Zuzana Rajzáková
Kedy budú Vianoce?
pozerám sa dokolečka a vôbec ich necítim...
som extrovertný introvert Zoznam autorových rubrík: výlety, No ty si čistý talian, čo sa mi prihodilo, nie každý deň je nedeľa, Nezaradené, názor nie je dobrý alebo zlý, Súkromné, každý deň budú vraj Vianoce, citové výlevy
„Do piatej musíme byť doma, lebo prídu odpočítavať plyn.“ – mamka nastolila všeobecný kompromis návratu z cesty po cintorínoch. Bolo štvrť na dvanásť, čiže s odchodom sme meškali asi takú skromú hodinku, možno dve. Sediac v aute a počúvajúc dopravné správy (pozdravujem Janku), položili sme si základnú otázku: „Sviečky máme?“
Ako som si mohla a môžem stále myslieť, že priechod je naozaj pre chodcov?
Začalo to cez prestávku pri káve. S mojimi najdrahšími spolužiakmi sme rozoberali rozličné veci a reč pritom padla na otázku piatkového popoludnia a činností s ním spojených. Práca, škola, zábava. Tak som vytočila telefónne číslo dlho nevytočené...
ospravedlnujem sa za zlu gramatiku, komu to prekaza, nech tento blog radsej ani neotvara...dakujem za pochopenie.
pre vsetkych tych, ktorym som slubila...ako pokracuje moje leto v USA
Uz druhy tyzden pokusne makam v zabavnom parku v Hershey v Pensylvanii a este stale som si tu nezvykla. Nezvykla som si na stravu, na ludi, na system, na to, ze vsetci su tu taki ini...
Ľudia, ktorým neprekáža ich vzhľad, ktorým je jedno, ako vyzerajú ostatní. Nepotrebujú make-up ani šminky, ani drahé šaty, ani drahé šperky,ani luxusné autá. Nevadí im, že sú malí alebo veľkí, nedržia drastické diéty, nesťažujú sa, že sú príliš chudí... Stačí im málo. Láska. Alebo je to veľa?
Keď je človek osobným asistentom, neubráni sa pohľadom. Súcitným, milým, láskavým, usmievavým, zhrozeným, smutným, nazlosteným, nechápavým... Keď je človek osobným asistentom, neubráni sa správaniu. Milému, vľúdnemu, láskavému, odmeranému, ľahostajnému, sebeckému, ... Dá sa na to zvyknúť. No napriek tomu sú chvíle, ktoré ma ešte dokážu prekvapiť.
Vbehla som do obchodu. Netrpezlivo som sa predierala radom ešte netrpezlivejších zákazníkov, ktorí čakali kedy už konečne zaplatia za nákup. A nervózneli. Najprv som si ju ani nevšimla. Útle žieňa bezradne postávajúce pri regáli. Trochu zmätene na mňa pozrela a elegantne si odhrnula vlasy z tváre. Potom sa pristavila pri staršej žene a čosi jej pomaly vysvetľovala. Žena na ňu neveriacky pozerala, no súhlasne prikyvovala.
Blúdila ulicami plne ponorená do myšlienok. Opäť bola mimo reality, kdesi v svojom paralelnom svete. Vo svete, ktorý si ľudia prajú keď majú sviatok (šťastie, zdravie, láska...a hlavne veľa). Blúdila ulicami a v podstate vedela kam kráča. Do inej paralelnej dimenzie – do ústavu. Z paralely do paralely.
Sobota poobede. Vešala som na balkón vypraté ponožky. Mamka dospávala včerajšiu jubilejnú oslavu, no rozhovor ozývajúci sa z izby napovedal, že už je hore...
Na TUKE je prvé štyri semestre povinná telesná výchova. Žiaden kredit z toho nie je, preto väščina študentov väčšinou frfle. Našťastie je k dispozícii bohatá ponuka športov, na ktoré sa dá prihlásiť. Ak ste prvý a stihnete to včas, máte dokonca možnosť robiť to, čo vás v rámci možností baví najviac. Tak som sa napríklad ja nestihla prihlásiť na turistiku. Po pár slovách s asistentkou (ktorá si ma dobre pamätala z minulého roka) sa ale všetko vyriešilo a predo mnou stála na prvý pohľad ľahká úloha: absolvovať tri z vybratých trás a získať zápočet.
Stále sa sťažujem, že som neobjektívne hodnotená. No, ako hodnotím ja? Nebolo to tak dávno, čo sme sa v rámci obedňajšej prestávky zašli pozrieť do školského informačného systému na výsledky zo zápočtovej písomky. Vzhľadom k tomu, že sme mali málo času a veľa výpočtov, boli sme pripravení na najhoršie...
Niet horšieho dňa ako ten, ktorý strávim u lekára...bohužiaľ sa tomu niekedy nedá vyhnúť.
Pohľad z okna na sivomodré plačúce nebo zavrel moje oči na ďalšiu hodinku. Hodinku krátku a predsa plnú dlhých šesdesiatich minút, ktoré spôsobili, že som sa neocitla v škole ani telom...o5.
„Tak toto nie, také som ešte nezažil, žeby som 15 minút stál na stanici a potom nestihol vlak.“ – šegi hľadel na tuleňa a panky, ktorí sa pomalým krokom vracali od okienka, kde sa snažili kúpiť lístok. („to bolo neskutočné, čo tam ten ujo vystrájal...normálne chcel, aby mu ten lístok prečítala...neviem načo...) To už bolo jasné, že vlak do Zádiela sme nestihli.