Jana Slobodová
Obrázky z dovolenky
Bledomodrá pohľadnica, Mesta Štiavnica, ruch na ulici, pri nohách unavení psíci. Ruskí turisti, cvakanie fotokamier, šuchot ramien – obrázky z dovolenky, pamiatka na kúsku papiera rozmerov 10 x 13.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Snažím sa ŽIŤ najlepšie ako sa len dá - žiť a živiť sa tým, čo ma baví, napĺňa... zacina sa to darit... spievam a hram na ulici a "predavam" RADOST, divam sa ludom do oci... Zoznam autorových rubrík: ZAJEZKA, Poézia, O veciach mimo nás, Rozprávky, Súkromné, Nezaradené
Nezaradené
Jana Slobodová
Pierka z bielych labutí
Premávam sa po nábreží a hľadím do vĺn bielych labutí. Pozorujem deti ako hádžu chlieb a bezdomovci závistlivo sedia na lavičkách. Nikomu z nich sa nečká, nik ich nespomína. Tento obrázok mi čosi pripomína – dym z komína, grotesku od Chaplina – smutno-smiešnu.
Jana Slobodová
Osamelí
Sedela v kúte a čakala na riešenie, na spasenie. Čakala no nevedela na čo. Opäť sa jej zrútil celý svet, tak ako už tisíc krát. Celý jej život bol ako domček z karát. Všetko sa jej sypalo na hlavu.
Jana Slobodová
Autobus
Vrčia kolesá autobusu, v ktorom sa veziem. V batohu spacák, pár prepotených tričiek a chleba s džemom nesiem.
Jana Slobodová
Rozdvojená
Poletuje, lieta v chaose myšlienok sa zmieta. Môcť chytiť ich v letku a zabrániť nebeskému zmätku by chcela. Cítiť sa celistvá, celá, nie rozdvojená.
Jana Slobodová
Na čom záleží?
Bezbohá, nebohá, hľadiaca na Boha, bezbrehá. Zranená, zlomená, sklonená, schúlená v klbko dýcha plytko. Roztrúsená po okolí ako mnohí. Môcť tak dať sa v nohy a s rozbehom letieť svoj najodvážnejší pretek.
Jana Slobodová
Lístok vo vetre
Noc za nocou sa strieda a mne sa občas spávať nedá, keď lomcuje mnou nepokoj a mám z toho hlavy bôľ.
Jana Slobodová
Zvyk
Začínam si na Teba zvykať a toho sa bojím. Počujem niečo tikať. Počujem tikot hodín, tikot svojho srdca ako búcha. Ako búcha splašene sťa hodiny nástenné. Buch, buch, buch. Tik, tik, tik. Je to iba zvyk?
Jana Slobodová
Ubolená duša
Som veľká ubolená duša, stále ma niečo nové skúša. Do cesty mi kladie prekážky, pochybujem, či opäť a opäť dokážem odraziť sa od latky.
Jana Slobodová
Sen
Snívalo sa mi s Tebou, že tancovať sme spolu chceli vedno. V tom sne, bol si veľmi smelý, hoc sen bol ako film nemý.
Jana Slobodová
Rieka času
Chcela by som vkročiť bosou nohou do rieky času. Zaboriť sa do nej až po členky a cítiť ako nohy mi omývajú vlnky. Žblnky, žblnky, žblnky.
Jana Slobodová
Zblúdilá ovečka
Stratená ovečka – milá premilá – v čiernom lese zblúdila. Čo sa stalo? Zhruba na bol cesty v Pána Boha prestať verila. A možno by už bola blízko cieľa, keby bola trošku viacej smelá.
Jana Slobodová
Koľko krát?
Telesné pozostatky môjho tela, pachuť blenu na perách... Pozerám na bledú stenu predo mnou a želám si, aby sa nič z toho predtým nestalo. Mám pocit, že moje srdce zastalo – už nepočujem tikot hodín – hľadím na svoje Ego – zase o trošku nižšie kleslo. Bola som pyšná, hrdá, tak mi teraz treba!
reklama
Jana Slobodová
SLOVÁ
SLOVÁ... môžeš vážiť zlatom, na jazyku prevaľovať. SLOVÁ... môžeš merať tisícorakými mierami. No skutočná miera je len jedna – PRAVDA. SLOVÁ... môžeš vravieť, kričať, písať, šepkať, spievať, omieľať dookola -
Jana Slobodová
Mlčíš
Mlčíš a zrazu je ticho – pred búrkou. Ticho, pred búrkou, čierňava sa blíži... Priala by som si, aby si sa zmýlil. Cez nás sa vlna prevalila a modrou tmou všetko, čo mi bolo milé zavalila. Mlčíš a zrazu je ticho – po búrke, po smršti...
Jana Slobodová
Niekto
Zjavil sa niekto a v očiach mal niečo – zvláštne. Zjavil sa ktosi a v očiach mal čosi... Mala som z toho divný pocit - ako keď pozeráš sa na dno noci, ako keď nadýchnuť sa zrazu nevieš akoby si tápal na dne morskom zavalený tisícročným bahnom.
Jana Slobodová
Na rozcestí
Chcela som muža, čo pri mne by stál, vážil si ma a s láskou i vášňou by na mňa pozeral. Chcela som učiteľa, čo podporoval by ma, viedol. Vôbec som nemyslela na to, že tí dvaja by mohli byť jedno – vedmo kráčať ruka v ruke. Chcela som: muža, priateľa, milenca, ochrancu, učiteľa.
Jana Slobodová
O smútku
Som smutná ako len človek môže byť. Som smutná až pod prah duše. V tom smútku som sama ako ten storočný dub na lúke. Stojí pevne na zemi a vo vetre sa kníše. V jeseni zhadzuje lístie a ostáva úplne nahý. Tak ako všetky stromy na podzim.
