Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Bojujeme s tým občas všetky - kilá. Nazvyš alebo chýbajú. Aj kamarátka to rieši. Podarilo sa jej pekne zhodiť, ustálila sa a stále sa drží. „Ale nejako sa mi to začína zas nabaľovať. Kilo, dve, nenápadne, ale nechcem sa dostať znovu tam, kde predtým." Tak sa rozhodla znovu sa naštartovať - nejakou kratšou diétou, ktorá ju namotivuje pár zhodenými kilami. A potom bude vraj pre ňu ľahšie znovu dodržiavať striedmosť a zhodené kilá nechať minulosti.
Pri upratovaní som včera narazila na drobnú vecičku. Kus plastu, šnúra, pružný pás. Prístroj na ohrievanie fliaš s mliekom do auta. Držala som to v ruke a hľadela na tú vec s prekvapením a nostalgiou. Jéj. Ako dlho som ju nemala v ruke... A ako často som si ňou kedysi pomáhala...
Málokedy jazdím po meste. Keď sa dá, idem obchvatom. A aj teraz som naň mierila, cez okraj mesta. Zastala som na semaforoch kúsok od veľkého nákupného centra, odbočovala som doľava. Vedľa mňa pás trávy, zamrznutý, zasnežený. Červená bola dlhá. Veľmi, veľmi dlhá. Počas nej stihol mladík s barlami prejsť pozdĺž odbočovacieho pásu niekoľkokrát tam a späť.
Čakala som pred dverami ženskej lekárky. Nikdy to nie je celkom príjemné, ale občas treba. Okrem mňa tam bola ešte sympatická štyridsiatnička a tínedžerka, jej dcéra.
Bola vždy voňavá - hmla môjho detstva. Keď sme ráno vstali a vonku bolo mlieko, tešili sme sa. Vedeli sme, že keď sa bielo dvihne, príde krásny slnečný deň.
Sú dve hodiny. Ešte polhodinku dajú. Možno hodinku. Zo susedných postelí sa ozýva symfónia dychov odfukujúcich drobcov. Matúško má upchatý nos, dýcha hlasnejšie. Julinku skoro nepočujem.
... mať odvahu ako Nika alebo Dada. Vziať si z detského domova malého Róma. Vypiplať ho, vychovať, dávať mu lásku a obetovať sa. Brať ho ako vlastné dieťatko a s tým ho hladiť, chváliť, ale aj kriticky usmerňovať. Znášať jeho ťažké roky. A ignorovať začudované pohľady okolia. Nikdy tú odvahu mať nebudem. A im za ňu - nielen za seba - veľmi ďakujem.
Rozhodne sa nedá povedať, že som bola pokojná. Stráviť v celkom neznámom prostredí s dvoma ukašľanými a zasoplenými deťmi mesiac na striedačku s manželom, s niečím, čo sa volá procedúry a ja si vôbec nič pod tým názvom nevybavujem, v januári v Tatrách, no, viem si predstaviť aj menej stresové chvíle. Samú seba som skúsila presvedčiť, že to bude dobrodružstvo pre všetkých a tak sa k tomu začala stavať. Kúpele sú predsa výborné, vraveli mi ľudia. Obavy a predsudky som sa snažila zatlačiť ako sa najhlbšie dalo.
Láska na prvý pohľad? Ale nie... Na prvý pohľad totiž zvyčajne len vidím, a to je na lásku trochu málo... Ale raz, raz som sa predsa len zaľúbila - za pár sekúnd. A to som ho ani poriadne nevidela.
„Tato, poď so mnou hrať Ženu." Umývam si v kúpeľni zuby, o chvíľu musím do práce, deti preto zamestnávajú muža. Ženu? Jáj! Aj tato pochopil: „Dámu myslíš, Matúško, Dámu." „No áno. Poď sa so mnou hrať. Už sme sa dávno nehrali."
