Marie Stracenská
Zátišie s kravami
Tradície treba ctiť. Aj hodnoty a snahu ľudí, aj keď sa neskončila celkom úspešne. Takto to asi videli oravskí podnikatelia a ochranári. A postavili stavbu pripomínajúcu starú železiareň.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
o kadečom
Marie Stracenská
Leto sú...
Leto sú zlaté baly na poliach a snopy podopreté drevenými kolmi. Rozpálené cesty, voňavé marhule, orosený pohár načapovaného piva a nohy, ktoré sa nedajú umyť, lebo kde sa dá, chodia bosé. Je to sloboda.
Marie Stracenská
Žena z Oravy
Políčko ako veľká záhrada, dookola ním prechádza žena. Má sivé vlasy stiahnuté do vrkoča, v rukách hrable. Na sebe voľnú šatovú suknicu bez rukávov, tenké holé ruky opálené. Trochu zhrbená, s hlavou dole. Ťažko jej odhadnúť vek, staršia. Okolo nej sa tmolia dve metrové deti. Asi vnúčatá. Žena rozprestrie na zem dve plachty - veľkú a malú. Ide odzadu - zhrabne trs pokosenej trávy a položí na veľkú plachtu. A ďalší a ďalší.
Marie Stracenská
Výchovných desať
Sedliacka Dubová po omši. Ľudí plné ulice, príjemný deň. Koniec dediny, značka 60, hneď za ňou 40, zákruta, a ... au! Policajt s pištoľou na meranie rýchlosti. Spomalila som. Stačilo? „Dobrý deň, doklady poprosím. Bola tam štyridsiatka, išli ste päťdesiatjeden. Ešte ste trochu mohli pribrzdiť. To bude za dvadsať eur. Ste ochotná zaplatiť?" Zatnem zuby a zamračím sa, toto je sila. „Som, ale fakt nemám hotovosť. Mám v peňaženke asi štyri eurá. Dúfam, že sa u vás dá cez terminál kartou." „No, to sa nedá. Tak vám teda musím odobrať vodičský preukaz." Fasa. Som na Orave, domov to mám tristo kilometrov a ďalšie dva týždne sa nepohnem od rána do večera z práce. „A kde je najbližší bankomat? Vyberiem si a zaplatím. Doklady potrebujem."
Marie Stracenská
Prerušenie
„Kameň, papier, nožnice, dievčatá sú opice - a chalani rakety, poletia na planéty!" Dievčatká zo sedadiel za nami tlieskajú a smejú sa, otec ich veselo napomína - trochu tichšie. Moje deti okamžite chytajú rytmus - poďme, mami, tiež si strihať! Už päť minút je v kine pološero. Vraveli, že za štyri minúty to opravia a film pôjde ďalej. Evidentne nestíhajú. Nevadí, počkáme, všetci chceme vedieť, ako sa to skončí s mamutom, pravekým tigrom a leňochodom.
Marie Stracenská
Kôň a horseman
Od koní to nesmrdí - tvrdila sestra, keď som si rukou zapchávala nos pri tom, čo som jej vykladala tenisky na chodbu. Mali sme medzi štrnásť a sedemnásť a ona chodila jazdiť. Domov vždy navliekla na podrážkach hnoj a v šatách prach a pach konského potu. Čo by mi asi teraz povedala, keby ma videla ako fučím, podopieram vidly a nechávam oddýchnuť ruky, kým sa gazda vráti s prázdnym fúrikom. Potom sa zas do vidiel opriem, po kroku budem odchyľovať zo zeme vrstvy konského trusu zlepené slamou a nakladať na fúrik veľké koláče hnoja. Naozaj to nesmrdí, po desiatich minútach už nie. „Ja to tu mám tenšie, tu žerú - ty to máš blbé. Tam, kde si, majú zadky", usmieva sa priateľka. Kydáme spolu. Ona často, ja po prvý raz. Zaprieť sa, nakloniť vidly, vypáčiť, naložiť. Neťahať chrbtom, radšej rukami.
Marie Stracenská
Indiáni
Ešte len sedem ráno a už taká spara. Krk a nos páli, slnko ma včera riadne pohladilo. Make up by sme teda mali. K tomu dodriapané nohy, ale nikomu nevadia - všetci máme také. Ozdobené štípancami od ovadov, a vraj idú len na kone. Na ľavej ruke poriadne mozole. To tak býva, keď človek odhádže pol stajne hnoja. Manikúra zlomených nechtov, nikto ju príliš neskúma. Hlavne, že sa tie ruky nevyhýbajú riadom, ktoré umývame v lavóre a vedia narúbať triesky - bez nich v piecke pred varením nezakúrime. Tak som teda ešteč asi nikdy v živote nevyzerala.
