Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Okolo stola sedelo asi pätnásť učiteliek z rôznych škôl aj miest. Zhovárali sa už hodnú chvíľu. Chceli len tak trkotať, užiť si spoločný večer. Ale podľa očakávaní, skončili pri práci. „A my sme bohatá škola. Elektrotechnici. Nesťažujem sa." Pani učiteľka mala odvahu. Viaceré sa na ňu pozreli prekvapene - chváliť sa s tým, že sa škole darí, nie je veľmi obvyklé.
„Volali mi pravnoučata, domlouvali jsme se, kdy přijedou...", tak začala telefonát so mnou pani Miluška Havlůjová. Pravnúčatá? Vnúčatá jej detí? Možno jej syna? Toho syna, na ktorého sa idem práve pýtať - pretože keď mal rok a pol, zverila ho do opatery iných? Trvala na svojich zásadách, odmietla podpísať spoluprácu s ŠtB. A na jej vzťahu so synom sa to dodnes podpísalo. Počkám, kým sa pri telefóne usadí. A začínam sa pýtať. Na fascinujúci, prekvapujúci a možno nepochopiteľný príbeh, ktorý sa začal koncom druhej svetovej vojny.
„Nemôžem zaspať", šepká mi do ucha, tesne po tom, čo ma prebudil tým, že mi prišliapol nohu a zvalil sa na ruku. Už bude ráno, čas vstávať, hoci vonku to tak nevyzerá. „Priniesol som si vankúšik", ale aj tak si dá hlavu na môj. Pod pazuchu si lepšie pritiahne modrého látkového psíka, kolienkami chvíľku dôkladne kope a dokonale ma preberie. Jemný prúd dychu smeruje presne do mojej tváre.
Býval vedľa mojich babičiek, ich balkóny delila len tenká sklenená priečka. Cez ňu som ho občas zazrela ako kŕmi svoje obľúbené holuby. Inak som ho skoro nikdy nestretla. Von vychádzal málo. Tie holuby boli dôvod, prečo babičky občas „hubovali". Oni si chcú na svoj balkónik dať vychladiť piškót, ale sa nedá, lebo tie potvory od suseda sa doňho hneď pustia! Nemali by ste, hovorili mu občas poza tú sklenenú prepážku. A čo už by som potom z toho života mal, odpovedal drobný pán Žváček s hrsťou plnou zrna.
Do jeho lavíc sa vmestí do dvadsať ľudí. Babiček vo vrstvených sukniciach možno ešte menej. Dnes tu sedávajú už len raz v roku. Chodievali sem od 1836-teho, vtedy kostelík postavili. Vraj ho Inovciam darovala susedná Beňatina. Naprv stál kostolík na samom vrchu kopca nad dedinou. Vietor a sneh sa doňo opierali príliš často, preto ho celý preniesli o kus nižšie, do závetria. Jeho cibuľovité vežičky vidno aj z lesov, ktoré sú už ukrajinské, k susedom je to odtiaľ necelé dva kilometre.
Ďakujem ti, Ježiško, za všetko, čím si nás tento rok obdaril. Bolo toho veľmi veľa, najviac sa tešili deti a my veľkí sme boli vysmiati z ich radosti. Okrem darov si nám priniesol sviatočnú pohodu, za tú som extra vďačná. A chcem ti poďakovať zvlášť za seba.
Keď bola malá, určite si ako iné dievčatá želala bábiky, ozdoby, sladkosti a veľa pozornosti. Potom otca, ktorý odišiel príliš skoro. Mamka aj sestra sa snažili želania splniť, ako sa dalo. Nie všetko šlo. Stretla som ju na gymnáziu. Ako dobrá dcéra vtedy všetko robila pre dobré známky a ľahký prechod na vysokú. Snažila sa a podarilo sa. A ako každá dievčina si potom veľmi priala stretnúť veľkú lásku. Našla ju, vzali sa, s chalanom, do ktorého som ja ako dievča bola roky zaľúbená.
Vypadla na mňa, keď som vyberala zo sekretára sviatočný príbor. Musela som ju tam uložiť spolu s ostatnými vecami po babičke a vtedy som si ju nevšimla. Malá drevená lyžička. Zabalená v jemnom papieri, ktorý sa trhá. Na lyžičke vyryté CZF 1914, 1915 a 1916. Je ľahučká. Čas sa jej nedotkol. Iba to, že drevo je celkom suché prezrádza jej bezmála sto rokov.
Od rána v jednom kole. Hlasy kolegov v spoločnom priestore, rachot strojov, poklus z jedného miesta na druhé. Rýchly obed, majonézová bageta, tempo bez vydýchnutia. Šesť podvečer. Ešte sa nedá ísť domov. Nie s takouto zanesenou hlavou. Kráča ulicou zahltenou hlukom električiek, áut, šumom ľudí okolo. Na kopci naľavo majestátne a ticho stojí chrám. Nie je veriaca. Ale niečo jej hovorí odboč. Sadneš si, tam iste bude ticho. Na chvíľu.
