Som dlhoročný IT manažér a kouč, ale zaoberám sa meditáciami a duchovno-energetickou oblasťou intenzívne asi dvadsať rokov. A pretože som sprievodcom a pomáham ľuďom z ich bludných kruhov, v blogu budem písať skôr úvahy a zážitky z tohto súdka. Zoznam autorových rubrík: Postrehy, Cesta, Cestovanie, Záujmy, Sebakritika, Hudba, Súkromné, Nezaradené
Je pekné, keď človek odíde navždy a ostane po ňom aspoň náhrobok. Niečo, čo pripomenie jeho život - niečo, k čomu sa dá prísť a zaspomínať. Na všetko čo bolo, na všetko dobré i zlé. Na niekoho, kto určitý čas bol s nami, a teraz už nie je.
Kedysi dávno som bol človek, ktorý by rozdal aj to posledné čo mal - tým, čo sú v núdzi. Ešte aj dnes mi niekedy trhne rukou k peňaženke keď idem okolo žobráka, ktorý vyzerá autenticky a dôveryhodne úboho. A niekedy neodolám napriek tomu že mám pár stotisíc dlhov (a na splátky ide polovica mojej výplaty), a prispejem. V poslednej dobe ale už obdarovávam len slepcov so slepeckým psom, pretože ľudia bez ruky, bez nohy, chodníkoví plaziči a nariekači ma postupom času prestali dojímať.
Tak už to tu máme. Cenzúra na stránkach SME! Obmedzovanie Občianskych slobôd! Neústavné zasahovanie do slobody prejavu! Čistá panna porodila troch malých drakov! Zlí, zlí, zlí cenzori Bella a Varjanová neúprosnou komunistickou rukou zamedzujú sebarealizácii kvalitných autorov!
Pamätáte si niekto na časy, kedy takmer každý z nás bol metalista alebo depešák? Vo fáze dospievania sme sa snažili podvedome zaradiť do nejakej skupiny, tak ako asi v každej dobe a každej spoločnosti. Samozrejme aj u nás existovali škatuľkovania podrobnejšie a presnejšie – ale nám väčšinou na navodenie pocitu že niekam patríme stačilo označenie metalisti. Časom som z prezentovania svojho hudobného cítenia navonok vyrástol, zistil som, že k obleku a vyššej pozícii sa nehodia dlhé vlasy, "svojej" hudbe som však vnútorne zostal verný. Ale v poslednej dobe som počul veľa rečí o tom, že metal je mŕtvy a ostáva len ako legenda a hudba, ktorú počúva pár úchylov. Zamyslel som sa nad tým a usúdil, že to nie je až tak pravda.
A prečo nás zabíjajú? Ako si to vôbec môžu dovoliť? Veď sme im nič neurobili! Žijeme ako sporiadaní občania a nikomu neubližujeme, nič okolo nás nás nezaujíma, takže sme úplne neškodní. Tak nech si zabíjajú niekde inde, najlepšie u seba doma...
Človek býva náhodou vedľa teroristov, ide do mesta a urobí osudovú chybu – má tmavšiu kožu a zoberie si kabát. Policajti v civile ho sledujú a napriek akýmkoľvek pravidlám zdravému rozumu sa rozhodnú ho zastaviť až v metre. Prikážu mu stáť pri nastupovaní, a keďže sú v civile, človek reaguje ako možno každý z nás - keď na neho niekto (kto evidentne nie je policajt) vytiahne pištoľ. Nastúpi, pretože tam je viac ľudí, snaží sa ich ignorovat a chce zabezpečiť, aby medzi ním a pištoľou bola aspoň nejaká prekážka. Výsledok poznáme. Päť výstrelov a zbytočná smrť.
Milé rozlety, s niečím sa vám musím zdôveriť. Raz sme na Kréte vyrazili na jazero Kournas. Nebudem tu písať ako bolo na jazere, aké bolo perfektné, ani nič podobné, to nie je zaujímavé - pretože to všetko zatienila iná udalosť, ktorú som si nechával doteraz pre seba. Ale dnes otvorím svoju skrinku tajomstiev a dovolím do nej nahliadnuť aj Vám.
Šlapal pomaly a zťažka na pedále staručkého bicykla. Pozoroval okolie, žlté kvety repky s červenými bodkami divých makov obsypané motýľmi, malebne pokrútené kmene, stále sa meniace koruny stromov. Postupom času si obľúbil všetky ich nevtieravo sa striedajúce fázy – od neživej zimnej, cez optimistickú jarnú, plodnú letnú až po farebne melancholickú jesennú.
Predohra(kedysi dávno): Odchádzali sme so strednou školou na lyžiarsky výcvik, napchali sa do prastarého autobusu a vyrazili do hôr. Po štyroch hodinách cesty sme boli na konci s nervami. Hneď po nastúpení spolužiačka vybrala kazeťák, a spolu s ďalšími si pustili kazetu so Status Quo. To by síce bolo pekné - mne sa táto kapelka páčila vždy - ale malo to háčik – spolužiačkam sa páčila iba pieseň „In the army now“ a nahrali si špeciálnu 5 minútovú kazetu, na oboch stranách ktorej bola iba táto pieseň. Po desiatich opakovaniach nastali osamotené, neúspešné a ignorované protesty z rôznych končín autobusu, po hodine prešli do plánovania masakru, a po dvoch hodinách prerástli do agónie rýchlo vystriedanej apatiou.
