Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
„Môjmu bratovi sa v pondelok narodil synček a to je jedna z veľkých udalostí v našej rodine...tak sa vytešujem a užívam si rolu tety :D" Napísala mi dievčina, ktorú si pamätám s ofinou prevesenou cez pol tváre, ako vykrúteným pekným písmom skladá súvetie s vedľajšou vetou podmieňovacou.
Zaparkovali sme na nábreží, zacúvala som elegantne na parkovacie miesto, keď auto obklopil kúdoľ dymu. Ufffff. „To vám vyvrela voda", ochotne ma oboznámil chlapík na chodníku. „S tým už nikam nepôjdete." Super. Veď nič nesvietilo, nesignalizovalo, že sa auto prehrieva... Telefonát manželovi, volanie o pomoc. Nech niečo vymyslí. Že my ideme na hodinku na výstavu a potom sa uvidí. Smrdelo to ako divé a cesta vyzerala ako by sa auto pocikalo.
Stála s rukami preloženými na prsiach, akoby sa potrebovala zohriať. Krásna štíhla brunetka, krehká, podobne ako blondínka vedľa nej. Polohlasom sa rozprávali a občas očami odbehli k preliezačkám. Pri nich sa bláznili chlapček a dievčatko.
„Maminka! Zúbková víla existuje!" „A odkiaľ to vieš, Julinka?" „Teta Anikó mi to povedala." Jáj, tak potom samozrejme existuje, usmievam sa, zatiaľ čo drobka si jazykom ťuká do dvojky vpravo dole. Už je celkom vykývaná, odhadujem to na deň - dva.
Tráva pod lesom je sivá. Od srieňu, ráno mrzlo. Ideme s priateľkami na miesto, o ktorom som nikdy nepočula. Predstavujem si ho trochu rozprávkovo, volá sa tak - Nárcie. Odbočíme z hlavnej za dedinou, prejdeme cez zákrutu a nechýba veľa, minuli by sme to.
Apollo biznis centrum, ázijská Bambusová záhradka, čas obeda. Princíp ako sa najesť je jednoduchý. Človek si naloží, čo chce a potom zaplatí jednotnú cenu.
„A ty si murár?" Asi sa pýtam naivne. Mladík sa usmeje. „Nie, som automechanik." Obraciam sa na jeho brata: „A ty?" „Ani ja. Elektrikár." Ani sa na mňa poriadne nepozrú, chcú, aby rohy boli poriadne rovno. Chce sa mi spýtať, kde sa to tak naučili: stenu vybúrať a na správnom mieste podoprieť, murovať a omietať a elektrinu správne potiahnuť, vymaľovať, lešenie postaviť a všetky možné ostatné práce, ktoré ani nevidím. Ale spýtam sa až svojho muža o chvíľu cez obed. On ich pozná dlhšie. „Naučili. Veď sú z dediny."
Ja tomu nerozumiem. Nie som lekárka, nie som ani politička. Ale bola som bratislavská rodička. Moje deti prišli na svet v nemocnici v Petržalke. Bolo to práve na začiatku leta, keď bola pre rekonštrukciu odstavená pôrodnica na Kramároch.
Na samom okraji Lužnej. Starší pán a pani, celí v sivohnedom. Sklonené hlavy, zopnuté ruky. Stáli v tichej modlitbe. Nepozerali sa na seba, nič nehovorili. Je toho určite veľa, čo nahovorili a nanariekali predtým. Slová aj slzy sa už minuli.
Zvykli sme sa tety v stánku uprostred mesiaca pýtať: „Prišla vám už Verena?" Listovali sme stránkami a komentovali každý kúsok- zvláštne farby, strihy, vzory. A skoro vždy si niečo vybrali. Mesiac - dva na sveter, tak nám to vtedy vychádzalo. Celé natešené sme s obrázkom zašli do obidvoch obchodíkov s vlnami v našom malom meste. Vedela som, kde na etiketkách klbiek hľadať metráž, aké ihlice sa na čo presne hodia, koľko ktorá vlna vydrží - skoro úplne presne. Ešte som nemala osemnásť, ale v pletení som sa mohla porovnávať s vypletenými babičkami.
