Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Spletám očko k očku, ešte by som potrebovala trochu modrej vlny. Nestihnem ju tento týždeň kúpiť, rátam, hm, asi poprosím manžela. Jedenkrát by návštevu galantérie zvládnuť mohol... Ale čo si! - ozve sa pobúrene vnútorný hlas. To si necháš ujsť? No, asi nenechám. Tie malé obchodíky napchané vlnou, niťami, záplatami, korálikmi, škatuľkami na bavlnky, predlohami na výšivky... nikdy, keď môžem, ich neobídem.
Okolo stola sedelo asi pätnásť učiteliek z rôznych škôl aj miest. Zhovárali sa už hodnú chvíľu. Chceli len tak trkotať, užiť si spoločný večer. Ale podľa očakávaní, skončili pri práci. „A my sme bohatá škola. Elektrotechnici. Nesťažujem sa." Pani učiteľka mala odvahu. Viaceré sa na ňu pozreli prekvapene - chváliť sa s tým, že sa škole darí, nie je veľmi obvyklé.
Býval vedľa mojich babičiek, ich balkóny delila len tenká sklenená priečka. Cez ňu som ho občas zazrela ako kŕmi svoje obľúbené holuby. Inak som ho skoro nikdy nestretla. Von vychádzal málo. Tie holuby boli dôvod, prečo babičky občas „hubovali". Oni si chcú na svoj balkónik dať vychladiť piškót, ale sa nedá, lebo tie potvory od suseda sa doňho hneď pustia! Nemali by ste, hovorili mu občas poza tú sklenenú prepážku. A čo už by som potom z toho života mal, odpovedal drobný pán Žváček s hrsťou plnou zrna.
Do jeho lavíc sa vmestí do dvadsať ľudí. Babiček vo vrstvených sukniciach možno ešte menej. Dnes tu sedávajú už len raz v roku. Chodievali sem od 1836-teho, vtedy kostelík postavili. Vraj ho Inovciam darovala susedná Beňatina. Naprv stál kostolík na samom vrchu kopca nad dedinou. Vietor a sneh sa doňo opierali príliš často, preto ho celý preniesli o kus nižšie, do závetria. Jeho cibuľovité vežičky vidno aj z lesov, ktoré sú už ukrajinské, k susedom je to odtiaľ necelé dva kilometre.
Ďakujem ti, Ježiško, za všetko, čím si nás tento rok obdaril. Bolo toho veľmi veľa, najviac sa tešili deti a my veľkí sme boli vysmiati z ich radosti. Okrem darov si nám priniesol sviatočnú pohodu, za tú som extra vďačná. A chcem ti poďakovať zvlášť za seba.
Vypadla na mňa, keď som vyberala zo sekretára sviatočný príbor. Musela som ju tam uložiť spolu s ostatnými vecami po babičke a vtedy som si ju nevšimla. Malá drevená lyžička. Zabalená v jemnom papieri, ktorý sa trhá. Na lyžičke vyryté CZF 1914, 1915 a 1916. Je ľahučká. Čas sa jej nedotkol. Iba to, že drevo je celkom suché prezrádza jej bezmála sto rokov.
Od rána v jednom kole. Hlasy kolegov v spoločnom priestore, rachot strojov, poklus z jedného miesta na druhé. Rýchly obed, majonézová bageta, tempo bez vydýchnutia. Šesť podvečer. Ešte sa nedá ísť domov. Nie s takouto zanesenou hlavou. Kráča ulicou zahltenou hlukom električiek, áut, šumom ľudí okolo. Na kopci naľavo majestátne a ticho stojí chrám. Nie je veriaca. Ale niečo jej hovorí odboč. Sadneš si, tam iste bude ticho. Na chvíľu.
Keď som mala sedemnásť, jazdila som tam niekoľkokrát za mesiac. Do toho vojaka som bola zaľúbená ako len sedemnásťročná dokáže byť. Košice boli vtedy pre mňa úžasné. Park pri stanici, romantické zákutia uličiek pri veľkom námestí, vyhriate cukrárne. Ruky sme si zohrievali v spoločnom vrecku a prejsť kilometer nám trvalo aj hodinu. Vojenčina sa skončila, mladík odišiel a o rok na to aj ja z východu do Bratislavy.
