Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené
Som taký obyčajný typ podnikateľa. Jedného dňa sa mi prestalo páčiť v štátnom podniku. Prihlásila som sa na prvý inzerát hľadajúci moju profesiu. Prijali ma na prvý šup a hneď! Sľúbili mi o celých 500,- Kčs vyšší plat. V roku 1991 majland!:-) Zo 4 000,- Kčs ísť na 4 500,- Kčs!:-) Môj úsmev na perách bol nekonečný...
V jednej pesničke utešuje Jaromír Nohavica svojho syna, ktorému ukradli loptu, že sa nemá báť, lebo „jednou všechno co nám vzali, zpátky k nám se přikutáli...“. Tak toho sa bojím že až!:-) Kde ja asi by som dala všetky tie ukradnuté vecičky? Formičky na pieskové koláčiky, niekoľko školských desiat, asi tak desať bicyklov, stierače od auta, niekoľko peňaženiek s hotovosťou, zopárkrát komplet doklady, manželovu obrúčku a pánsky prsteň, ktorý sa dedil z pokolenia na pokolenie? Ukradnuté topánky návštevy, ktorú som „prinútila“ vyzuť sa pred dverami bytu:-) A moje ukradnuté sny ...? Zakaždým bol páchateľ neznámy...
Jedna známa mi s veľkým smútkom povedala, že bola na pohrebe svojej susedy. Hovorila tiež, že život je nespravodlivý, lebo tá jej suseda celý život žila zdravo. Nikdy nefajčila, nepila, nejedla mastné jedlá, bola vegánka, bola hlboko veriaca, venovala sa svojej duši a svojmu telu až tak ...že pomaly už ani pre nič iné nežila. A umrela len 61-ročná na raka asi tri mesiace po tom, ako jej zistili diagnózu. Svoju blížiacu sa smrť si vedela vysvetliť. Povedala, že „to je tá karma...“
Fakt som nikdy nebola členkou žiadnej strany, ani keď som ňou (ne) mohla byť. Raz, už veľmi dávno, v jednom štátnom podniku, som mala ponuku, že keby ... tak pôjdem na tú a tú funkciu a budem mať taký a taký plat. Priznávam, že ten plat bol mojou dilemou, na ktorej som sa kolísala ako na mori počas búrky:-) . Celá tisícka navrch k môjmu 2 700,- Kčs brutto! Makala som s VŠ za ten plat, za ktorý som nemohla ísť detičkám kúpiť najmodernejšie oblečenie na blší trh ani len do maďarského Gyoru. Raz sme sa tam vybrali. Chcela som dievčatám kúpiť pekné topánočky. Colník na hranici sa nás spýtal: “Kam idete?“ A ja že: „Nakupovať na blší trh“. A tá moja dcéra (je po mne:-)) ), vtedy povedala: „ Mamika, a načo my ideme na blší trh nakupovať blchy, keď blchy máme aj doma zo škôlky zadarmo?“ Colníkovi som po pravde povedala, že dcéra si pletie blchy so všami a tie naozaj doma máme – zadarmo zo škôlky:-)
Dnes by Vojtech Mihálik oslavoval 80-tku. Ale neoslavuje. Odišiel. Ostali len jeho básne a ani vlastne poriadne neviem, ako je dnes „zapísaný“ v histórii slovenskej poézie; po tých všetkých ideologických prevratoch:-) Ani sa nijako nezaujímam, aký názor je dnes na neho prezentovaný, lebo ja ho mám vo svojich spomienkach ako celkom fajn človeka a určite nie len preto, že ma raz pozval k nim domov na jahody s bielkovou penou...
Absolútne nechápem, prečo médiá prispievajú k depresiám svojich ... poslucháčov, čitateľov, divákov ... Prečo sú na prvých miestach informácií uvádzané tie najhoršie a najnegatívnejšie správičky zo všetkých možných? Nečítam NČ, tam by som sa zdepresovala najviac:-) Odjakživa čítam SME a tam dnes na prvej strane sú titulky:
Úloha trapasov v živote je jasná: aby sme sa „potom“ mali na čom rehotať. Stačí si ho raz prežiť naplno a máme zaručený zdroj smiechu do konca života. Čím väčší trapas, tým viac budúceho smiechu. Dnes už trapasy milujem, lebo viem, na čo sú. Ale trvalo mi to celé roky, kým vzplanula moja láska k nim:-)
Mám to len z médií: Policajti niekoho konečne dolapia a potom ho odovzdajú súdu a tam ... tam to uviazne. A tak zločinci behajú na slobode! Určite som to nečítala sama, ako to funguje... Niekoho obvinia a začne súdny proces. Potom sa stanú také náhodičky. Napr., že výpoveď dôležitého svedka nie je zaznamenaná na archívnom nosiči dát.... Lebo ... nahrávač omylom stlačil nenahrávanie. Aj keď pri nahrávaní má svietiť červené svetielko, no, bože, nesvietilo:-) A nevšimol si počas celej výpovede ten, ktorý jediný mal možnosť si všimnúť. Tak svedok príde ešte raz; niekedy v ďalekej budúcnosti, veď sa nič také nestalo ... Potom sa prijme ustanovenie zákona, že svetielko signalizujúce nahrávanie výpovede svedka budú vidieť aj všetci ostatní, lebo na jedného sa spoľahnúť fakt nedá ...
