Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„A ten váš syn, to je taký dobrý chlapec.“ Prikývla, usmiala sa a neodpovedala. „Aj na poštu vám chodí, na prechádzku vás tiež nenechá samú,“ pokračovala nová susedka. Pani zasa prikývla. A začala sa lúčiť. „Ja by som tiež takého brala. Ale môj je ďaleko,“ dodala susedka ešte tesne pred odchodom. Takého by brala asi každá, pomyslela si pani. Lenže to nie je môj syn.
„Mami! Pomôžeš mi?" „Varím, Juli. Ty môžeš pomôcť mne." „Ale..." „Nemusíš, aj tak som o chvíľu hotová. Opýtaj sa tata." O chvíľu prichádza znovu: „Tato povedal, že teraz nie." „Tak sa hraj chvíľu sama." Zamračí sa. Typická ženská, čokoľvek robí radšej v spoločnosti. A brata práve teraz komandovať nemôže, ten si číta a neplánuje to meniť. „Tak to u tata skús ešte raz, so svojím vrodeným šarmom." „Dobre." Odchádza. A otočí sa: „Čo je to šarmo?" Usmejem sa. „To je to, Julinka, čo máš v sebe a čo používaš, keď sa niekomu chceš zapáčiť." „Aha," trochu nepresvedčivo prikývne, že rozumie, a mieri priamo za otcom. „Tati, poď sa so mnou hrať. Tatinko, tatinečko."
„To je môj kopec," kývla som rukou a ukázala doľava. „Prečo tvoj?" „Lebo som si ho vybrala. Keď sme ako deti jazdili za babičkou do Brna bol asi v polovici cesty. Krásny nezarastený, ako vankúšik na špendlíky. Tak som si raz povedala, že bude môj. A odvtedy zakaždým, keď idem okolo, mu zakývam a pozdravím ho." Nemyslela som si, že môj milý chápe, čo myslím. Išli sme tade po prvý raz spolu a ešte sa len spoznávali.
Moje babičky žili ako zvláštny manželský pár. Odkedy si pamätám, hlavou rodiny bola babička a prababička bola vždy trochu v úzadí. Jednej manžel umrel, druhá sa ho vzdala. Bývali spolu v krásnom byte s okrúhlym rohom, v starom presvetlenom kamennom bytovom dome s pasážou.
„A čo na to váš muž?" Nadýchla som sa. Čo? No... „Podržal ma. Povedal, že do toho mám ísť, že by mi bolo ľúto, ak by som to neurobila." Hovorím nahlas slová a v hlave na pozadí mi bežia desiatky ďalších. Preňho tá jedna veta znamená, že zatiaľ čo ja idem za svojím snom a budujem si nový pracovný svet, on bude musieť byť ten, čo je každý deň schopný vyzdvihnúť deti z družiny. A veľa ďalšieho.
Narodili sa v časoch rozkvetu. Polovica dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, Československo na výslní. Keď som sa ich opýtala na mladosť, spomínali na čaje o piatej, spoločné návštevy prastarého kina v susednej ulici, na rodinné výlety do kúpeľov. Podobali sa na seba nielen vzhľadom. Mali rovnaké záujmy – jazyky, umenie a cestovanie. Smiali sa na rovnakých veciach, chutilo im to isté jedlo. Brat a sestra narodení tri roky po sebe vždy ťahali za jedno, spomínala ich mama. Keď jeden niečo vyviedol, vždy povedali, že to spravili spolu. A spoločne aj znášali trest. Prišla druhá svetová. Obaja museli prerušiť štúdium a čeliť totálnemu nasadeniu v továrni na patróny. Na konci vojny im umrel otec. Sestra po vojne ďalej podporovala brata na štúdiách, on jej aj mame finančne pomáhal.
Sveter a hrubé ponožky. Keď si dávam pyžamo a nejdem hneď rovno do postele, obe je nutné. A to som rada, keď pod pyžamom nemusím mať ešte aj tričko. Pyžamo je flanelové, ó, aké sexi... Ale na čas košieľok budeme musieť počkať tak do mája. Kým nezačne prúdiť teplý vzduch zvonku.
Sadol si mi na kolená a preložil jednu svoju nohu cez druhú. Zamrvil sa, chytil moje ruky a prekrížil si ich na bruchu. Hlavu naklonil tak, že sa mi dotýka líca. Zhlboka si vzdychne a oprie sa chrbátikom o moju hruď, úplne uvoľnený. Má o rok viac a o pár kíl menej ako moji malí. Ale sadol si presne tak isto, ako to robia oni. Rovnako si na mojich kolenách radi nájdu svoje pohodlie. Páči sa im cítiť mamu zo všetkých strán. Po chvíli sa naše dýchanie vyladí. Nevadí, že si pri rozprávaní nevidíme do očí. Lebo môžeme hovoriť celkom ticho - a ucho pri uchu, líce pri líci - pekne sa počujeme a cítime.
Tak už je skoro po žatve. A najhlbšie výtlky zacelili. Týždeň sme nepotrebovali vedieť ani koľko je hodín, len podľa ubúdajúceho mesiaca sme sledovali ako idú dni. Teraz obzerám svet a narážam na stopy času, celkom dosť vecí sa stalo. No ten bezčasý týždeň bez signálu by som kedykoľvek v roku vymenila za akýkoľvek iný.
