Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
O dvanástej som sa vyfikla, manžel nahodil bundu, deťom sme prezliekli tepláky za nohavice a natiahli bundy. Že maľujeme naznačovali iba biele kvapky, ktoré im ostali vo vláskoch. „A kde ideme, maminka?" Prejsť sa. A rozhodnúť sa, kto nám bude vládnuť.
Budík je odporné zariadenie. Hlavne keď drnčí, keď je vonku ešte tma. Do toho mamkino hlasné volanie „Vstávajte!" z kuchyne pravidelne sa opakujúce každú polminútu. V izbe vždy chladnejšie než pod perinou a toľko rýchlych pohybov odrazu. Nenávidela som vstávanie do školy. A sľúbila si, že raz to ja budem robiť inak...
Zo zelenej škatule sme ofúkli prach. Priniesli sme ju k priateľom - prečo nie, pre zmenu. Chodievame sa k nim po nociach hrať - Monopoly, Monopoly City, Cashflow. Príjemne pri tom ujde čas a máme pocit - toto je náš, dospelácky čas. Uložili sme deti, naliali si dobré červené. Vysvetlila som pravidlá, odpovedala na otázky. Tak poďme! Odkryla som vrchnák Scrabble...
Holý Havko už je Oblečený Holý Havko. Malá ho dostala keď mala asi rok. Odvtedy sa bez neho nepohne. Aj keď ho operiem ešte vlhkého si ho večer napchá do postieľky. Keby ho nedržala pod pazuchou, nezaspala by. Obyčajný, teraz už pomerne vypelichaný plyšový psík na dvoch nohách, pod krkom kedysi modrú kockovaný mašličku, pod nosom dlhočizné fúzy (kedysi boli vyšitými ústami, potom šnúrkami, ktoré teta Zuzka nedopatrením odstrihla, tak sme museli inštalovať nové a za tie ho malá nosí.)
Nie je tam veľmi upratané - povedal manžel, keď sme sa striedali pri deťoch v kúpeľoch. Nestihol som, ale existovať sa tam dá, dodal. Informácie sme si odovzdávali stručne medzi dvoma vlakmi - ja jemu o kúpeľných pravidlách, on o tom, čo ma čaká doma. Spolu s murármi rozbombardoval tretinu bytu. „Nie je tam veľmi upratané." Čo to znamená som si ani nechcela predstaviť. Táto veta v mužskom slovníku sa do ženského prekladá „je tam bodrel ako v tanku a ešte k tomu v poriadne zničenom tanku".
Keď mi ju mamka po prvý raz dala - že ju mám nosiť! - bola som ešte dievča. Ale aj tak som si veľmi rýchlo urobila názor. Bola hnusná. Podobnú mala sestra aj brat. Moja bola najtmavšia. Vôbec sa nehodila k ničomu zimnému, čo som nosila a naozaj mi pripadala otrasná. Chlpaté čudo na hlavu, že si na nej spustím dokonca uši som si nevedela ani predstaviť. Mamka to myslela dobre - kožušina hreje, iste. Ale - je strašná! Veľká! Neforemná! A - takú predsa vo filmoch nosia ruskí vojaci!
„Nespi, šak si spala od siedmej do obeda! Nemáš toľko chlastať." Dievčina, čo sa doteraz opierala o plece priateľovi ďobne do kolena dlhočiznej nohy kamarátky oproti. „Nespím. Ale šak už dve hodiny tu kysneme." „A ešte hodinu budeme." „Bože! Pomaly to ide!" Jedna dievčina zaujme pozíciu v podpazuší priateľa, druhá posunie hlavu z ľavej k pravej opierke. Obidve vyťahujú mobily a ťukajú do nich, asi správy kamarátom.
Poznám ľudí, ktorí sa zbalia a odídu do Nepálu. Alebo do Indie. Do kláštora. Nie kvôli viere. Idú tam vyčistiť si hlavu, oddýchnuť si, vypnúť, odstrihnúť sa od sveta plného stresu. Môj Nepál nie je ďaleko. A cesta tam nestojí zďaleka toľko ako letenka do Ázie. Môj Nepál sa volá Tatranské kúpele Lučivná.
Som asi konzervatívna a strašne zabrzdená. Ale akosi mi to nejde do hlavy. Tatry sú národný park - učili ma kedysi. Stále si pamätám aká som bola ohúrená, keď som ich prvý raz videla zblízka. Obrovské hory plné stromov. Tu som pochopila význam slova „majestátne". Pásmo lesa, pásmo kosodreviny, skaly. Tak som ich vnímala. V nedeľu mi všetky splynuli - do pásma lyžiarov.
Lyžiari This is the end of gravity - znie svahom. Pohľad mi skĺzne na veľkú kanvicu s čajom a poháriky. Príjemné. Maličkosť, ktorou prevádzkovateľ hovorí záleží mi na vás. Slnko sa opiera do snehu a oslepuje. Hore vlekom sa sunú traja drobci okolo metra dvadsať a za nimi skoro dvojmetrový mladík. Keď som mu pred týždňom po prvý raz podávala ruku, trochu som pochybovala. Skvelý výstroj, široký úsmev, hm, no, hádam sa nechodí na svahy len predvádzať ale tie deti aj niečo naučí. Po prvej hodine mi bolo jasné - fest zlý odhad. Deti robili prvé posledné, čo im ukázal. Lietadielko s prenášaním váhy, tlieskanie nad hlavou na získanie istoty balansu, zohýnanie sa ku kolienkam pri oblúčikoch. Potom prekážková dráha a medzitým kopa prekáračiek.