V niektorej nedávnej talk show „Nech sa páči“ porozprávala Zuzana Belohorcová, že vyutiera umývadlo po každom použití. A tiež to, že sa to naučila od jedného z jej minulých partnerov. Aj ja mám túto bizarnú vlastnosť, ale nenaučil ma to môj partner. Naučila som sa sama. Ani neviem prečo. Asi preto, že v našom mestečku je najtvrdšia voda z celého Slovenska a tiež asi preto, že umývadlo plné fľakov po zaschnutej tvrdej vode na mňa pôsobilo ... nepríťažlivo:-) Trvalo dosť dlho, kým som tomuto manieru naučila všetkých členov domácnosti, ale trvalo veľmi krátko, kým sa odučili ...:-)
Moja dcéra ani netušila a pripravila na seba aj svoju mladšiu sestru „zákernú“ pascu!:-)) Voľakedy ... už dávno ... mala v škole zadanú nejakú úlohu ... naprogramovať počítačovú hru. Svoju úlohu splnila na jednotku, ale u mňa na ... päťku päťkúcu!:-))
Detičky to povedia presne tak, ako by sme to povedali my, keby sme neboli deformovaní skúsenosťami a konvenciami. My sa už len na tom smejeme, ako na dobrom vtipe, ale pánbohvie, či sú na smiech detičky alebo my, dospeláci (na smiech alebo na plač?). Tieto pravdo - prosterokosti detí sú autentické ...:
Vlastne to už ani neboli prázdniny, ale pre mňa tie dva mesiace po skončení strednej školy ostali v spomienkach prázdninami... Keď som mala 17, definitívne som sa rozhodla, že v deň, kedy budem držať v rukách maturitné vysvečko, začnem „nový“ život. Osamostatním sa. Celé dva roky mi ten deň bol cieľom, do ktorého neexistovalo nedôjsť. V deň, kedy som to vysnívané vysvečko mala v rukách, som rodičom napísala „rozlúčkový“ list (lebo som vedela, že by s mojím osamostatnením sa nikdy nesúhlasili) a s najlepšou kamarátkou Bídžiskou (fatálnou fanynkou skupiny BEE GEES) sme nasadli na prvý autostop do turistickej destinácie, v ktorej sme mali zabeštelovanú brigádu. Mojím jediným majetkom v tej chvíli bolo 80,-Kčs požičaných od môjho suseda – od detstva najlepšieho kamaráta...
Môj poľský priateľ sa mi niekedy vysmieva, že na blogu „klebetím“ o svojich kamarátoch:-). Píše mi to preto, lebo väčšinu tých mojich zverejnených príbehov pozná a možno si myslí, že by som ich nemala zverejňovať:-). Ale ja mám svojich kamarátov rada nadovšetko a rada o nich píšem a vôbec si neuvedomujem, že by som aj „klebetila“:-) A tak ďaľšia asi zas klebeta:-) Jeden z mojich kamarátov pozná len dva druhy žien: tým, ktoré vyradil z predmetu svojich záujmov, hovorí „šarkanove ciciny“; a tie, ktoré uznáva a miluje, sú „strniskové kobyly“:-) Šarkanove ciciny sú podľa neho tie najškaredšie ženy, aké existujú a strniskové kobyly sú tie krásne, superštíhle, športové typy, tie super baby! Nič medzitým neuznáva a neexistuje. Každá baba je priraditeľná ...A tomuto môjmu kamarátovi sa stalo toto:
Poznám takého človeka ... V socializme robil nejakého bezvýznamného kontrolóra, ale cítil sa významne. Hneď po páde socializmu začal podnikať. Prenajal si takú búdku a v nej predával pivo. Robil od nevidím do nevidím. Ku svojím zákazníkom sa správal úslužne a na ulici pozdravil každého. Býval v ľuptákovskom paneláku a vozil sa na polozhrdzavenej škodovke. Mal nejakého kámoša v zahraničí a ten mu dohodil kšeft a tak začal „na kolene“ vyrábať nejaké umelohmotné obaly. Začal pomaličky, veľmi pomaličky bohatnúť. O pár rokov si kúpil nové auto, pivo už nepredával. Za Mečiara sprivatizoval a zbohatol. Prvý prejav ohlúpnutia bol, že prestal na ulici zdraviť každého. Pozdravil (skôr odzdravil) len toho, koho (a komu) uznal za vhodného ...
