MILAN RESUTÍK (1941) diplomat a publicista, redaktor, prekladateľ; na dôchodku. V rokoch 1963 – 1989 pracoval v Československom rozhlase, v Československej televízii, časopisoch Nové slovo a Slovenské pohľady, výskumný pracovník Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, tlačový tajomník ministra kultúry SR. Prekladal z rumunčiny, maďarčiny a češtiny (D. R. Popescu, A. Gonc, Ota Pavel atď.). V rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec ČSFR v Rumunsku. V rokoch 1993 – 1996 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v Rumunsku a Moldavsku, 1998 - 2000 bol riaditeľom Literárneho informačného centra a v rokoch 2003 – 2006 riaditeľom Slovenského inštitútu v Budapešti. V roku 1997 založil a viedol knižné vydavateľstvo DILEMA a vydával a redigoval aj rovnomenný spoločensko–politicko-kultúrny mesačník DILEMA, ktorý vychádzal do roku 2003. Zostavil a vydal antológiu poézie slovenských nevidiacich básnikov VIDENÉ Z NEVIDNA (2024). Zoznam autorových rubrík: Senílie, Priatelia, Z pamätníčka, O čom je reč, Dilemy Milana Resutíka, Kultúra, Návraty, Súkromné, Nezaradené
Tomáš Drucker bol v istom období slovenskej vládnej krízy v podstate ústrednou postavou, protagonistom. Futbaloví experti by povedali, že on bol v tejto vláde tým rozdielovým hráčom, ktorý robil výsledok.
V nedeľu 15. apríla na preplnenom Námestí SNP sa konal protest Za slušné Slovensko. Mal zmysel: K slušnému Slovensku sa opäť prihlásili desaťtisíce slušných Slovákov...
Škoda elegantného manažéra na špinavú a neslušnú prácu… Je nedôstojné púdrovať zašpinené ruky svojich pappenhajmských.
Rumunsko... Je až pozoruhodné, ako nechápavo sa dokážeme pozerať na zaujímavú blízku krajinu. Geograficky býva zaradené do balkánskeho regiónu, lenže Balkán je územie, ktoré sa nachádza na juh od Dunaja.
Vidím urazené hysterické tváre, plné strachu pred neznámou budúcnosťou. Vidím ruky, ktoré jedna druhú umývajú a sú pritom stále špinavé. Vidím nespútateľnú túžbu po návrate. Za každú cenu, aj za cenu obetí, za cenu povesti polície
Vŕta mi hlavou myšlienka. Keby to bol náš pán prezident Kiska nejakým spôsobom uhral na predčasné voľby a vyhrala by súčasná opozícia, čo by sa stalo, ako by to vyzeralo?
Pičus! spomeniem si. To je taká milá a prisprostastá postavička (jej autorom je výtvarník Viktor Frešo a vystavená je v bratislavskej galérii Danubiana), ktorá je takmer fotografiou slovenskej duchovnej a politickej scény.
Stojím na bratislavskom Hlavnom námestí. Bližšie k pódiu sa už nepretlačím. Práve hrá Korben Dallas. Radosť počúvať. Prizerajúci búrlivo reagujú. Na hudbu i na situáciu v krajine (Odstúpiť! Odstúpiť! Máte krvavé ruky!)
„Žalujme jojku“, radí mi právnik. „Za ohrozenie dobrej povesti.“ Zneistel som: „Ale čo ak nemám dobrú povesť a oni sa potom budú prehrabávať v mojej povesti?“ pýtam sa. „Prosím ťa, Fico a Slota si z ohrozenia povesti urobili perfektný biznis a od nich horšiu povesť ti už naozaj sotva môže niekto prišiť,“ pritvrdzuje advokát.
Chodím tam každý rok, niekedy aj viackrát. Na rybačku. Zakaždým, keď vystúpim z trajektu na nórsky breh, mám nutkanie pobozkať zem.
Šuchtám sa dolu Poštovou od podchodu smerom k Námestiu SNP. Teda v Bratislave. Na rohu Obchodnej sa mi do cesty čosi postaví. Hľadím: obrázok. Krásny, farebný obrázok, aký dokáže namaľovať len Jan Vermeer, pred ktorého obrázkami som iba pred pár dňami nemo a takmer aj bez dychu postával:
Pravdepodobne by som sa už k blogovaniu ani nevrátil, ale udalosti človeka niekedy predsa len vytočia a zmenia rozhodnutia. Nie sú to vážne veci, iba také taľafatky. Napríklad nedávno:
Náš pán prezident, iba málilinko vylezený z Fica, sa nadýchol, s nadšením vyslovil pochopenie so svojím predrečníkom a s búrlivým súhlasom zopakoval jeho túžbu: slovenská vláda a parlament potrebujú orgán, ktorý by náležite informoval o aktivitách vládnych orgánov a o dosiahnutých úspechoch.
Žena mi povedala: ,Čo máš s tými celebritami? Nepíš stále o nich! Kto to má čítať?´ Neviem síce, kto by to mal čítať, ale ja mám celebrity veľmi rád a so skutočnou vášňou sa venujem ich pohnutým osudom ako aj duchaplným „myslehnutiam“.
Pre každý prípad si s tým Schengenom chvíľu ešte počkám. Prežujem, že sme sa do neho včlenili nie vďaka Ficovi, Mečiarovi , Slotovi a Gašparovičovi, ktorí pílili hraničné rampy, ale napriek Ficovi, Mečiarovi, Slotovi a Gačparovičovi. Až potom to skúsim.
Predstavme si tú hrôzu: Parlamenty existujú nielen v demokracii, ale boli ony aj za komunizmu, fašizmu, zasadali aj v kráľovstvách a cisárstvach, ba aj v starom Ríme, ktorému pri troche šťastia v parlamente (senáte) mohol vládnuť Caligulov kôň. Treba poznamenať, že Rím vlastne pokračoval v tradíciách starého Grécka... A tak ďalej.
Môj priateľ bol radový komunista. Nenáročný. Sem-tam bol členom nejakého dielenského výboru, nič z toho vlastne nemal, akurát platil dosť vysoké členské, hoci gro jeho príjmov bolo nezdanené... Mal komfortný štátny byt v úplnom centre Bratislavy, ktorý dostal ešte v päťdesiatych rokoch a žil si pokojným životom svojho remesla, ktoré malo zlaté socialistické dno...
O tak početných zlodejstvách, lúpežiach a neprávostiach bol kedysi informovaný len Vladimír Mečiar...
Nechcem veriť vlastným očiam. Po maštaľnom bulvári rezko vykračuje skupina ľudí. Nemá pred sebou dokonca rozvinutý ani červený koberec, ale o to rozvinutejší má zmysel pre bohatstvo slovenskej strednej a vyššej vrstvy... Z maštale nevychádzajú všetci, iba špička ľadovca. Ostatní partneri (sú tiež z koalície?) ostávajú vo vnútri, priviazaní v chlieve k svojim hrantom. Úbohé hoviadka, takto bezohľadne ich vytláčajú na okraj politického diania a s úplne nesymbolickým chomútom na šiji. Idú sa ubučať od smútku...