Predstavme si hlúpeho psa. Jeho problémom sú blchy, ktoré sú inteligentné. Pokúsajú ho na ľavom stehne a čo sa nestane? Pes sa začne hrýzť na ľavom stehne a nasledujúcu chvíľu dáva pozor na akýkoľvek podnet z oblasti ľavého stehna a keď nejaký dostane, predpokladá že to sú blchy – a zahryzne znovu. Tie sa ale dávno strategicky presunuli na pravé stehno – tam kde pes nedáva až taký pozor - a chystajú sa hrýzť znovu.
Samozrejme okrem prednášok sme na ketedre mali aj cvičenia rôzneho druhu - nie každé bolo príjemné, ale - ako sa hovorí - v každom zle sa dá nájsť niečo dobré....
Na záver popisu osadenstva Vojenskej katedry som si nechal človeka, ktorý ešte nebol úplne zmagorený zelenou farbou. Svojim prístupom, nadhľadom a svojským humorom si nás získal hneď na našej prvej hodine - napríklad monológom pri pozorovaní robotníkov za oknom.
Osadenstvo Vojenskej katedry nám pripadalo ako zbor ľudí viac či menej poznačených gumovaním priamo závislým od hodnosti. Druhí najpostihnutejší boli teda logicky podplukovníci - jedného z nich sme mali tú česť poznať - malý, zavalitý a evidentne fanatický komunista. O čo bolo jeho zanietenie pre stranu vyššie, o to bola nižšia všeobecná inteligencia. Uviedol sa už na našej prvej teoretickej hodine, kde nám začal vysvetľovať niečo o sírane bárnatom, na tabuľu napísal BSO4, a keď počul veselý ohlas za sebou, zahlásil - "Aha, vy ste chemici..." zotrel nápis. Odvtedy už nič odborné písať neskúšal a sústredil sa na ideologické témy.
Pred pár týždňami sme mali angličtinu, a na nej sme preberali tému eutanázie. Jeden argument zástancov ma zaujal natoľko, že som sa nad ním zamyslel. Je ním možnosť usmrtenia, ak človeka čaká možný nedôstojný, prípadne neplnohodnotný život, a to aj v prípade vyliečenia.
Súdruh Plukovník pokračoval intelektuálnymi skvostami a keďže udržoval hladinu hluku na jednej úrovni - dalo sa to vydržať. Bolo vidieť, že aj ostatní si zvykli, a prestávajú ho vnímať...
Pozeral som nejaký starší americký film a zamýšľal sa nad realitou, ktorú zobrazoval. Nešlo o dej, len ma zaujal začiatok. Žena prišla do cudzieho mesta, keďže ju bavila práca s knihami, našla si prácu knihovníčky na 6 hodín denne, prenajala si pekný veľký bungalow a nasťahovala sa doň so svojim malým synom. U nás na Slovensku poznám síce obrovské množstvo knihovníčok - ktoré sú schopné zo svojho platu utiahnuť prenájom domu a spokojne žiť a uživiť seba a dieťa, ale my programátori a ešte niektorí s podradnejšími zamestnaniami sme na tom akosi horšie.
Neviem ako na Slovensku, ale tu v Čechách v poslednej dobe zrušili vojenskú službu, a tak som si dovolil zaspomínať s nostalgiou na svoj polrok strávený v absurdnej realite vojenskej katedry. Je smutné, že nasledujúce generácie vysokoškolákov už nebudú mať tie krásne spomienky ako ja a moji „spolubojovníci“. Nebude ich mať kto pripraviť na absurditu bežného života, vesmíru a vôbec. Preto aspoň takto v pár dieloch sprostredkujem svoje zážitky.
Tešil sa už dva dni ako malé dieťa. Slovíčko "ako" mohol právom povedať, pretože sa za dieťa nepovažoval - veď bude mať v septembri už 11 rokov. Od piatku boli so školou na týždňovom výlete v Prahe, a všetko bolo iné ako doma.
Mávam dokonale farebné sny - a niekedy si ich dokonca zapamätám a môžem o nich ďalej rozprávať. Sú rôzne - napríklad hororové matematické - kedy sa mi sníva o nevyhnutnosti pripočítať k jednému číslu druhé, a viem že ak to urobím, stane sa niečo neurčité, ale v každom prípade strašné. Počas takého sna sa zobudím a hoci si uvedomím že je to hlúposť, inštinktívne sa bojím zaspať. Z opačného kraja sú sny bláznivé o ktorých sa hovorí lepšie a ktoré si pamätám určite radšej...
Nedávno som čítal článok o tom, aké brutálne, nehumánne, barbarské a nezmyselne kruté tresty sú bežné v krajinách s islamským zákonom, prípadne v niektorých východných krajinách. Useknuté končatiny, mučenie na milión spôsobov, telesné tresty vo väzniciach - niečo, čo je vo vyspelej spoločnosti priam nemysliteľné.