Odkedy som mama, neviem, či som jedla banán, aký mi naozaj chutí. Máme banány radi - a tak ich dosť často kupujeme. Zvyčajne ešte pevné a trochu nedozreté, nech chvíľu vydržia. Deti si občas dajú hneď, keď ich prinesieme z obchodu. Viem, že ich ľúbia. Tak si nevezmem - veď aj tak ešte potrebujú pár dní.
Je krásny slnečný deň. Obzeráme s priateľom okraj lesa naľavo od cesty. Hore kopcom vrčí motorka, na nej chlapík v maskáčoch. Dáva si dolu prilbu a ja spoznávam mladého policajta ktorý nám už viackrát kontroloval doklady.
Keď ráno vchádzam k deťom do izbičky, odhrniem žalúžie a pozriem z okna. Vždy tým istým smerom. Medzi domy smerom k Dunaju, kde stojí môj kontrolný dom. Práve doňho sa ráno zvykne oprieť čerstvé vychádzajúce slnko a jeho svetlá fasáda sa krásne teplo oranžovie. To bude pekný deň, pomyslím si a idem budiť malých. Ten dom mi hovorí, že už vyšlo slnko, že chce hriať a svietiť dlho. Teplá farba sľubuje pekný čas.
Viete, koľko stojí jedna diplomovka? Študenta = autora desiatky, ideálne veľa desiatok hodín výskumu a písania, úprav a prepisovania, konzultovania, vylepšovania. Potom pár desiatok eur za tlač a digitalizáciu. A ešte kopu nervov pri obhajobe.
Vyčistiť zúbky, šup šup. Deti trielia do kúpeľne, my čakáme v detskej pri postieľkach. Počujeme štuchanie, smiech, naťahovanie sa o pastu. O chvíľu buchot. Sekunda ticha. A úpenlivý plač. Au. Taký ten strašný plač, keď to naozaj, ale naozaj poriadne bolí.
Kučeravé vlásky trčiace spod periny a na druhom konci malá šľapka nožičky. Dve hlavičky v kapucniach županov pritúlené k sebe, trčia spod periny, ktorou sú prikrytí, aby nevychladli. Prst v puse, okolo pier hnedý prúžok, cez líčko veľká čokoládová škvrna.
„Maminka, tu máš." Keď idem niekam na viac ako bežný pracovný deň, zvyknem malých vystískať a vybozkávať trochu silnejšie. Aj oni ma dlhšie držia. A potom mi dávajú niečo svoje - kedysi to boli kresbičky, natrhané kvetinky, gaštany - aby mi nebolo tam ďaleko smutno. Nechcela som ich brať len tak pro forma. Vziať si ich, ale hneď niekam založiť, aby neprekážali.
Vždy, keď sa stretnem s Dadou, mám dva silné pocity - obdiv k nej a uvedomenie si vlastnej slabosti. Lebo to, čo urobila ona, by som ja nevedela. Poznám ju veľa rokov a je to tak skoro celý ten čas.
Po prvý raz mi napadlo „to je zvláštne", keď si na brannom cvičení vytiahli tie deti z batôžka ploskačku. Dve okaté dievčatá a chlapec s kostnatým zápästím a vystúpenými kolenami. My ostatní sme mali kadejaké gumené fľaše a termosky, oni takú, ktorú som vtedy ešte nepoznala. Páčilo sa nám, že bola uzavretá hnedým plastovým vrchnáčikom, všetci sme sa z neho chceli napiť. Len učiteľky sa mračili.
Vždy, keď zrána zacítim vo vzduchu vlhkú hlinu a prvé, čo v aute spustím sú stierače, viem, že je jeseň. Nad poľami sa váľajú biele chuchvalce a chvíľku trvá, kým sa pohybom zahrejem tak, aby mi vonku nebolo nepríjemne. Presne o tomto čase sa u nás doma kedysi začínal boj.
