Marie Stracenská
Konzultácie
Aká som rada, že vysokoškolský diplom už mám. Aká som rada, že ho nemusím získavať teraz. Neviem, či by som ako študentka bola taká bezstarostná s tým, čo o písaní diplomoviek dnes už viem.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
o kadečom
Marie Stracenská
Začala sa...
... sezóna zmrzliny. Mamičky s kočíkmi, babky s vnúčatami, kolegyne po práci, rodinné stretnutia. „Ako sa máte?" „Vy ste vyrástli!" „A vy už idete do školy?" „Tá rozbitá brada už nebolí, len netreba skúšať loziť po kameňoch..."
Marie Stracenská
Univerzita
Pozvali ma na fakultu spoločenských a sociálnych vied na univerzitu do Brna. Dva mesiace dopredu pani zodpovedná za projekt ladila detaily. Načasovanie, požiadavky na študentov, moje predstavy. Akú budem potrebovať techniku, pýtala sa mailom a pridala link na fakultnú požičovňu. A ďalší link na rôzne vybavené učebne, nech si vyberiem, kde by som chcela školiť. Na stránke požičovne techniky som prerolovala len prvé dve strany - tie mi na zoznam kamier, statívov a mikrofónov úplne stačili. Okrem toho ponúkali audiotechniku, foťáky a veci, ktorým ani nerozumiem. Všetky učebne vyzerali plne vybavené počítačmi. A strižňu chcete na kedy, pýtala sa pani ďalej. Strižňu? Vy máte strižňu? Máme a potrebujem vedieť, či vám deväť počítačov so strihacími programami bude stačiť. Deväť? Rátala by som tak s troma... V posledných mailoch pridala mapky cesty k hotelu a ku škole. Odchádzala som dokonale informačne vybavená, s úžasným pocitom istoty, že určite bude všetko tak, ako má byť.
Marie Stracenská
Poisťovne, Krásna a my
Krásna Hôrka zhorela. Už nikdy nebude taká krásna, ako bývala. Už keď som fascinovane a neveriacky hľadela na plamene a dym napadlo mi - to bude ťažký mač pre hradných pánov uhrať peniaze na opravu. A je to tu. Treba preskúmať, ako zatrávnený bol hradný kopec. A tiež to, či protipožiarne nátery boli v poriadku. A kopu ďalších záležitostí a opatrení, kým zaplatíme - nechala sa počuť poisťovňa.
Marie Stracenská
Ranná omša
V tomto meste som kedysi bola doma. Teraz spím v hoteli. Ako dieťa som tu mala svoj stred sveta. Niečo nemenné, absolútnu istotu - ľudí, ktorí tu boli a vždy budú pre mňa. To „vždy" je preč. Nahradilo ho „nikdy". Čudné.
Marie Stracenská
Cestujúce hračky
„Obyvatelia Tanzánie sa členia do mnoho kmeňov, z nich sú najpočetnejšími sú Swahilci, Sukumovia a Nymweziovia. 67% obyvateľstva je gramotných. Takmer polovica populácie má menej ako 15 rokov."
Marie Stracenská
Pamätník
„Ale veď prší", pozrela sa na mňa prekvapene kolegyňa. No, prší. A ešte je aj kosa. Nech. Od hotela to je asi trištvrte hodina rezkou chôdzou, zahrejem sa.
Marie Stracenská
V tuneloch
Vôbec si už nespomína, či o nich čítala alebo jej to niekto rozprával. Malé čarovné postavičky, možno víly alebo škriatkovia, ktorí pomáhajú ľuďom. Pamätá si, že boli milí, robili dobre a žili v tuneloch. Ale boli veľmi krehkí. A zahubiť ich mohlo, že ich nejaký človek zazrel. Preto v tuneloch treba mať zatvorené oči - aby sa žiaden z tých drobných rozprávkových tvorov nerozplynul ako obláčik - zapamätala si z detstva. Nikdy by si ho nechcela vidieť?, pýtala sa jej raz sestra. Chcela, ale to by zomrel, odpovedala vtedy a sestra súhlasne prikývla. Nechceme ich zahubiť, nebudeme sa snažiť vidieť ich.
Marie Stracenská
Dotazník
Vyskytla sa vo vašej rodine vážna choroba? Ako na to dieťa reagovalo? A mali ste v rodine nejakú traumatickú udalosť? Ako sa s ňou dieťa vyrovnalo? V jednej ruke dvojhárok papiera, v druhej pero, popri tom krotím zbojníkov poletujúcich okolo mňa v škôlkarskej šatni a neverím, že dobre čítam. Keď sa ma na prvej strane dotazníka pýtali na rodinné stavy a s kým dieťa žije, to som ešte chápala. Ale otočím stranu - to sú už ťažšie otázky. A, teda... pomerne súkromné...
Marie Stracenská
Policajti v škole
Som na ceste do základnej školy. Na policajnú prednášku. Vraj to bude o tom, ako sa brániť nebezpečenstvu na ulici a na internete. V hlave si prehrávam film z času, keď som ešte ja sedávala v laviciach. Strašná nuda. Pred tabuľou obtlstlý chlapík v ťažkej hnusne zelenej uniforme, my v tričkách sa potíme. Rozpráva o tom, ako musia byť policajti fit - a neveríme mu napriek naivite našich desiatich rokov. Veď ten by nás nedobehol, ani keby sme sa vôbec nesnažili.
Marie Stracenská
Nové knihy. Vďaka voľbám.
