Marie Stracenská
Babroši
„Ako sa vám darí?" Ruky zababrané od cesta som si narýchlo utrela do handričky. Priateľke dvihnem telefón vždy. Nadýchnem sa. „Užívame si." Niektoré veci sa s vekom nemenia.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
o kadečom
Marie Stracenská
Staré diáre
Je zelený a ešte nedotknutý, veľmi pekný. Nový diár na ďalší rok. Väčšinou ho kupujem už mesiac pred koncom starého. Prvé zápisy sú ešte úhľadné, nie celkom isté plány píšem ceruzkou. Začať zaznamenávať povinnosti roka, ktorý ešte len príde, odkladám. Ešte nie...
Marie Stracenská
Obrazy dňa
Prítmie v detskej izbe. Je mi ľúto rušiť, ale musím. Posledný pohľad na deti, ktoré nevedia o svete – a potom už – dobré ráno! Rozospaté naťahovanie malých telíčok, horúce objatia na začiatku dňa. Nemôže sa začať krajšie.
Marie Stracenská
Sušienky
Stála v prievane podchodu, zhrbená, zababušená v teplom kabáte a čapici. Pred ňou na zemi škatule s rukou popísanými slovami - čaje, bylinky.
Marie Stracenská
Chatrče
Mala som asi desať. Na krku kľúč a trikrát v týždni povinnosť ísť na hudobnú. Hoci nám mama štandardne zakazovala chodiť popri rieke, hudobka mala výnimku. Musela som prejsť celé naše sídlisko a potom odbočiť doľava na nábrežie. Popri dvoch vodopádoch až na veľký most, vtedy ešte jediný v meste. Po ňom hore k osobitnej škole a už som bola tam. Slabá polhodinka cesty. Neskôr pribudol nový most - ale ak by aj bol skôr, nevyužívala by som ho. Doviedol by ma na druhú stranu rieky skôr a po ceste na klavír by som musela prejsť popri cigánskych chatrčiach.
Marie Stracenská
Z nedele na pondelok
Upratané a na stole voňavý koláč. Čo ostalo od obeda schované v chladničke, zajtra večer dobre padne. Nepozeráme koľko je hodín, jeme, keď máme chuť a hráme sa, čo sa nám zachce ako dlho sa žiada. Rozprávky alebo film, ticho strieda krik naháňajúcich sa detí. Nenútim ich odkladať si hračky v izbe, dnes tam môže byť anarchia. Školské tašky pripravené, ale založené tak, aby neprekážali. Vytiahnem ich až večer, spolu so svojimi vecami pripravenými na zajtra. Ešte chvíľu nech je len pohoda. Čím najdlhšie.
Marie Stracenská
Adam a jeho mama
Stála pred dverami, vzduch bol chladný a pršalo. V náručí držala štíhleho, už veľkého chlapca. Drobná, ale silná žena. Mama, ktorá by sa mala písať s veľkým nie len prvým písmenom.
Marie Stracenská
Dlažba
Po prvý raz som ňou kráčala pred vyše dvadsiatimi rokmi. Ulica vydláždená hrubo opracovanými veľkými aj menšími kameňmi, začína sa strmými schodmi a končí priechodom na ďalšiu. Väčšina domov na tej ulici mala opadanú fasádu, ale aj tak bola krásna. Kostol s krásnou vežičkou, knižnica, v pozadí hrkotanie električiek.
Marie Stracenská
Knihy
Už som v hoteli našla rôznu literatúru. Reklamné časopisy, ženské magazíny, Bibliu. Ale básne... Ležali na spodnom poschodí skleneného stolíka. Mihálik. „Postupne všetko tíchlo..." začína sa príbeh o matkinom odchode. Hotelová kniha sa náhodou otvorila na smutnej stránke. Mihálika som nikdy veľmi nepoznala. Komunista, vraveli mi a tým ma odradili. Listujem malou knižkou a áno, básne sú tu všelijaké. Ale nachádzam nielen angažované. Pozriem na hodinky, prešla polhodina. Myslela som si, že pred zaspatím sa ešte budem prehrabávať v pracovných podkladoch. Namiesto toho som si čítala verše.
Marie Stracenská
Blogerka
„Mám sa tu stretnúť so známou, ale ona asi príde na vozíčku." Gestami sa snažím čašníkovi naznačiť, že budeme potrebovať priestor a úzko stavané stolčeky a hlboké sedenie asi nebudú úplne najlepšie. „Tak to tu upravíme, nech sa páči." Sadnem si do krásneho kaviarenského kresla a čakám. Čakám chvíľu a potom mi nedá. Čo ak tu už je a ja som ju nespoznala? Ale veď vozíček tu žiaden nevidím. No, čo keď? Vstanem a poobzerám sa. V rohu celkom vpredu sedí dievčina, ktorá vyzerá, ako by mohla ona. Vytočím číslo - a dievčina dvihne telefón. Aha, je to ona. Ale - bez vozíčka? Veď nechodí... Teda, aspoň nedávno ešte nechodila...
Marie Stracenská
Pišta
„Pištáááá!", kričí dieťa a máva chlapíkovi na školskom dvore. „Snáď ujo Pišta, nie?", opravujem polohlasom. „Pišta! Dobrý deň!" Medzitým sme prišli bližšie, pán sa usmieva a kýva rukou: „Ahoj, Juli! Ako sa máš?" „Dobre! Ideme na hudobku." Muž nesie v ruke vŕtačku a mieri k múriku so zvyškami drevených doštičiek, ktoré z neho kedysi robili lavičku. Sú pri ňom poskladané kúsky plastu. Tuším, že do týždňa tam lavičky znovu budú.