Marie Stracenská
Keď dvaja robia to isté
Krásne slnečné popoludnie, presne pred týždňom. „Poďme na kupko", navrhuje muž. Deti vyzdvihujem zo škôlky o niečo skôr, balím uteráky, plavky, sadáme do rozhorúčeného auta - smer Thermal Dunajská Streda. Parkovisko nie je plné tak, ako býva uprostred leta, aspoň ostáva miestečko v tieni. Prečo tu nie je toľko ľudí zisťujeme o chvíľu. Zo štyroch bazénov je napustený jeden. Aha. No, odpustíme im to, veď sezóna sa ešte len začína. Možno o pár dní budú aj ostatné.
Marie Stracenská
V rímskom meste na Dunaji
Čím ďalej tým častejšie sa pristihnem pri tom, že ideálny program na víkend znie - sedieť s vyloženými nohami v príjemnom chládku bytu, jesť, čo uvarí niekto druhý a čo najmenej hovoriť. Lenže s dvoma deťmi a zvyškami zodpovednosti je to nemožné. A tak keď narazím na zaujímavý tip na program, premôžem vlastnú lenivosť, navrhnem manželovi, chvíľu bojujeme aj s tou jeho a nakoniec väčšinou ten víkend trávime nelenivo. A potom si vždy povieme - to musíme častejšie takto! A po včerajšku sme si to povedali. Boli sme v rímskom meste.
Marie Stracenská
Hrášková meditácia
„Príde mi niekto pomôcť? Zbojníci!" Zbytočná snaha. Nové požičané devedéčko je silný magnet. Tak nič. Kvótu detskej pomoci som si asi vyčerpala pri poslednej dávke čerstvého hrášku, tieto dve kilá vylúpem sama. Nechce sa mi čakať do konca filmu, nech mám s varením pokoj a môžem si aj ja vyložiť nohy.
Marie Stracenská
Naslouchátko
Je to zvláštny pocit. Tú škatuľku som úplne prehliadla. Založila som ju do šijacieho stroja, asi som ju našla pri nejakých veciach, ktoré doň patria. Možno nebol čas ju skúmať. Až teraz. Hľadala som gombíky, také tie dvojplôškové, ktorými sa spájajú staré periny dole opatrené len dierkami. Jedna plôška do jednej, druhá oproti a zapínanie je hotové. Vždy som si vravela - aké zaujímavé a dômyselné. Lenže v tej škatuľke som gombíky nenašla. V servítke, zabalený, v nej bol maličký načúvací prístroj.
Marie Stracenská
Obhajoba
„Prosím vás, idem na obhajoby. Kam?", pozerám sa vo vestibule FSEVky na vrátnika a čakám nasmerovanie. Premeria si ma: „Hm, hm... A to neviete kde? Ani ja nie. Tak asi tu doľava a dozadu potom." Za dvoma rohmi mi kýva dievčina v nohavicovom kostýme a lodičkách. Poznám ťa? Veď to je moja diplomantka! Doteraz som ju videla len v džínsach. Úplne iný človek. „Poď dnu, tu sa skúša", vedie ma do triedy, kde sme sa učievali. „Vy ste tá P., čo volala, že bude na štátnice meškať?", pýta sa ma asistentka. Ja a študentka? Asi pani kúpim bonboniéru. „Nie, prišla som len na obhajobu."
Marie Stracenská
Pri zábradlí
Je to také tenké zábradlie pri ceste. Každý tam sedí zhrbený alebo skrútený do klbka. Keď kúsok predtým naľavo na parkovisku vidím biele auto Odysea, viem, že tam niekto bude. Často vedľa na zemi nahádzané letáky. Návody ako skončiť s drogami, kontakty na linky pomoci. Vezmú si ich spolu s vymenenými striekačkami, ale niektorí o nich nestoja.