O dvanástej som sa vyfikla, manžel nahodil bundu, deťom sme prezliekli tepláky za nohavice a natiahli bundy. Že maľujeme naznačovali iba biele kvapky, ktoré im ostali vo vláskoch. „A kde ideme, maminka?" Prejsť sa. A rozhodnúť sa, kto nám bude vládnuť.
Marie Stracenská
Pamäť hry
Zo zelenej škatule sme ofúkli prach. Priniesli sme ju k priateľom - prečo nie, pre zmenu. Chodievame sa k nim po nociach hrať - Monopoly, Monopoly City, Cashflow. Príjemne pri tom ujde čas a máme pocit - toto je náš, dospelácky čas. Uložili sme deti, naliali si dobré červené. Vysvetlila som pravidlá, odpovedala na otázky. Tak poďme! Odkryla som vrchnák Scrabble...
Marie Stracenská
Kolobeh baranice
Keď mi ju mamka po prvý raz dala - že ju mám nosiť! - bola som ešte dievča. Ale aj tak som si veľmi rýchlo urobila názor. Bola hnusná. Podobnú mala sestra aj brat. Moja bola najtmavšia. Vôbec sa nehodila k ničomu zimnému, čo som nosila a naozaj mi pripadala otrasná. Chlpaté čudo na hlavu, že si na nej spustím dokonca uši som si nevedela ani predstaviť. Mamka to myslela dobre - kožušina hreje, iste. Ale - je strašná! Veľká! Neforemná! A - takú predsa vo filmoch nosia ruskí vojaci!
Marie Stracenská
Z vlaku
„Nespi, šak si spala od siedmej do obeda! Nemáš toľko chlastať." Dievčina, čo sa doteraz opierala o plece priateľovi ďobne do kolena dlhočiznej nohy kamarátky oproti. „Nespím. Ale šak už dve hodiny tu kysneme." „A ešte hodinu budeme." „Bože! Pomaly to ide!" Jedna dievčina zaujme pozíciu v podpazuší priateľa, druhá posunie hlavu z ľavej k pravej opierke. Obidve vyťahujú mobily a ťukajú do nich, asi správy kamarátom.
Marie Stracenská
Namiesto Nepálu
Poznám ľudí, ktorí sa zbalia a odídu do Nepálu. Alebo do Indie. Do kláštora. Nie kvôli viere. Idú tam vyčistiť si hlavu, oddýchnuť si, vypnúť, odstrihnúť sa od sveta plného stresu. Môj Nepál nie je ďaleko. A cesta tam nestojí zďaleka toľko ako letenka do Ázie. Môj Nepál sa volá Tatranské kúpele Lučivná.
reklama
Marie Stracenská
Národný park
Som asi konzervatívna a strašne zabrzdená. Ale akosi mi to nejde do hlavy. Tatry sú národný park - učili ma kedysi. Stále si pamätám aká som bola ohúrená, keď som ich prvý raz videla zblízka. Obrovské hory plné stromov. Tu som pochopila význam slova „majestátne". Pásmo lesa, pásmo kosodreviny, skaly. Tak som ich vnímala. V nedeľu mi všetky splynuli - do pásma lyžiarov.
Marie Stracenská
Lyžiari
Lyžiari This is the end of gravity - znie svahom. Pohľad mi skĺzne na veľkú kanvicu s čajom a poháriky. Príjemné. Maličkosť, ktorou prevádzkovateľ hovorí záleží mi na vás. Slnko sa opiera do snehu a oslepuje. Hore vlekom sa sunú traja drobci okolo metra dvadsať a za nimi skoro dvojmetrový mladík. Keď som mu pred týždňom po prvý raz podávala ruku, trochu som pochybovala. Skvelý výstroj, široký úsmev, hm, no, hádam sa nechodí na svahy len predvádzať ale tie deti aj niečo naučí. Po prvej hodine mi bolo jasné - fest zlý odhad. Deti robili prvé posledné, čo im ukázal. Lietadielko s prenášaním váhy, tlieskanie nad hlavou na získanie istoty balansu, zohýnanie sa ku kolienkam pri oblúčikoch. Potom prekážková dráha a medzitým kopa prekáračiek.
Marie Stracenská
Veľmi zvláštne kúpele
Špľach! Spodný lem bielych nohavíc sestričky je celý mokrý. Dieťa, čo skočilo do vody sa na ňu smeje a ona mu úsmev vracia: „Chceš plávacie koleso?" Sama si utieram z očí vodu a obdivujem jej trpezlivosť. Nad bazénom znejú detské pesničky. Koľkokrát už musela počuť Čie sú to kone, koníčky kone... A predsa to pustí zas.
Marie Stracenská
Starý matrac
Pohodlný, veľký, tvrdý. Netlačí zboku ani spredu. Matrac na mojej posteli je zdravý a veľmi telu prospešný. A predsa. Aj dnes som sa ráno zobudila s pocitom - že by som radšej ležala na celkom inom matraci.
Marie Stracenská
Tichý rozhovor
Drobný muž sedí na posteli, je vysoká, nohami nedosiahne na zem. Hovorí veľmi ticho. Aj tak by som mu nerozumela. Jeho slová mi jednoduchou angličtinou prekladá drobná tmavá dievčina. Nikdy predtým som nepočula jazyk paštu akým sa hovorí v Afganistane. Znie mi spevavo a slová sa podobajú. Muž sa občas pozrie za môj chrbát, na chlapčeka a dievčatko, ktorí sa na zemi hrajú s mamou. Dve krásne okaté deti. Tretie, najmenšie, spí. Spod periny vidno len háčkovanú ružovú čiapočku. Polročné dievčatko. Ani nevie, čo všetko už má za sebou. Rovnako ako oni všetci.
