Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Každý, kto zbadá jej ruky, si ich zapamätá. Dlhé štíhle prsty sú doma na klaviatúre, rovnako ako so skúmavkou v ruke. Rada hladí ruky iných. Ako lekárka sa často dotýka aj nepekných a boľavých rán. „Je to len koža," zvykne hovoriť, keď robí s niečím veľmi špinavým, „to sa umyje". Jej dotyk nikdy nie je len tak.
Obrovská opletaná fľaša a z hrubého skla stála v rohu kuchyne. Úzke hrdlo zapchaté niečím, čo pripomínalo plastelínu, trčal z neho čudný prístroj podobný teplomeru. „Dedo robí víno,“ vysvetlila mi kamarátka. Mútna tekutina s penou vnútri fľaše očividne pracovala. Bola v tom zvláštna alchýmia, tajomstvo.
V uchu mal náušnicu, takú tú okrúhlu, dutú a rozťahovaciu, na ktorú som už asi stará. Na ruke oceľový prsteň a hlavu bez vlasov. Mohol mať niečo cez dvadsať. „Dáme si dve kofoly a dvakrát víno - raz ako strik a raz s minerálkou, ale zvlášť." Pokrútil hlavou, nechápal. Asi sme to zle povedali. Skúsili sme znovu a ešte raz. „Trampolína je vzadu?", opýtali sme sa kým nalieval. Tá nás k podniku, jednému z mnohých pri tomto jazere, prilákala. „Už ju nemáme," zavrčal. Keď nám podával poháre, všimla som si jeho mikinu. Zelená s nápisom - názvom nacionalistickej strany a v nej odznak s jej logom. Oči mi padli na rovnako ladený plátok na barovom pulte. Na titulke fotka hrdého predsedu, čo by chcel mať pod palcom celý kraj. Po ceste von sme minuli nacionalistický plagát.
„U nás je tak – kto pracuje, dostáva plat. Kto je v dôchodku, penziu. A kto nepracuje, nemá nič, žiadnu podporu. Mám dvoch synov. Jeden je dospelý, 24-ročný. Študuje, ešte rok a bude z neho magister, učiteľ. Druhý má dvanásť, pôjde do siedmej triedy. Robotu nemám. Ani muž. Robil s betónom, panely, odliatky, ale už sa nestavia a aj on je päť rokov bez práce.“ Pozerám na drobnú ženu, má najviac o päť rokov viac ako ja. Hovorí po ukrajinsky, ja po slovensky, ľahko si rozumieme. Na lavičke pred dverami domu švagrinej v malej dedine na východe rozložila svoj tovar. Z obrovských tašiek vyťahuje bielizeň, tričká, tepláky, nohavice. Ceny trochu nižšie ako u Číňana. Zazvonila a ponúka, keď si vyberieme bude rada, keď nie, žiadna tragédia. Skúsi o dom ďalej.
Z poľa plného slnečníc sladkasto zavanie. Bežím ďalej. Dvesto metrov medzi stromami popri bazových kríkoch, vyhnúť sa žihľave. Okolo poľa s kukuricou, je čerstvo pohnojené. Po kilometri zavanie kopa podstielky vyvezenej z niečej stajne. Uch, nepríjemný sladký zápach, niekde blízko asi bude mŕtvy vták. Po ceste pred chvíľou prešiel traktor, zvíril slamu a malé žlté kúsky stále nie sú celkom usadené, skúšam zadržať dych. Obehnem kopu vytrhanej suchej buriny, po daždi by bola cítiť ako huby. Vbieham do dediny. Je skoro áno, ale nie som na ulici sama. Pri cintoríne pani zametá chodník, cez jemný závoj prachu zacítim jej čerstvo vypratú zásteru. O kus ďalej sa snažím vyhnúť dymu z cigariet, obláčik zakrýva ženy v pauze pri upratovaní kalinkovskej krčmy. Vraciam sa a už sa teším na lístie navŕšené asi kilometer od domu, vonia ako pôda.
