Bratislavčan, bývalý novinár, bloger. Písať chcem o celospoločenským problémoch, o veciach, ktoré ma v bežnom živote zaujmú. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená
Stačí byť dlho známy, vrátiť sa v správnej chvíli alebo odísť zo sveta vo veku, z ktorého sa dá spraviť dobrý titulok. Médiá potom vytiahnu najväčšie slovo. A keď ho dostane každý tretí, tým skutočným už veľa nezostane.
Minister vnútra dnes chce lepšie peniaze pre zbor. Popri tom ho dobiehajú odstavení vyšetrovatelia, prehraté spory či exekúcia.
Niektorí vodiči pri obyčajnom odbočení kradnú aj vedľajší pruh. Tvária sa, že za to môže auto, no často ide skôr o odhad, zvyk a sebavedomie za volantom.
Počas Pride Night vo Washingtone sa hráč Capitals nezapojil do symbolického gesta podpory LGBTI ľudí. Kritizovať sa to dá, ale z neúčasti ešte nemusí vzniknúť dôkaz nenávisti.
Miesta pre invalidov majú pomáhať ľuďom, pre ktorých je aj krátka vzdialenosť problém. Občas na nich neparkuje diagnóza, ale pohodlie.
Obyčajná debata o školstve a nedostatku pedagógov priniesla moment, pri ktorom som si položil otázku, či sa v snahe nikoho nevynechať občas nezačíname trochu strácať v tom, čo je ešte prirodzené.
Je jedno miesto v Bratislave, kde býva večer pokoj - nikto sa nikam neponáhľa a ľudia pri stole ešte neriešia účet, ale či si dajú ďalší pohár vína a či sa im už vôbec chce ísť domov.
Rešpekt a slušnosť nemôžu fungovať len na jednu stranu.
To, čo doma spôsobuje nervozitu, môže inde znamenať len obyčajné „som tu“.
Najdlhší podzemný dopravný projekt v dejinách krajiny má uľaviť západu Slovenska. Zatiaľ však vidíme len niečo známe: milióny na prípravy a otázku, či na konci naozaj vznikne výsledok.
Každý deň tam miznú minúty, nervy aj peniaze. A my sa tvárime, že závory v meste sú normálna súčasť dopravy. Nie sú.
Nie sú to cestní piráti ani šialenci za volantom. Oveľa častejšie stačí jeden človek, ktorý sa rozhodne, že tempo premávky bude dnes určovať on — a za ním sa začne rodiť nervozita aj kolóna.
Jedni hovoria o súcite, druhí o poriadku. Výsledkom býva zvláštne pohodlie, pri ktorom človek koluje medzi nocľahárňou, nemocnicou a návratom tam, kde to celé začalo.
Tvrdé titulky a ostré komentáre prichádzajú často vtedy, keď ide o ľudí zo zahraničia. Pri domácich menách zrazu nastupuje opatrnosť, diplomacia a viditeľné brzdenie.
Stačí pár ľudí, pár daždivých dní a z trávnika je bahno. Vyšliapané skratky však nehovoria len o zlom plánovaní miest, ale aj o našej pohodlnosti, netrpezlivosti a potrebe uľahčiť si veci za každú cenu.
Nie je to o peniazoch, ale o prístupe. Keď verejný priestor nemá jasné hranice, vzniká chaos, ktorý si časom prestaneme všímať – a začneme ho brať ako samozrejmosť.
Na chodbe, vo výťahu, v obchode. Ľudia sa obchádzajú bez slova a tvária sa, že je to v poriadku. Nie je.
Nie na veľkých kauzách, ale na obyčajnom parkovaní vidno, či sme krajina pravidiel, alebo krajina výnimiek pre „vyvolených“.
Stačí pár dní mimo vlastnej bubliny – a jednoduché pravdy sa začnú rozpadávať.
Obchádzame pravidlá, kde sa dá. Potom sa čudujeme, že systém nefunguje.
