Zaujímam sa o život okolo nás, o ľudí, ktorí potrebujú pomoc a hľadajú cestu k láske, hľadajú zmysel života, lebo každý môže, a teda aj ja, malými skutkami zmeniť tento svet. Skúsenosti z parlamentu mi ukázali, že poslanci v parlamente neriešia problémy občanov tejto krajiny a svojimi populistickými rečami ukazujú len svoje ego. Preto máme novú spoluprácu, nový cieľ a nové riešenia v našom novo-založenom Inštitúte ochrany ústavných práv. Správy Vám budeme prinášať na facebooku a na mojom blogu. Zoznam autorových rubrík: Príbehy, Nezaradené
Dostali sme oznámenie o tom, kedy sa konajú komunálne voľby. „Zase máme voľby." reagovala moja dcéra pri pohľade na úradné tlačivo. „Aké voľby? začudovane na mňa pozrela. Nečakala však na moju odpoveď. „Aha, predsa komunálne." otočila sa a vyšla z miestnosti.
Spomínam si na rok 1990, keď ma oslovili niektorí občania Koliby s otázkou, či by som nechcela robiť poslankyňu za Kolibu.
Nedávno som si prečítala informáciu z médií: "Slovenská republika dňa 13. mája 2009 prezentovala Správu o stave dodržiavania ľudských práv na Slovensku v rámci Univerzálneho periodického hodnotenia Rady OSN pre ľudské práva."
Na starých zažltnutých papieroch v rodinnom archíve som nedávno objavila informáciu, že v Bratislave v lokalite Koliby mala pred druhou svetovou vojnou vyrásť kaplnka.
Vstúpil som do zadymenej miestnosti. Bola to už veľmi stará, zanedbaná krčma, v novom ešte nedokončenom sídlisku. Chátrala pred očami ľudí, ktorí tu už bývali. V novom byte. Nikto sa nenašiel, kto by ju dal opraviť. Mohla by slúžiť aj pre mládež zo sídliska. Ale teraz nie sú financie. To vždy každý problém vyrieši.
Je večer. Už sa zmráka a vonku poletujú ľahučké, snehové vločky. Sedím za počítačom a surfujem po internete. Je to v celku fajn, lebo nikto nie je doma. Náhodou mi padne pohľad na vytlačený text ležiaci na mojom stole.
Keď vošla do budovy, zdalo sa jej, že je zachránená. Od tejto chvíle to má pod kontrolou. „Tu jej určite poradia a pomôžu.“- nádejala sa.
Počasie bolo také aprílové. Meteorológovia predpovedali chladno a nečas. Na uliciach ticho a nuda. Prší , fúka silný vietor.
Cigaretový dym a otvorené dvere na šatníku prezrádzali, že muž je už doma. Náhlivo ukladal do kufra obleky a bielizeň.
Popoludní sa Katarína vybrala k svojej známej krajčírke Vierke, s ktorou dlhé roky sedávala spolu v jednej lavici. Spolu skončili školu a nastúpili do prvého zamestnania. Ale Vierku práca úradníka nelákala. Chcela podnikať. To by ju bavilo.
Marta pracovala v nemocnici v nemocnici už niekoľko rokov, ale často si kládla otázku, či to nie je nad jej sily a či si vybrala správne. Mnohé jej kolegyne, čo pracovali na detskom oddelení chirurgie, dokázali potlačiť pocity smútku a ľútosti venovali sa svojej práci pokojne s rozvahou. Stali sa z nich profesionálky.
Helenka, prídeš cez víkend k nám? - pozývala Žofka svoju kolegyňu v piatok po skončení pracovnej doby. - Chcela by som sa s Tebou o niečom pozhovárať. Pozerala prosebne na ňu svojimi tmavými očami, okolo ktorých sa už sem - tam šírila drobná vráska.
Elena sedela v miestnosti a hľadela do monitora obrazovky. Zvuky, ktoré prichádzali cez pootvorené dvere ju vôbec nerušili. To Michal rozprával o svojich zážitkoch z dovolenky na slnečnej pláži. Hneď ráno len, čo vošiel do kancelárie a spravil si svoju obľúbenú kávu, začal: Porozprávam Ti, čo som zažil.
Nad mestom sedela hustá, ranná hmla. Drobný dážď sa ustavične valil z presiaknutých oblakov. Emil sedel v aute a blížil sa ku križovatke.
Eva kráčala ulicami mesta. Ľudia okolo nej sa náhlili z nákupov sem a tam.
Tereza nemohla v noci zaspať, a tak siahla po fľaši, aby si upila niekoľko glgov. „Ráno mi bude hlava trešťať.“ Myšlienky sa jej začali hmýriť a viečka pomaly zatvárať. Upadla do hlbokého spánku.
Na stole ležali lákavé farebné prospekty. Prevažovali na nich modré moria, zelené subtropické rastlinstvo a exkluzívne stavby hotelov.
Silný vietor metal spadnuté lístie raz na jednu raz na druhú stranu. Na uliciach ticho a pusto. Bolo by lepšie sedieť doma v teple a držať v rukách šálku teplého čaju. Len muž v dlhom, čiernom kabáte kráča po ulici. Na hlave hlboko do čela má narazený čierny klobúk. Spod neho hľadí smutná vetrom ošľahaná tvár.
Bolo neskoré popoludnie, keď Eva prechádzala námestím. Smerovala k starému vekmi už značne poškodenému domu. Zastala a rozhliadala sa.