Čítam si, že na Spiši pribudne policajtov. Aby robili poriadok s Rómami. A spomínam si na svoju poslednú návštevu v osade. Bolo to pred troma rokmi. Nikto nás tam neposielal. Nemuseli sme tam. Ale sme chceli. Možno každý, kto chce o Rómoch niečo hovoriť, by sa s nimi mal stretnúť a trochu ich spoznať. Nie sú všetci rovnakí. Vytáča ma, keď kradnú. A myslím si, že každý, aj rómsky starosta, by mal vedieť viesť svoju obec a nemať funkciu len preto, že ho všetci poznajú. Chodila som s Rómami do školy. Niekoľkokrát o nich robila reportáž. Teraz mám pár z nich v najbližšom susedstve. Neidealizujem si ich. Ale ani sa ich nebojím. Ale je pravda, že nežijem vedľa žiadnej osady a v mojom meste je ich menšina. Toto som si vtedy hneď po návšteve osady napísala...
Písala ich Tatiana Oneginovi. Aj Goethe, Božena Němcová, Casanova, Picasso, Lenin. Tak ako milióny celkom bezmenných ľudí. Určite aj ich listy boli nádherné, očakávané a opatrované. Tí, čo ich dostávali, ich ukladali v škatuliach, albumoch, truhličkách. Previazané, zoradené podľa dátumu alebo trebárs len celkom náhodne nahádzané. Na to, aby mohli spomínať, keby chceli - na človeka, na čas.
Vojdeme a narazíme na chlapčeka s päťdesiatkou na tričku v slzách. Pusa skrivená: „Ja chcem ísť domov." „Poď sa radšej pošmýkať," ponúkam ho. Nechce. Ale chvíľu s ním hovorím a už neplače. O pol hodiny sa na mňa rehoce z trampolíny: „Aha, už nechcem ísť domov!" V guľôčkach sa topí strapec detí. Vôbec im nevadí, že do seba narážajú, šliapu si po rukách aj hlavách. Viem si predstaviť, že inokedy sú tí krpci hákliví na každé štuchnutie - teraz sú však v inom svete. Pri obrazovke s elektronickou hrou sa striedajú väčší, pri kuchynke menší.
Je ticho. Krátko po poludní. Pri domoch sa lúčia oslávenci začiatku roka, nasadajú do áut. Na uliciach len pár mačiek, málokto vychádza. Cesta je biela a tichá. Mrzne, ale príjemne. Začiatok roka začať s čistou hlavou. Vyfúkanou a vymrznutou... po prechádzke naprieč strapatým zmrznutým mestom.
To, že deti sú malé kópie svojich rodičov, som pochopila dávno. Keby som malých rozobrala na kúsky, vedela by som zložiť veľkú časť manžela a aj seba, stačili by fotografie z nášho detstva. To, že majú povahu po nás je do veľkej miery odkukané - veď vedľa nás rastú. Ale že zdedia aj sny...
Tá komoda vždy jemne zacinkala, keď sme pri nej vyskočili alebo zadupali. Na dvierkach zvnútra bol plagát - renesančný portrét rytiera Jasper Schade van Vestrum, bolo to meno prvého rytiera, ktoré som poznala. Na vrchných poschodiach sklo - poháre, misky aj maličké jemné lyžičky v tvare zvieratiek z tenučkého fúkaného skla. Dole porcelán cibulák a vedľa obrusy, prestierania a príbory.
Pre koho vlastne robíme albumy? Pre seba? Pre tých, ktorí si ich budú prezerať po nás? Tento album robila babička asi najmä pre svoje vlastné spomienky. Na prvej strane je nápis Jugoslávie. A keď si ho prezerám, tuším, že by sa trochu asi hanbila, keby vedela, že niekedy sa ocitne v iných rukách, než jej.
„Boli sme pri modličke, maminka!" Pri modličke... Pri kaplnke, jasné. „A maminka", pokračuje významne, "ja som sa aj pomodlila. Za to, čo si želám."
„Kedy už bude ráno?", začína deň dieťa. Pomalý presun z postelí na gauč, deň netreba otvárať v zhone. Sviatočný určite nie.
Upratovali, vysávali ihličky spod stromčeka a pomáhali mamke variť. Asi šúpala vajíčka alebo niečo podobne obľúbené. Drobnosti na darovanie zabalené, myseľ v pokoji. Hnevalo ju len jedno - drobné koláčiky na stole, z ktorých ukradomky občas niečo uchmatla. Načo tam sú, keď by dnes nemala jesť, aby videla zlaté prasa? Pohodu prerušil ostrý zvuk zvončeka. Kto to je? Dnes, na Štedrý deň?
