Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Dal mi krížik na čelo. Kňaz, s ktorým som sa chvíľu rozprávala. O všeličom. Na rozlúčku ma objal -a dal mi krížik na čelo. Jemný dotyk palca, v tej chvíli silný ako elektrický výboj. To, že to bol krížik, mi došlo asi sekundu potom.
„Aha, aký špinavý chlapček!" Nahlas, opovržlivo a pobúrene komentuje malá Afričana v televízii. Podľa hesla - deťom treba vysvetliť všetko, čo pochopia a nenechávať ich v omyloch, sa púšťam do boja. Ledva dokončím odpoveď vypáli na mňa drobka ďalšiu a ďalšiu otázku.
Tož tak. Boli sme na Mlynoch. Inak, než kedysi. Vtedy som tu štyri roky bývala a boli celý môj svet. Malá izba s dvoma najlepšími priateľkami, starým otlčeným nábytkom a zeleným koberčekom, ktorý zničila fľaša čučoriedkového kompótu, keď naň raz vypadla a rozbila sa. Robievali sme na ňom všetko - jedávali, debatili, učili sa. Spoločná kúpeľňa pre štyri izby so záchodom a maličkou sprchou, na prvý pohľad odpudivá, ma naučila, že zvyknúť sa dá na všetko. V predsienke sme nikdy nezhasínali, starší nám povedali, že tak sa tam neukážu šváby, boja sa svetla. Ani v kúpeľni sme nezhasínali, pre istotu.
Zaparkujem, utekám. Zo zimy do tepla. A voňava. Ich trieda je vzadu. Ako vždy jemne zaklopem a pootvorím dvere. Potichu pozdravím. Teta mi odzdraví a obzerá sa spolu so mnou po deťoch. Julinka ešte kreslí, Matúško je za skrinkou s ďalším chlapčekom. Teta ich osloví a ukáže k dverám.
Väčšina detí si zo Shreka pamätá Oslíkove: „Už tam budeme?" Moje deti sa najviac zabávajú na výroku: „Pevný kulatý zadek!" (Shrek vo chvíli zistenia, že sa premenil na švárneho mladíka.) Opakujú ju dokola, rehlia sa a nie a nie sa im zunovať. Obávam sa, že je to tu. Máme fekálne štádium.
"Vždyť ty a tvých pět přítelkyň jste napletly už na pět zim a blbnete tím pletením a žvaněním..." Spieva Jaromír Nohavica prebásnený Vysockého text. A teda ako ho mám rada, musím povedať, že sa ma dotkol. Blbnete? Pletením? Vidno, že o pletení vôbec, ale vôbec nič nevie...
Na chvíľu sa včera ukázala dúha. Veľká cez celý obzor, prerušená, ale pokračovala. Bola krásna. Bála som sa, že havarujem. Vždy, keď vidím dúhu, chcem ju vypáliť do očí a hľadím a hľadím... A viem, že o chvíľu prejde - dúha alebo ja do iného uhla, tak si ju chcem vypozerať čo najdlhšie.
Moje deti majú jedného dedka, môjho otca. Býva ďaleko, vídajú sa raz - dva razy za rok. Je mi to ľúto a aj jemu a myslím si, že možno bude aj im. Niečo s tým spravím. Lebo tie naše zriedkavé stretnutia boli donedávna trochu veselé, ale trochu aj smutné. Malí sú ešte malí a k neznámym ľuďom ostýchaví. A tak sa počas našich dvojhodinových návštev hodinu a pol osmeľovali. Sedeli nám ticho na kolenách, chúlili sa, neodpovedali ani na jednoduché otázky. A len čo konečne začali džavotať a rozhýbali sa, prišiel čas odísť. Hm.
„Aha, vezú drevo, to už sme asi v Slovenskom raji." „Do kelu, hnusná jama, hádam som nechytila podvozok!" „Pozor, ten chlapík sa tacká, ako by ťa vôbec nevidel." „Chcelo by to pumpu, už som dobrých 50 kilometrov žiadnu nevidela." Aj toto sme si hovorili po ceste ku krásnej jaskyni.
Podľa môjho pozorovania to tak má väčšina detí. Stačí, že sa trochu spotia, chvíľu skáču alebo naháňajú a je to tu: „Mami, je mi teplo, môžem sa vyzliecť?" A už si sťahujú dolu nohavice, ostávajúc v pančuškách. Červené, zelené s kvetinkami, ružové pásikavé. Sivé s futbalkami, hnedé krášli na predkoleniach snehuliačik, modré, na ktorých už sú päty slušne vydreté.