Na lesnej cestičke pri rannom behu už boli popadané listy. To pre ten včerajší vietor, klamala som si chvíľu. Ale nie, už sú aj žlté. O pár týždňov ich nebude pár, budú mi šušťať pod teniskami. Prekročila som spadnutý konár, vyhla sa hlbokej stope po traktore a šliapuc po žltozelených srdiečkach som si spomenula na iné lístie spred roka, o veľa kilometrov ďalej.
Tešili sme sa týždne. Uvidíme a budeme ich počuť naživo. Pesničky kapely so spánkom v názve počúvame dookola a poznáme každý poltón. Dlho sme odkladali zo študentských zárobkov. Muzikanti a Praha a priatelia a sloboda!
Na stole stála kanvica mlieka. Zaujímavo, aj keď trocha príkro voňalo a bolo teplé ako môj prst. „Treba ho rýchlo preliať do fľaše," povedala kamarátka. Neskôr som pochopila. Vo fľaši sa zakrátko urobil hustý smotanový štupeľ. Museli sme ho zjesť lyžičkou, ešteže mala široké hrdlo. „Mám ju od babky a snažím sa ju nerozbiť. Ľudia kedysi dobre vedeli, ako skladovať mlieko." Kamaráti brali mlieko od tety z vedľajšej ulice niekoľkokrát v týždni. Mala dve kravy a predávala ho susedom na striedačku. Spoľahlivo prehlušilo chuť kávy v hrnčeku, ale ona bola vlastne škoda ho do čohokoľvek liať. Najlepšie chutilo samé. Správalo sa ako perpetuum mobile. Odliali ste - a zas sa vytvorila smotana. A znova a znova. S čerstvým mliekom na raňajky sme u priateľov na dedine strávili pár krásnych letných dní.
Keď nemám problém prenocovať štyroch ľudí , na posteliach a v čistých perinách. Kedysi som si k priateľom nosila spacák a do starého podnájmu si aj oni nosili svoj k nám. Ak vôbec, často sme vôbec neriešili ako prenocujeme. Ale už máme vlastný byt - a byt je aj komora a komora sú aj periny a veľký byt je aj veľa priestoru na spanie... Na internátnu izbu ani privát by som sa už nevrátila. Ale tie spacákové časy mali niečo do seba.
Keď prišiel krčmár pred ôsmou otvoriť, už stáli pred dverami. Nemusel sa ich ani pýtať, zakaždým to bolo rovnaké. Silný turek s dvoma cukrami a deci rumu. Za desať minút boli vybavení. Každý sám sa seba zaplatil a išli robiť. Dvaja chlapi s riedkym chrupom a mozoľnatými rukami. Na obed sa zastavili na menu a večer po fachu zapiť prach dňa. Výkopy, ploty, múry, drenáže, zem je všade rovnako tvrdá.
Stojí uprostred ulice. Nedá sa obísť. Veľký kovový kontajner namaľovaný veselými farbami. Otvorený zo všetkých strán, tak, aby sa každý dostal dnu a zvonku bolo vidno, čo sa vnútri deje. A diať sa tam môžu kadejaké veci. Dá sa tam kresliť. Čítať, hojdať, hrať veľké domino, šaškovať s plyšákmi, skrývať sa pod sedacie vaky aj sa do nich strkať a dokonca aj hrať na zvláštny hudobný nástroj. Deti vymyslia kadečo. A dospelí si zatiaľ môžu dať kávu - pri nich alebo nezaberať miesto a posedieť si v kaviarni oproti.
