávajú. Zdá sa mi, že chýba podstatná zložka komunikácie a tou je počúvanie. Mať ten upokojujúci pocit, že ľuďom na nich stále záleží, že nie sú sami a že sú pochopení. Ak tento pocit nemajú, hľadajú. Inak si to neviem vysvetliť.
Dnes ráno som na vlastnej tvári pocítila, čo prežívajú ľudia vyskytujúci sa 20 metrov od vrtuľníka, ktorý sa rozhodne v januári pristáť na najbližšej lúke.