Špľach! Spodný lem bielych nohavíc sestričky je celý mokrý. Dieťa, čo skočilo do vody sa na ňu smeje a ona mu úsmev vracia: „Chceš plávacie koleso?" Sama si utieram z očí vodu a obdivujem jej trpezlivosť. Nad bazénom znejú detské pesničky. Koľkokrát už musela počuť Čie sú to kone, koníčky kone... A predsa to pustí zas.
„Maminka, kto to je?" „Kto myslíš?" „No tí ľudia. Všade." „Myslíš na tých veľkých plagátoch?" „Áno, aj tí, čo sa teraz stále ukazujú v televízii."
Popoludnie v škôlke. Deti vysmiate, urečnené, obmotané okolo našich nôh. Potkýname sa o seba v šatni, teraz v zime je obliekanie riadna fuška. V tempe, lebo spotenie sa je sviňa, pomáham obom zbojníkom naraz. Mikinu, šál, rukavice do vrecka, čapicu, nezabudnúť na kresbičky čo urobili, jeden, druhý, šup ... „Dobrý deň," pozdravím Riškovho tata. Neodzdraví.
„Slá-vi-a! Slá-vi-a!" Hala buráca, ohlušujú ju asi dve stovky fanúšikov v bielych dresoch. Posledný set. Svidník vedie o dva body. Vyrovnané! Pri podaní je chvíľku úplné ticho. Prihrávka ide mimo! Zasa burácanie. 9:9. Ohromný krik. 13:13! Do posledných sekúnd je to vyrovnané! „Slá-vi-a! Slá-vi-a!" Kričia fanúšikovia do oddychového času. Veria svojim, tešia sa z peknej hry. Bratislavčania majú na čiernych dresoch zlaté nápisy, nafúkané, vravíme si s kamarátmi. Kričíme to na seba a nepočujeme vlastné slová.
Pohodlný, veľký, tvrdý. Netlačí zboku ani spredu. Matrac na mojej posteli je zdravý a veľmi telu prospešný. A predsa. Aj dnes som sa ráno zobudila s pocitom - že by som radšej ležala na celkom inom matraci.
Už tretiu hodinu na nočných cestách. Po celom dni v práci predtým. Uf... Kilometre ubiehajú neskutočne pomaly. Ešte šesťdesiat. Keď budem mať šťastie, do trištvrtehodiny to dám. Rádio hrá stále rovnaký hluk, navyše treba každú chvíľu prelaďovať. Cudzia krajina, cudzie stanice, nepáči sa mi to. Ťuknem do gombíka. Ticho, len hluk motora a kamienkov pod kolesami. Tak ešte päťdesiatpäť... Automatika v hlave registruje značky, zotrvačnosť v rukách a nohách ma vedie do cieľa. A v hlave? Len sama so sebou, už dlho. Na čo myslieť?
Dve armády stojace oproti sebe. Na hradbách silák s roztvorenými krídlami, priamo pod ním rytier s mečom a „kušník". „Kopiník" sa chystá osedlať draka, ale v ceste mu stojí jazdec. Za hradbou je malý prístrešok pre dinosaura, ten tráži poklad - sklenenú fľaštičku. Okolo bojovej línie poletuje režisér celej scény, ústami strieľa a píska, vybuchuje, ujúka. Mení hlas, reč je často vymyslená.
Drobný muž sedí na posteli, je vysoká, nohami nedosiahne na zem. Hovorí veľmi ticho. Aj tak by som mu nerozumela. Jeho slová mi jednoduchou angličtinou prekladá drobná tmavá dievčina. Nikdy predtým som nepočula jazyk paštu akým sa hovorí v Afganistane. Znie mi spevavo a slová sa podobajú. Muž sa občas pozrie za môj chrbát, na chlapčeka a dievčatko, ktorí sa na zemi hrajú s mamou. Dve krásne okaté deti. Tretie, najmenšie, spí. Spod periny vidno len háčkovanú ružovú čiapočku. Polročné dievčatko. Ani nevie, čo všetko už má za sebou. Rovnako ako oni všetci.
Sústredím sa na dej, úplne. Sama mám zimomriavky, keď čítam, ako sa objavil lev s hrozivou hrivou, ale deti mali pocit, že im je pekne a nič zlé im nehrozí. Bála sa len zlá čarodejnica, konečne, myslím si, dlho to vyzeralo, že je na koni. Poznám ten príbeh, ešte sa zamotá. Viem, že kapitoly sa končia uprostred deja a malí ešte nemôžu urobiť to, čo pred časom ja - že jednoducho neprestanem čítať, kým nedôjdem na koniec. Jedna kapitola. Alebo dve. Keby tieto dohody neplatili, každý večer by som od čítania zachrípla.
Spletám očko k očku, ešte by som potrebovala trochu modrej vlny. Nestihnem ju tento týždeň kúpiť, rátam, hm, asi poprosím manžela. Jedenkrát by návštevu galantérie zvládnuť mohol... Ale čo si! - ozve sa pobúrene vnútorný hlas. To si necháš ujsť? No, asi nenechám. Tie malé obchodíky napchané vlnou, niťami, záplatami, korálikmi, škatuľkami na bavlnky, predlohami na výšivky... nikdy, keď môžem, ich neobídem.