Od posledného autobusu to bolo kúsok medzi domami, potom desať minút do mierneho a trištvrte hodiny do poriadneho kopca. Keď potom človek celý zadýchaný vyšiel z lesa, otvorila sa pred ním obrovská oblá lúka. A na nej sa oproti rozľahlému nebu jemne rysovali tiene chalúp. Tak si ich pamätám, keď som tam prišla po prvý raz. Kedysi bolo v osade osem dreveníc. Ľudia sa tam rodili, žili, pracovali, umierali. Obývané ostali dve. Ostatné staré domy si čiastočne vzal čas – a cez prázdniny ich tam opravovať a budovať nové chodili Bratislavčania. Priťahovala ich majestátnosť miesta, vracali sa tu ku koreňom.
Mávali sme ich plné police. Fľaše s lekvárom. Mamka nikdy nezavárala, babičky len občas - nemali sme záhradu a z kupovaného to je iná káva. Aj tak bola naša špajzka vždy zaskladaná pohármi so sladkou hustou hmotou. Mamka - lekárka ich nosila z práce. Ďakujeme - hovorili nimi babky a tety z dedín okolo. Malinové, jahodové, marhuľové, ale aj slivkové tuhé tak, že nešli rozotrieť. Neboli mi vzácne. Bolo ich veľa a nevedeli sme ich minúť.
Zliezli sme z podzemného eskalátora, každé dieťa za jednu ruku. Začala som sa otáčať ako na obrtlíku. Ešte som v novom nákupnom centre nebola a bez odporúčania kamaráta by som sem tak skoro asi ani neprišla. Vraj je tá výstava zaujímavá a pri troche šťastia aj so sprievodom. Skúsme. „Aha, tam je niečo," vystrelil Matúš pravačku smerom k veľkej kovovej špirále.
Na deň presne, na konci júna 2012. Sadla som k farebnému hárku papiera a napísala – Ahoj! Prišlo mi to zvláštne. Keď píšem priateľom, oslovujem ich menom a „moji milí“, „ahoj“ je studené. Ale napísala som to. Zdravila som seba samú v budúcnosti. Nikdy som nemala denník. Ale zhruba pred rokom som si z jednej akcie písala podobne, tak čo takto začať si zaznamenávať „ročník“.
Viacerí sme spolužiačke závideli. V trinástich sa to už nezvykne nahlas - to by sme ukázali slabosť. A slabosť je pre čerstvé puberťáčky nevhodná. My všetko vieme, zvládame a sme strašne nad vecou. Ale jej sme závideli všetky a nepokryte.
„Matúšovi to skvele páli v matematike. Vždy má prvý ruku hore, ide mu to samé.“ Poďakujem za konzultáciu a usmiata odchádzam. Ani neviete, pani učiteľka, ako ste ma potešili. Tisíckrát sa to ešte môže zmeniť. Ale bodaj by sa nie... Matematika sa mu zíde, a keď ho bude baviť, bude v nej zrejme aj dobrý. Neviem, po kom by to mohol mať v genetickej výbave. Ale ak by mu to vydržalo, vďaka preveľká za ten dar.
Vychádzam z mesta. Príjemná rovinka, voľná cesta. Pridám. Mala by som deväťdesiat, idem sto. Je to možné? Zozadu sa na mňa tlačí autobus plný ľudí. Vodič vyhodí blinker - a začne ma predbiehať. Uhnem. Musí ísť aspoň stodesať, necháva ma za sebou. Ale veľmi si nepomohol, o pár kilometrov neskôr ho v dedine dobieham.
Východ je chudobný. Najhoršie si prácu hľadajú nekvalifikovaní a nevzdelaní. Kto chce, dokáže slušne zarobiť. Mladí majú dvere otvorené. Hm. Pozrela som na troch priateľov okolo seba - a prešla ma chuť na orosený pohár na stole. Lebo to, čo politici aj štatistici prezentujú ako pravdy o nezamestnanosti na Slovensku môže byť aj inak...
„Ty nemáš rada žĺtko?" Kamarátka pozerá ako starostlivo okrajujem volské oko a obchádzam polotekutý stred. „Práve naopak. Preto si ho nechávam na koniec." Určite nie som sama.