„Mamka, čo ma šklbeš?" „Našklbem, len sa mi také prisnilo..." Počúvame rozprávku Tri zlaté vlasy Deda Vševeda. Malý veľmi pozorne: „Maminka, a ona ho naozaj šklbe a teraz klame, však? A klamať sa nemá, však?" Vzdychnem si. Hm, je super mať bystré deti. Hoci...
Spod snehu pod vlekom vykúka tráva. Na ľadovej ploche klziska sú kde tu malé roztopené mláčky. Nad všetkým visí neviditeľný závoj lúčenia. Všade je tak ticho. Koniec sezóny. Kúpele sa na niekoľko týždňov lúčia s návštevníkmi. Boli sme tu na dlho poslední. Poisťovne vraj rozhodli, že sem pacienti nejaký čas neprídu.
Na toto ma nikto nepripravil. A mne to nedošlo... Po mesiaci kúpeľov návrat domov. Tešili sme sa už, všetci. Na „naše" prostredie, hračky, knihy, kuchyňu, postele. Na to, že zas budeme všetci a doma.
V Kežmarskom hrade je o tomto čase mínus päť. Nevedeli sme. Je nás skoro dvadsať, väčšinou do šesť rokov. Vystúpili sme z mikrobusu a tešili sa, ako sa v mrazivom popoludní vonku aspoň trochu zohrejeme. No keď nám lektorka otvorila hrad, striaslo nás. Fúha! Toto má trvať hodinu a pol?
„Pôjdeme sa sánkovať! Alebo sa spúšťať na nafúknutom kruhu!" Na moje nadšené návrhy je odpoveďou zamračené odmietavé zamrmlanie. „Tak skúsime korčule?" To isté. Aj na nápad s bežkovaním a prechádzkou spojenou s objavovaním zajačích domčekov. Hranie sa na detskom ihrisku? Tiež neprešlo. Tak už neviem. A pritom je nádherne, fakt chcem byť s malými aspoň chvíľu vonku. Len nie im nasilu. „Maminka, keď mňa nič z toho nebaví." „A čo ťa teda baví, Matúško?" „No, mňa baví ... čítať si..." V duchu ma stisne - chlápätko, ty si tak veľmi po svojej mame! Nahlas to povedať nemôžem. Predsa len deti oblečiem a strávime hodinu na svahu. Matúš polovicu toho času čaká, kedy jeho sestru a mňa prejde chuť sánkovať sa. Naozaj ho to nebaví...
Jakubko kričí. Peťka tiež. Jakubko má tri roky. Peťka šesť. Sú brat a sestra. Normálne deti. Skoro. Až na malý detail - Jakubko nerozpráva.
„Aha, jeleň!" „A diviaky! A aj malé diviačiky sú tu!" „A líška!" Našťastie sme v múzeu Tatranského národného parku sami. Ohúrené deti pobiehajú od jedného vypchatého zvieratka k druhému. Vzrušene mi všetko ukazujú. Nepostoja poriadne ani na fotku.
„A prečo vlastne vykáš mamke? Lebo je to tu taký zvyk?" „No, je v tom taká... úcta, vieš." Kamarátovo vysvetlenie som si dobre zapamätala - a spomenula som si naňho, keď som ho začula hovoriť do telefónu: „Mám na sebe tie roztrhané rifle, no a čo, starajte sa o seba, dajte mi pokoj! A čo je vás do toho, kedy prídem domov!" Telefonoval s tou mamou, ktorej vzdával úctu vykaním.
Nikdy som veľmi nechodila medzi mamy s deťmi. Čo si pamätám, tak asi iba na plávanie a potom cvičenie, keď malí nemali ešte ani rok. Párkrát do materského centra, to je asi všetko. Takže som nikdy veľmi nepozorovala ostatné mamy a deti. Až teraz. V kúpeľoch to mám ako na dlani. Encyklopédiu rôznorodých prístupov k výchove a celú zbierku vzťahov detí a mám. Aj tatov, no tých je tu ako šafranu.
„Mami, ja som boh." „Aj ja som boh, mami!" Matúš s Julkou vedľa seba sa škeria, ja stuhnem a na chvíľu celkom zabudnem, že stojím v šatni celkom nahá. „Čože si?" „Som boh!" Pánečky! Kde to zobrali? Kto im zas čo narozprával?! „Matúško, a prečo si boh?" „No predsa Zeus nosil takéto biele, aha!" Až teraz mi to dôjde . Ideme do sauny a tak som každého zamotala do bieleho uteráka ako do tógy. Tak taký boh je môj štvorročný Matúš!
