Peter Šiška
Rozmazaný kríž, Mentolkovia (Paríž, časť ôsma)
Začali sme - ako inak - našim najobľúbenejším starovekým Gréckom a Rímom. A – čudujsasvete – sochy boli presne také isté, ako ich originály v Baumaxe - len nie také krásne biele...
Som dlhoročný IT manažér a kouč, ale zaoberám sa meditáciami a duchovno-energetickou oblasťou intenzívne asi dvadsať rokov. A pretože som sprievodcom a pomáham ľuďom z ich bludných kruhov, v blogu budem písať skôr úvahy a zážitky z tohto súdka. Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Cesta, Cestovanie, Záujmy, Sebakritika, Hudba, Súkromné, Nezaradené
Začali sme - ako inak - našim najobľúbenejším starovekým Gréckom a Rímom. A – čudujsasvete – sochy boli presne také isté, ako ich originály v Baumaxe - len nie také krásne biele...
Tretí deň začalo obdobie, kvôli ktorému sme sa do Paríža tak tešili – obdobie kultúry, ale hlavne antických pamiatok a impresionizmu.
Po obede sme vystúpili z metra na stanici Concorde a cítili sa ako v krížovkárskom raji - všetky steny boli pokryté kachličkami tvoriacimi jednu veľkú osemsmerovku.
Druhý deň sme hneď ráno vyrazili, aby sme boli na Sacre Coeur skôr , ako nás prevalcujú davy ostatných turistov. Takisto sme si povedali, že tento deň budeme mať ako fyzickú predprípravu na zbesilé pobehovanie budúcich dní.
Tak, konečne sa pomaly dostávame k častiam, kde budú fotky. Majú skôr dokumentárnu ako umeleckú hodnotu, ale my veríme, ze to je len a len tým, že sme s foťákom nevedeli robiť... :-)
14.3 sme v predpokladanom čase vzlietli, a v predpokladanom čase pristáli, ignorujúc „zaručené pravdy všetkých, čo nás strašili večne meškajúcimi nízkonákladovými linkami. A okrem toho - za celkovú cenu 1.300.-Sk na osobu a cestu by sme aj nejaké to zdržanie pretrpeli bez reptania...:-)
Pokračujem v sérii zápiskov z našich ciest, tentokrát z našej prvej cesty na ktorej sme mali digitálny fotoaparát, teda z cesty, ktorá spôsobila našu premenu z turistov na bláznivých skorojaponských fotografov. To ale značí aj pozitívnu vec - postupom času bude menej blábolov a viac fotiek... :-)
Výlety v západnej časti časti - dokončenie, a zároveň posledná časť seriálu.
Štvrtý diel rozprávania o Kréte - nápoje + nerovný boj medzi fakultatívnymi a individuálnymi výletmi...
Znovu uverejňujem svoj prvý seriál o Kréte. Fotky sú v hroznej kvalite, články by som už dnes napísal inak, ale nebudem ich upravovať. Uverejňujem ho, pretože si myslím že snáď aspoň niekomu bude užitočný pred dovolenkou.
Som analytický typ. Analyzujem všetko v mojom okolí do takej hĺbky, že leziem niekedy okoliu – a najmä priateľke - na nervy. Nemôžem si pomôcť, asi to bude programátorská profesionálna deformácia. A tak sa budem snažiť svojimi obludnými a scestnými dedukciami liezť na nervy niekedy aj Vám. V tomto prvom počine mi nedalo neanalyzovať obsah a hlavne klip piesne ktorá mi liezla na nervy jedno celé leto neustálym omieľaním vo všetkých rádiách. Brrr...
K tomu že som úchyl sa priznám bez mučenia takisto. Na objekt svojej úchylky ako každý deviant dokážem čakať dlho, len z bezpečnej vzdialenosti, prípadne cez sklo pozorujúc, pripravujúc sa a tešiac sa na to aké to zase bude. Predstavujúc si prvý moment, ten pocit dlho odopieraného a očakávaného potešenia, pocit blaženosti čo sa rozlieva žilami, ten pocit naplnenia potom. Je to droga.
Priznám sa bez mučenia - som hrozný, necitlivý až hanba. Lezú mi totiž na nervy ľudia čo ma oslovujú na ulici a apelujú na moje sociálne cítenie. Snažia sa vytvoriť pokrytecké zdanie, že hodením dvacky do pokladničky si splním svoju povinnosť a zachránim niekoho hladujúceho na konci sveta - a že som teda veľký ľudomil. Samozrejme svojimi nemalými daňami živím minimálne jednu povaľačskú dvadsaťčlennú lokálnu rodinku, prispievam na zmysluplné akcie , kde je jasné, kam peniaze idú, ale to psychicky nestačí na zahnanie zlého pocitu z toho, že na otázky ohľadom ďalšieho a ďalšieho príspevku odpoviem nie. Vyslúžil som si za to nemálo nechápavých, pohŕdavých a neviem-ešte-akých pohľadov.
Spomínam si na časy, keď som mal okolo dvadsiatky, učil som sa hrať na gitare a pri každom ohni sme podľa obsahu promile spievali viac či menej romantické folkové odrhovačky. Už vtedy som mal rád piesne o láske, a samozrejme som si pri hraní, spievaní a počúvaní predstavoval seba, ako svojej vyvolenej „vystřelím růži z papíru, prípadne sa s ňou stretnem pri mesiačiku, „ve skalách budeme sa „držet za ruce a tak.