Marie Stracenská
35-ročný dôchodca
„Modelky? Tie sú na tom ešte dobre. Keď sa dobre zapíšu a potom vydajú, sú za vodou." Kamarát je počítačník. Čo presne robí netuším. Nerozumiem tomu. Keď som sa pokúsila o neumelú lichôtku, že jeho schopnosti nebudem mať ani za tri životy, zasmial sa. „No vidíš. Ale aj tak o dva tri roky už môžem ísť do dôchodku." Má tridsať päť. „Programátori a IT experti dlho nevydržia."
Marie Stracenská
Na školskom dvore
„Daj, mami," jedno dieťa mi ťahá z ruky batoh už pri aute. Rýchla pusa a už švihá tri metre pred nami. Je už predsa veľký, o chvíľu zbadá niektorého zo spolužiakov a do školy dôjdu spolu. Druhé dieťa je so mnou rado do poslednej možnej sekundy. Tašku jej nesiem až do vestibulu, tam ma ešte dlho stíska, akoby sme sa mali znovu vidieť o mesiac. Posledná pusa, „nech sa ti dnes darí, bábika", zakývanie. Školské dvere sú permanentne otvorené. Dnu mamy a tatovia so školákmi, von veľkí sami. „Nech sa páči, nech sa páči," dávame si prednosť a malí sa prepletajú medzi nami.
Marie Stracenská
Cesta
Minulý týždeň som pár dní meškala do práce o niečo viac, než obvykle. Otestujem trpezlivosť v Dunajskej Lužnej a Rovinke, na chvíľu zrýchlim pred vstupom do hlavného mesta a už sa skoro teším na obchvat, lenže pri Slovnafte ma schladí ďalšia zápcha. Nie je dramatická, ale predsa. Každý deň iné dopravné obmedzenia, občas na križovatke policajt. Rozširujú a opravujú tam cestu.
Marie Stracenská
Pozvanie
Prišlo nám domov pozvanie k voľbám. Oznámenie je predpísané v slovenčine, pod tým po maďarsky, rusínsky, ukrajinsky, v rómčine a po nemecky. Obecnou pečiatkou potvrdený dokument nás o mesiac volá do mestskej knižnice. Máme prísť zvoliť šéfa nášho Trnavského kraja.
reklama
Marie Stracenská
V Nádeji
Zohnúť rožok, obtočiť okolo ihlice, keď prídem na pravý horný roh kvapnúť tam lepidlo, točiť ďalej, pri pravom dolnom zas trochu lepidla, utiahnuť. Ihlicu vyvliecť vziať si ďalší kúsok jemného papiera. Už som namotala asi sto ruličiek, ale je jedno, koľko ich spravím. Tu ich treba tisícky. Budú z nich snehuliaky, anjelici, stromčeky, podkovičky, zvončeky. V Nádeji už majú Vianoce. Majú ich tam už dobrých pár mesiacov. Päť - šesť žien pletie z papiera drobnosti a ozdoby. K tomu vyrábajú dózy a obrázkové kamienky. Pre niekoho lapače prachu. Pre mnohých drobnosti, ktoré zo strohej izby urobia útulnú. A pre tieto ženy jediný spôsob, ako sa cítiť užitočné.
Marie Stracenská
V sade
„Tieto," ukážem na skoro červené jablko na drevenej debničke. „Tak tie sú na dlhé zimné uskladnenie. Riadok 34 až 39." „A keď budem chcieť aj iné?" „Tak prídete zas a ja vás pošlem. Červené zbierajte, aj so stopkou." Celý minulý týždeň som každý deň strávila za počítačom. Od rána do večera, len som tak zazerala na občasné slnko za oknami. Bzučanie a modré svetlo, boľavý chrbát, fakt už som nevedela, ako si sadnúť. A tak keď som ráno odviedla malých do školy, švihala som sa vyvetrať. Nikdy som nemala babku na dedine, ani teraz nemám nikoho dedinského blízko. Nemáme sad ani ovocné stromy. Ale ľúbime jablká. A na sade pri Lužnej visí veľký nápis „Samozber".
Marie Stracenská
Uniforma
„Prosím ťa. Ja už fakt neviem." Tato stojí pred skriňou detí totálne bezradný. Snažil sa pripraviť malým veci na ráno. „Už som úplne mimo. Nejako sa strácam... Nie som schopný vybrať Julke oblečenie. Tak aby nevyzerala... divne." Keby naša škola vyhlásila referendum za uniformy, je mi jasné, že by prvý dvihol ruku.
Marie Stracenská
Káva
Na stolčeku stáli dve šálky s kávou. Cez okno kaviarne dopadalo nízke podvečerné svetlo, mriežkované cez záclonu a krásne teplé pod ňou. Z jednej strany stola pán vo svetlom obleku. Oproti nemu pani, vedľa na kresle kabelka a klobúčik. Pozerali sa von oknom a občas usrkli z jemného porcelánu. Sedela som pri stolíku vedľa, čakala a čítala si knihu. Všimla som si ich náhodou, ale odkedy som ich zbadala, bolo mi ťažko na nich nepozerať. Okolo seba mali bublinu pokoja a pohody. Vôbec sa nerozprávali. Asi na niekoho čakajú. Možno na dospelé deti. Alebo priateľov z mladosti.
Marie Stracenská
Spolujazdec
„Ďakujem. Nestáva sa často, že mi zastaví žena a sama." Stopárov je stále menej. Keď môžem, zveziem. Kedysi som takto tiež najazdila stovky kilometrov. Roly sa vymenili, už nesedávam na mieste spolujazdca a tiež sa zmenil môj postoj k stopársko - vodičským rozhovorom. Rada jazdím mlčky. Nepotrebujem nutne tliachať, len aby to nebolo trápne. Ticho za trápne nepovažujem, je mi vzácne. Tento mládenec však zjavne hovoriť chcel.