„Ďaleko na severe, kde už nerastú stromy ani kríky, je kamenná hora jednu míľu široká, jednu míľu dlhá a rovnako aj vysoká. Raz za tisíc rokov k hore priletí malý vtáčik, aby si o ňu nabrúsil zobáčik. Potom odletí a hora čaká na ďalšieho znovu tisíc rokov. Vtedy, keď vtáčiky horu zbrúsia tak, že bude rovná ako zem, uplynie jedna sekunda večnosti." Tak vraj hovorí o nekonečnosti času severská mytológia. Príbeh som počula už ráno, ale obrazy vtáčikov pri obrovskej hore mi nejdú z hlavy.
Vídali sme ich občas ráno. Pomaly sa blížili na zvláštne upravenom bicykli - vpredu jedno koleso, vzadu dve a medzi nimi veľký košík. Do pedálov vážne šliapal drobný starý pán, vzadu sedelo malé dievčatko. Dedko malú vozieval do škôlky vedľa našej školy, mávali sme spoločnú cestu.
Bola skoro polnoc, ale ani jednému sa nechcelo spať. Nechceli sa hádať. Ale stalo sa. A po kriku to v oboch vrelo a ani jeden nevedel povedať prepáč. Bývanie v podnájme s kamarátmi má svoje čaro - no nie v takýchto situáciách. Nebolo kam ujsť. Iba do kuchyne.
Každú nedeľu sa vychystali do kostola. Už roky rovnako. Pani vždy aspoň o štvrť hodiny skôr, aby pred bohoslužbou chytila miesto v prvom rade a spievala žalmy s ostatnými ženami. Pán pomaly a rozvážne rovno hore na chór. Aj on do prvej lavice. Naklonil sa ponad zábradlie a skontroloval starkú dole, podal ruku priateľovi a omša sa mohla začať. Z kostola sa ostatné páry viedli prichytené „popod pazuch", oni to mali inak. Dedko po omši chodieval hrať karty do krčmy, babka pripraviť obed.
„Snad ďábel sám mi napovídá, když pláčeš kvůli mně..." Hľadím na zloženú pohľadnicu, to sú už celé roky. Citát od Nedvěda, ale ako „prepáč" sa gýč povoľuje. Pamätám si ju. Vtedy som sa veľmi rýchlo prestala hnevať a prijala ospravedlnenie. Boli sme spolu čerstvo, niečo vyše roka. Prečo sme sa pohádali mi už z hlavy vyfučalo. Ale muselo to byť vážne, keď sa chlap odhodlal, kúpil pohľadnicu a ospravedlnil sa ňou.
Do dlhých ryšavých kaderí pomaly kĺže biela kefa. Tato veľkou rukou jemne prihládza vlasy hore na hlave a pridržiava potom spodné, aby to dievčatko nezašklbalo. Jemne a precízne. Dievčatko má prižmúrené oči, tato stisnuté pery a tvár maximálne sústredenú.
„To je ako mať o jedno dieťa navyše", skonštatoval známy, keď sa dozvedel, že nepodarený manželov výpad na tréningu sa skončil trojtýždňovou sadrou povyše kolena a následnou trojtýždňovou rehabilitáciou. Nikdy som nemala nič zlomené, vôbec som netušila, čo ťažká sadra na nohe obnáša. Mala som to pochopiť veľmi rýchlo. Už po ceste zo sadrovne sme zistili, že jediná možnosť transportu je krížom cez zadné sedadlá auta. Po prvých krokoch o barlách zistili, že schody sú fakt des a izby v byte máme nechutne veľké. „Prosím podaj mi", „môžeš urobiť", „treba zapojiť"... Nie „urobím, nechaj tak, nech sa páči". Doteraz sme boli na všetko spolu. A zrazu som si uvedomila, o čo všetko sa delíme.
Jedného dňa mamka povedala – sťahujeme sa. Ovalil ma tupý pocit z neznáma. Na tejto ulici som sa naučila jazdiť na bicykli, z briežka ku garážam sa sánkujeme s kamarátmi, tu si so susedmi vymieňame koláče a pre kamarátov mamka pečie skvelé zemiakové lupienky. Z balkóna nás otec zo špásu spúšťa v horolezeckých sedákoch, v tejto škole mi vypadol prvý zub, tu raz za čas blúdim medzi bytovkami a hľadám svoju malú sestru, keď sa zabudne u nejakej inej škôlkarky. Tu sa ohadzujeme snehom aj blatom, beháme s otlčenými kolenami. A teraz tu všetkých kamarátov nechám, aby si to užívali ďalej – a pôjdeme preč. Do nejakého malého mesta, ktorého meno si ani neviem zapamätať.
„Na tuto chvilu dakujem. Drzim palce, mam dojem, ze robite non stop!! Pevne nervy a potom si doprajte velky oddych." „Robim ano, uz stvrty tyzden s malymi prestavkami ... naozaj to uz na mna dopada a meliem z posledneho ..." „Narychlo a na dialku mi nenapadlo nic lepsie, len vam poslat tisic ton pozitivnej energie :))))"
„Kam ideš?" Je pol desiatej, vonku tma ako v rohu a mrzne. Muž navlečený v teplom svetri a bunde, dáva si rukavice. „Vymeniť ti tie gumy. Nemôžeš ísť zajtra na letných."
Som tu za dva mesiace asi štvrtý raz. Ako na klavír. Tá istá sestrička, zas iný lekár. Vždy si tu pripadám strašne nesvoja. Bodaj by nie. O chvíľu sa vyzlečiem.