Nie prvýkrát som sa v dobe nedávnej dočítala o obvinení z bigamie. Za dvojmanželstvo je možné dostať až 2 roky natvrdo. Myslím si, že zákonom odhalená bigamia už ani nie je bigamiou skutočnou, t.j. bigamiou praktikovanou. Je už len bigamiou „papierovou“, t.j. jeden muž má na „papieri“ dve zákonité manželky. V takejto chvíli je to trestné. Súdu je úplne jedno, či je v skutočnosti funkčne naplnená podstata obidvoch manželstiev. Bigamista s najväčšou pravdepodobnosťou vykonáva v praxi plnenie svojich manželských povinností len v jednom vzťahu. Má smolu, že si „papierovo“ nedoriešil svoj vzťah minulý, už dávno nefunkčný. Lenže zákon je zákon...
Pred 22 rokmi som sa prihlásila do autoškoly. Škola ako škola a tak som hneď na prvej hodine navrhla všetkým (starým, mladým) , že si budeme tykať a basta! Najskôr len všeobecný výbuch smiechu a potom ... o chvíľu ... nejako úplne automaticky aj ...všeobecné tykanie:-) Od prvej chvíle sme sa VŠETCI cítili ako kámoši a celá 5-mesačná autoškola bola fajn. Keď sme na posledný deň (deň skúšok) mali príhovor nejakého človeka z dopravného inšpektorátu, tak ten príhovor (najskôr sa krásne a dlho usmieval, skoro ako Švejk:-) ) začal slovami: „Počul som a je o vás známe, že si tu všetci od prvej chvíle tykáte. Ja len dúfam, že to tak bude aj po skúškach.“ A ... ticho ... ticho ... nikto nič ... . A ja ticho nemám rada (v prítomnosti množstva ľudí; v opačnom prípade aj áno:-) ), tak som povedala: „No keď už tak a tak ... tak si teda môžeme potykať aj s Vami!:-) Zasmial sa a povedal: „Ideme na to!“
Keď dvaja zažijú spolu niečo a potom to každý z nich vyrozpráva po svojom, môžu z toho vzniknúť dva rôzne príbehy. Rada čítam cestovateľské príbehy Borisa Filana, rada som si prečítala aj knihu Ibrahima Maigu „Slovensko, osud môj, ty kokso!“ Pri čítaní tejto knihy som sa ubezpečila o tom, čo som už dávnejšie tušila. Boris Filan vyrozpráva svoj zážitok prifarbený svojím pohľadom, svojím precítením, pretaví ho v sebe v obrázok, ktorý je jeho vlastným dielkom a ... mne sa to páči!:-) Ja to robím tiež tak (nijako vedome) a keď ma dcéra „odhalila“, použila výraz, ktorý sa u nás už udomácnil: „Povedala si to tak po filanovsky“:-)
Sú takí ľudia, ktorým sa hrnú ponuky na ich ochranu. Napr., že keď dajú takých povedzme 10 miliónov, tak im budú ochraňovať nielen ich život, ale aj život ich detí. Tí ľudia si dohovoria stretnutie s navrhovateľom ponuky, vezmú si so sebou 2 milióny ako preddavok, ešte stihnú v poslednej chvíli stať sa agentmi (proti) korupčnej polície a potom sa ten „dobrodinec - ochranca“ dostane do kolúznej väzby pre obvinenie z prijímania úplatku. No povedzte, nie je to nespravodlivosť prvej triedy?!:-))
Einstein by si kľudne mohol založiť živnosť na predaj času:-) Ten ako prvý dokázal vedecky zdôvodniť svoju teóriu relativity ...času. Všetci to tušili dovtedy a odvtedy to už aj všetci vedia. Keby ten Einstein mal ten obchod, v ktorom by bol čas na predaj, určite by to bol prosperujúci biznis:-) V tom obchode by neboli žiadne regály s vystaveným tovarom, obchodík by to bol malinkatý s jediným cenníkom: Jedna hodina: toľko a toľko. Dve hodiny: Trikrát toľko ako jedna hodina. Tri hodiny: päťkrát toľko ako jedna hodina. Čiže nebolo by to tak, ako sme zvyknutí pri akciách: čím viac kúpiš, tým menej zaplatíš!
Kde sa dvaja bijú, tretí ... prehráva! V spore lekári verzus Všeobecná zdravotná poisťovňa to platí presne takto. No čo, ako obyčajne, prehral len nejaký obyčajný bezvýznamný občan, čiže cca 70% z nás všetkých (vraj toľko poistencov je v databáze Všeobecnej...).
