Je obyčajná,mladá žena,ktorá sa presťahovala z rušného mesta na pokojný vidiek.Miluje prírodu a ticho jej pomáha pri tvorbe vlastných príbehov,ktoré však ležia v jej zásuvke a rada by to zmenila.Podarilo sa jej však aspoň to,že dva jej články boli uverejnené v oblastných novinách,čo ju inšpirovalo k ďalšiemu písaniu.Už učiteľka na základnej škole tvrdila,že jej slohy sú najlepšie a bola by z nej dobrá spisovateľka.Ktovie, možno sa jej to raz podarí... Zoznam autorových rubrík: Úvaha, Vlastné zážitky, Postrehy, Cestovanie, Potulky prírodou, V živote sa stáva, Súkromné, Nezaradené
ĽÚBIM ŤA. Stačili tieto dve slová, aby náhle očervenela, ako to najkrajšie jabĺčko na strome. Do žíl stúpala čoraz horúcejšia krv, hlava sa krásne točila, srdce bilo na poplach, rozum kdesi stratila vo vetre a telom prebehol asi elektrický prúd. Zbláznila sa? Dve slová vyslovené nečakane a od srdca, jej spôsobia infarkt za bieleho dňa?!
Tento príbeh je o jednom chlapcovi, ktorý ma poprosil, aby som takto zverejnila jeho spoveď...
Pritúlila sa k nemu a tak nežne ho pohladila po vlasoch, že čakala úplne inú reakciu akú, na svoje prekvapenie, dostala...
V ten deň bolo práve Valentína. Pred záverečnou do predajne vošiel pán. My sme už zmývali a pratali predajňu. Zháňal nejakú vetrovku na jar, ale mali sme dostať nový tovar, tak sme mu odporučili, nech príde inokedy.
Vstúpila dnu. Bola na rade. Konkurenciu mala naozaj na úrovni. Veková hranica bola od 20 do 55 rokov. Narátala asi 30 žien. „ Akú mám vlastne šancu?“, pýtala sa sama seba v duchu. Snažila sa pôsobiť sebaisto, a aj keď to nebol jej prvý konkurz, ktorý absolvovala, aj tak mala pocit, že jej neviditeľná obruč zviera žalúdok.
Svoje srdiečko rozdelil na štyri časti. Jednu si ponechal on sám, aby mohol žiť. Tie ostatné tri časti sa rozhodol dať do úschovy práve mne. Nechcela som to najprv prijať, necítila som sa vhodná na takúto úlohu. Bola to pre mňa nesmierna pocta, ale aj obrovská zodpovednosť. Tvrdil, že u mňa bude jeho ubolenému a zlomenému srdiečku najlepšie a aspoň sa zregeneruje pri tom mojom a ktovie, možno aj vyzdravie ...
Konečne sa zbavila toho bremena, čo 13 dlhých rokov vláčila na svojich pleciach, a presne pred týždňom sa, aj papierovo, stala slobodná – vlastne správne rozvedená, ale v duši slobodná...
Miloval svoje deti natoľko, že bol ochotný pre ne spraviť čokoľvek, dokonca i obetovať svoj celý život. „Zasa odchádza“, prebleslo mu mysľou. Idú Vianoce a on s deťmi bude opäť sám. Len čo prišla pred týždňom domov, miesto sladkého privítania bola búrlivá hádka, ktorá skončila jej odchodom k svojim rodičom. Preplakal celú noc, ako malý chlapec, ktorý zúfalo hľadal riešenie a našiel len beznádej v srdci a jej neskutočnú krutosť. Prečo tak nenávidí a prekážajú jej tie dve malé dušičky? Odpoveď vedel presne...
In vino veritas – vo víne je pravda. Stará známa múdrosť sa potvrdzuje vždy, keď sa v spoločnosti pripíja týmto úžasným mokom, ktorý otvára srdcia a rozväzuje jazyk. Človek vtedy ľahšie vysúka zo seba úprimné slová a nekontrolovateľne vypovie všetko, čo mu slina prinesie na jazyk. Takú obrovskú moc ma tento mok...
Ženy. Vraj sme nevyspytateľné, márnotratné, lámeme mužské srdcia na počkanie a čo ja viem, čo všetko si o nás muži myslia. No možno majú v niečom pravdu, ale máme aj iné prívlastky, ako sú dobrá, milá, obetavá, chápavá.... na tie sa často zabúda a prečo? Lebo, keď sa muž so ženou rozíde ostane v ňom toľko trpkosti, že sa tá lepšia stránka, nás žien, akosi vytratí a sme len potvory, čo zasa niekomu ublížili...