„Maminka, pomasírujem ťa." Julinka zatne svoje malé ručičky do pästičiek a udiera - presne tam, kde mám svaly najviac stuhnuté. A sama od seba ponúka: „Chceš? Aj ti ho namastím."
Nabudúce uvidíte... Ako nerada to mám. Nechcem vedieť, čo uvidím nabudúce. Nechcem to vidieť teraz. Veď to mám vidieť až nabudúce. Načo to robia?
Keď som mala sedemnásť, jazdila som tam niekoľkokrát za mesiac. Do toho vojaka som bola zaľúbená ako len sedemnásťročná dokáže byť. Košice boli vtedy pre mňa úžasné. Park pri stanici, romantické zákutia uličiek pri veľkom námestí, vyhriate cukrárne. Ruky sme si zohrievali v spoločnom vrecku a prejsť kilometer nám trvalo aj hodinu. Vojenčina sa skončila, mladík odišiel a o rok na to aj ja z východu do Bratislavy.
„Hm... To krásne vonia, maminka." Jéj, dobre sa to začína. Deti majú dobrú náladu. Skvelé, ťuky ťuk vidličkami, dobrú chuť. Matúš sa do jedla pustí okamžite, dojedené má skôr ako ja. Julinka zatiaľ po päťdesiaty raz skúma svoju lyžičku s Popoluškou. Nikto nemá pri stole sedieť sám. Ak budem Matúša nútiť sedieť za prázdnym tanierom, najskôr vyleje čaj alebo od vrtenia sa spadne zo stoličky. Pohľadom stále odbieha k novému legu. Dobre, Matúško, môžeš sa ísť hrať. My dve dievčatá tu ešte chvíľu pozhovieme.
Už som darovala kadečo. Drobnosti aj cennosti, vlastnoručne vyrobené veci, zážitky, sľubové poukážky. Ale toto darujem naozaj prvý raz. Tento rok som na Vianoce kúpila kozu.
Posledné dve kapitoly... Už sa nám to končí. Hej, máme aj ďalšie diely, ale pre päťročných, myslím si, sú prvé dva diely Harryho Pottera viac než dosť. Nechcem, aby sa budili so strachom uprostred noci, ostatné príbehy prídu neskôr.
Vracala som sa úplne požutá večer z práce domov. „Zastav sa u nás", zavolala Zuzka. Uf. Necítim sa veľmi na návštevy. Ale Zuzka znela tak, že sa nešlo nezastaviť. Zuzka aj Zuzka mama čakali vonku pred domom. Pozvali ma ďalej, usadili na gauči, v izbe horeli sviečky a bolo krásne teplo.
Jedno kašle, druhé smoklí. Jeden pracuje do štvrtej, druhý do ôsmej. Tak čo s tým? „Katka môže." „Paráda." Katka je zázrak. Prišla k nám, keď deti začínali chodiť. Vystriedala Andrejku. Katka chodila na strednú a mala čas. Aj na to, aby nám pomáhala zvládať kritické prechádzky - keď jedno dieťa skúša prvé kroky na jednu a druhé na druhú stranu. Obe potrebujú asistenciu, ale rozpätie rúk jedného rodiča je výrazne menšie ako dvesto metrov. „A nevadí, že som diabetička?", opýtala sa hneď v prvý deň. Prečo by malo... Hlavne, aby si sa nebála detí a vedela si s nimi poradiť a aby ťa mali radi. Katku deti zobrali hneď. Vidia sa raz - dva - tri razy v mesiaci. Za tie roky sa naučili, že sú chvíle na hranie, ale veci majú aj hranice. S Katkou zdieľajú malí dokonca vlastné tajomstvá.
Bojím sa chlapíka v čiernom. Presne toho chlapíka, ktorý asi býva v Dunajskej Lužnej. A bojím sa aj jeho kamaráta, hoci toho o trochu menej. Nie je až taký neviditeľný.
Nie je asi v Bratislave študent, ktorý by ho nepoznal. Veľká biela žemľa, ktorá po rozrezaní pojme obrovské množstvo kapusty, majonézy, kečupu, šalátu, syra a sekanej alebo nejakého iného základu. Taký hrubý, že prvé zahryznutie sa končieva gitarovým tričkom. Raz som ho skúšala jesť za volantom. Musela som zastať.
Keď sme v júli búrali kuchyňu, kamarát nám požičal elektrickú jednoplatničku. Ostentatívne som ju odložila do skrine. To nemôže dlho trvať, chvíľu hádam zvládneme nevariť. Zhruba v tom istom čase sa nám pokazila mikrovlnka. Ej, tak improvizovať budeme rozsiahlejšie. Nejaký čas to šlo. Ale po týždni už sa žiadala aj teplá strava.