Marie Stracenská
Jahodovo
Nemusí im všetko padnúť rovno pod nos - zahlásil muž vyťahujúc zo skrine tepláky. Dala som sa deťom vyberať rovnaký kus odevu. A pre istotu, keď sme volali overiť, či môžeme prísť, sa opýtala aj na gumáky. „Ále. K nám móžete aj v tých... oné... papučách!", zasmiala sa pani farmárka. Kyselica je od nás pár kilometrov, samozber jahôd skvelý tip.
Marie Stracenská
Za 65 a 35 korún československých
Dnes by sa táto vec pokojne uživila v súťažnej hre „hádaj, čo je to". Keď som včera prvú polovicu skladala dokopy, hádali deti aj manžel. Keď to už poskladané videl kamarát, tiež hádal. Až kým som nepridala posledný kúsok mozaiky - pradeno. Ale ani potom nikto z nich nevedel, ako presne tá dvojica prístrojov funguje
reklama
Marie Stracenská
Králi
K autu kráčam z práce rýchlym krokom - nechcem prísť ani o sekundu. Nasadnem a okamžite pustím rádio. 96,6. Predvoľba je jasná. „Máme puk, rozohrávka, šanca, Bartovič, výstrel! Vynikajúco Varlamov do brány, skoro, veľmi tesne..." Ozve sa ohromnou kadenciou. Ja by som to nebola schopná ani keby som sa rozcvičovala pol hodiny. V hlase nadšenie, zápal, nasadenie minimálne také ako pred nimi na ľade.
Marie Stracenská
Zákruta v päťdesiatke
Veľká záhrada, kopa zeleniny, každý deň od rána do večera čo robiť. Zlomenina nohy sa ťažko hojí, ale ona bola vždy bojovníčka. Tak sa v Černovej stará o domček a hospodárstvo. To je dnes svet Milky Demkovej. Je vám to meno povedomé? Môže byť. Kedysi sa každý deň hlásila z rádia - a jej práca bola krásna. Pravidelne ďakovala slušným vodičom a ľuďom na cestách. Komu sa stalo dobré alebo zlé napísal do redakcie alebo priamo jej. Na stole mala kôpky nevybavených listov a plnú skriňu tých vybavených. Čítala každý jeden. Písala si na okraje listov poznámky a potom na papier s troma kópiami ťukala poďakovania. „Tomuto pánovi patrí naša dnešná Skladba cti." Tak sa končila väčšina z nich. Milka je jedna z legiend rovnako legendárnej relácie Pozor, zákruta! Tá práve teraz oslavuje päťdesiate narodeniny. Bývalí zákrutiari si preto dali rande a spomínali.
Marie Stracenská
Dobovo, ale...
„Je to taký podnik kúsok od mojej roboty", povedala Mirka, „nebudem to mať ďaleko." Našla som na mape kaviareň uprostred Bratislavy. Celkom zle sa asi bude parkovať, ale zas spoznám niečo nové. Schádzali sme sa asi štvrť hodiny. Dosť času na rozprávanie len tak o hocičom a obzeranie sa dookola. Slečna čašníčka ponúkla a priniesla skvelé domáce šťavy a čaje a výbornú kávu. Prvý pocit fajn. No ďalšie... Hniezdim sa na stoličke a pozerám dookola, očami zdravím známe a dávno zapadnuté veci na stenách.
Marie Stracenská
Na trhu
„To máte dobré kilo a pól. Manka, počítaj. Štyri, pet, tri padesiať... jedenác dvadsat." Chlapík s veľkým bruchom zabaleným v zelených montérkach, na hlave ufúľaná šiltovka a cez celú tvár obrovský úsmev sa skláňa nad váhou. Vedľa neho drobná žienka obsluhuje peňaženku. „Čiplavé sú títo", ukazuje druhej zákazníčke podlhovasté papriky a prepína do maďarčiny. Oboch si viem presne predstaviť v priestrannom skleníku, ako ešte včera oberali tie krásne červené rajčiny alebo vyberali zo zeme maličké ružovkasté nové zemiaky. Vonia to okolo nich doďaleka. Ale nielen okolo nich. Všetky stánky tak voňajú. Chytím rajčinu a priložím k nosu. Ani nakrojiť ju netreba a cítim z nej leto a slnko.
Marie Stracenská
Prší
Prší. Počujem to len jemne, dobré okná nepustia kvapky ani klopkanie. Škoda. Šumenie dažďa je krásny zvuk. Keď sedíte v teplej suchej miestnosti, na nohách hrubé ponožky a v ruke hrnček dobrej kávy.