Veronika už hodnú chvíľu hľadala ten obchod, ale v tejto mestskej štvrti sa vôbec nevyznala, a preto bezradne blúdila ulicami veriac, že ten obchodík objaví. Bola celá natešená, keď na chodníku zbadala ľudskú postavu. Konečne niekto, koho sa môžem na ten obchod aj opýtať! Medzi týmito snobskými rodinnými domčekmi si aj tak pripadala ako popoluška z rozprávky. Postava nakoniec bola mužská, žeby princ k našej popoluške? Ktovie? Všetko je predsa možné! Nemáva to vo zvyku pýtať sa len tak cudzích ľudí na ulici, ale čo jej už iné ostávalo? Tak sa osmelila a nesmelo zvolala na tú postavu pred ňou: „Hej vy?“
Náš rozhovor bol nezvyčajný, lebo téma o diabloch a záhrobí, hneď po dušičkách, je asi morbidná. No veľmi ma zaujali všetky skutočnosti, ktoré som sa dozvedela. Na jednej strane som ho obdivovala za to, že je takýto a otvorene sa vie rozprávať, aj keď prišiel o milovanú ženu, čo bola asi najväčšia bolesť akú si prežil, pochopila som, prečo tak nenávidí Boha. Jeho totiž za to všetko obvinil.
20-ročný muž hľadá osamelú 80 – 90 ročnú ženu s naštrbeným zdravím za účelom sobáša. Zn. Dedičstvo
„Bojím sa, že to nie je iba kamarátstvo,“ pri tejto vete tupo hľadel do zeme. „Ako to myslíš?“ s prekvapením v hlase z nej vyletelo. „Že je to viac.“ „Z koho strany?“ jemne ho podpichla. „Z tvojej...“ odpovedal žartovne, „nechcem, aby si si ublížila. Nerád by som ranil teba....ani nikoho...“ „Nemusíš sa báť, je to iba priateľstvo, krásna spriaznenosť našich duší, nič menej ani nič viac...“začala si uvedomovať vážnosť témy. „To som rád. Chcem opäť počuť tvoj hlas,“ chvíľku sa odmlčal. Na znak priateľstva jej iba povedal: „Mám ťa veľmi rád,“ hovorieval jej to zakaždým, keď boli spolu. A ona jemu vždy odvetila rovnako s úsmevom: „Ja teba tiež, možno aj viac ako ty mňa.“ „Chceš sa hádať?“ zase bol vo svojom živle. „Nie to rozhodne nechcem, veď obaja máme radi harmóniu. Na(ne)šťastie láska sa nedá zmerať, ani dokázať jej veľkosť, sila či intenzita. Vieš ju iba sám precítiť...“ V tom ju prerušil tak smutným hlasom, skôr šepotom vyriekol: „Ja neviem, čo je to milovať! Ja nechcem mať žiadne city! Najlepšie bude, ak budem sám. Som nezodpovedný a ...“ „Prestaň sa ustavične podceňovať a takto sa trápiť, načo je to dobré, to sebatrýznenie?!“ prísnym hlasom, ako keď mama káže svojmu dieťaťu,
Ocitla sa v nemocnici tak náhle, že to ani nebola pravda, keď už piaty deň v príšerných bolestiach ležala na izbe číslo deväť úplne samučičká sama ako ten prst. Na celom oddelení bolo ledva šesť ľudí a tak mal každý komfort. Najhoršie na všetkom bolo, že diagnóza, na ktorú bola prijatá, sa vyvrátila a lekári ani len netušili, čo jej vlastne je. „Potrebujem doktora House z toho filmu,“ pomyslela si, keď už po tretí krát zvonila na sestričku, aby jej pichla niečo proti tej príšernej, neutíchajúcej bolesti.
Keď sme spolu volali bola skľúčená, plakala a bezradnosť z nej priam sálala aj cez telefón.-Ešte, že sú na svete priatelia,- začala rozhovor,- varoval ma, ale ja som ho neposlúchla, keby som vedela, že to tak skončí... Už nikdy nebudem veriť mužom!-Čo sa stalo? Vysvetli mi to pomaly a poporiadku, vôbec nechápem, o čom hovoríš.
V stredu, skoro ráno som viezla autom seba aj a svoje ratolesti, na ich prvú brigádu. Ráno bolo ešte prítmie, veď ručičky na hodinkách ukazovali len päť hodín a tridsaťšesť minút. Boli sme rozospatí a nemala som ani potuchy, kde si mám vlastne svojho štvorkolesového tátoša zaparkovať. Pred závodom, kde sme mali pracovať, bolo parkovisko a tak som sa potešila, že mám po starostiach. Tu si nechám svoje „bianco“. Ani som len netušila, čo ma bude neskôr čakať ..
Samý pesimizmus. Už som to nevládala počúvať. Tú seba ľútosť a sklamanie zo života. Ako mu mám pomôcť? Viem to vôbec? Dokážem ho aspoň priviesť na iné myšlienky? Dodám mu radosť do života a ukážem správny smer?
Vďačnosť. Prejavujeme ju dostatočne? Aj ja ju prejavujem? Uvedomila som si to dnes ráno. Na stole ma čakali raňajky, ktoré mi pripravil môj syn. Ešte dodal, že sú viac okorenené, ale pre mňa. Nevadilo. Chutili znamenite. Žeby to bol prejav synovskej lásky ku mne?