Už som darovala kadečo. Drobnosti aj cennosti, vlastnoručne vyrobené veci, zážitky, sľubové poukážky. Ale toto darujem naozaj prvý raz. Tento rok som na Vianoce kúpila kozu.
Vracala som sa úplne požutá večer z práce domov. „Zastav sa u nás", zavolala Zuzka. Uf. Necítim sa veľmi na návštevy. Ale Zuzka znela tak, že sa nešlo nezastaviť. Zuzka aj Zuzka mama čakali vonku pred domom. Pozvali ma ďalej, usadili na gauči, v izbe horeli sviečky a bolo krásne teplo.
Bojím sa chlapíka v čiernom. Presne toho chlapíka, ktorý asi býva v Dunajskej Lužnej. A bojím sa aj jeho kamaráta, hoci toho o trochu menej. Nie je až taký neviditeľný.
Nie je asi v Bratislave študent, ktorý by ho nepoznal. Veľká biela žemľa, ktorá po rozrezaní pojme obrovské množstvo kapusty, majonézy, kečupu, šalátu, syra a sekanej alebo nejakého iného základu. Taký hrubý, že prvé zahryznutie sa končieva gitarovým tričkom. Raz som ho skúšala jesť za volantom. Musela som zastať.
Keď sme v júli búrali kuchyňu, kamarát nám požičal elektrickú jednoplatničku. Ostentatívne som ju odložila do skrine. To nemôže dlho trvať, chvíľu hádam zvládneme nevariť. Zhruba v tom istom čase sa nám pokazila mikrovlnka. Ej, tak improvizovať budeme rozsiahlejšie. Nejaký čas to šlo. Ale po týždni už sa žiadala aj teplá strava.
„Môjmu bratovi sa v pondelok narodil synček a to je jedna z veľkých udalostí v našej rodine...tak sa vytešujem a užívam si rolu tety :D" Napísala mi dievčina, ktorú si pamätám s ofinou prevesenou cez pol tváre, ako vykrúteným pekným písmom skladá súvetie s vedľajšou vetou podmieňovacou.
Tráva pod lesom je sivá. Od srieňu, ráno mrzlo. Ideme s priateľkami na miesto, o ktorom som nikdy nepočula. Predstavujem si ho trochu rozprávkovo, volá sa tak - Nárcie. Odbočíme z hlavnej za dedinou, prejdeme cez zákrutu a nechýba veľa, minuli by sme to.
Apollo biznis centrum, ázijská Bambusová záhradka, čas obeda. Princíp ako sa najesť je jednoduchý. Človek si naloží, čo chce a potom zaplatí jednotnú cenu.
„A ty si murár?" Asi sa pýtam naivne. Mladík sa usmeje. „Nie, som automechanik." Obraciam sa na jeho brata: „A ty?" „Ani ja. Elektrikár." Ani sa na mňa poriadne nepozrú, chcú, aby rohy boli poriadne rovno. Chce sa mi spýtať, kde sa to tak naučili: stenu vybúrať a na správnom mieste podoprieť, murovať a omietať a elektrinu správne potiahnuť, vymaľovať, lešenie postaviť a všetky možné ostatné práce, ktoré ani nevidím. Ale spýtam sa až svojho muža o chvíľu cez obed. On ich pozná dlhšie. „Naučili. Veď sú z dediny."
Ja tomu nerozumiem. Nie som lekárka, nie som ani politička. Ale bola som bratislavská rodička. Moje deti prišli na svet v nemocnici v Petržalke. Bolo to práve na začiatku leta, keď bola pre rekonštrukciu odstavená pôrodnica na Kramároch.
Na samom okraji Lužnej. Starší pán a pani, celí v sivohnedom. Sklonené hlavy, zopnuté ruky. Stáli v tichej modlitbe. Nepozerali sa na seba, nič nehovorili. Je toho určite veľa, čo nahovorili a nanariekali predtým. Slová aj slzy sa už minuli.
Je krásny slnečný deň. Obzeráme s priateľom okraj lesa naľavo od cesty. Hore kopcom vrčí motorka, na nej chlapík v maskáčoch. Dáva si dolu prilbu a ja spoznávam mladého policajta ktorý nám už viackrát kontroloval doklady.
