Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík: o deťoch, o vzťahoch, o kadečom, Súkromné, Nezaradené
Darčeky nosí Ježiško. Teraz pred Vianocami je Ježiško veľmi výchovný. („Ježiško vidí ako hneváš, neposlušným deťom neprinesie darčeky.") A je krásne tajomne štedrý. („Maminka, ja by som si veľmi želal rytierov a katapult." „No, možno ti Ježiško prinesie.") Chceme si to tak doma nechať ako dlho sa bude dať. Nech malí veria, že ich rozmaznáva nejaká vyššia sila a odmeňuje, keď sú dobrí.
„A nebolo by jednoduchšie, keby si upiekla štyri plechy z dvoch druhov koláčov? Nebolo by to menej práce?" „Bolo, jasné, že bolo. Ale ja radšej upečiem po jednom plechu z desiatich druhov." Odpovedajúc manželovi si mimovoľne utriem neexistujúci pot z čela a pokračujem vo vykrajovaní mesiačikov. Ako to, že tie babičkine bývali vždy také rovnaké? Krásne, bez zvyškov, poleva nepopraskaná. Veľakrát som ju pri tom sledovala, lúskala som orechy či robila inú pomocnú prácu. Také jednoduché to vyzeralo... Uf, ešte sa musím veľa učiť, babička, veľa učiť. Tak teda vykrajujem a učím sa.
... keď som bola malá? Lebo ja nie. Poznám len tie skupinové fotky pred stromčekom. Všetci na nich máme rovnaké vrúbkované pančuchy, iní hnedé a niektorí biele. A niektorí majú aj zvyšky nejakého kostýmu, snehovej vločky, tuším. Asi sme spievali a recitovali, len už neviem čo.
Keď mi napadalo, že by som mohla požiadať o to, či môžem písať na blog, chceli odo mňa, aby som napísala niečo o sebe a o čom to asi bude. Napísala som, že aj o práci. Ale veľmi skoro som si uvedomila, že vlastne nechcem veľmi, aby to o práci bolo. Sú iné témy a mne bližšie a dôvodov je viac. No a teraz som prácu spomenula. Mohla to byť práca hocikoho, nešlo o ňu. Išlo o ukrutnú chudobu, ktorej som sa vďaka nej dotkla. Dojali ma skromnosť a neúprosnosť, ale aj zmierenie chudobného otca, ktorý sa stará o svojich štyroch chlapcov.
Deti sú v škôlke. Muž behá po streche. Spolu s kamarátmi, treba niečo opraviť. A aj navariť, stojím uprostred kuchyne a premýšľam. V ľudoprázdnom byte je tak zvláštne zrazu. Za oknom tmavo, asi bude pršať alebo snežiť. Nechcem tu byť celkom sama... Prehrniem platne, za rozprávkovými pár hudobných. Celkom vzadu niekoľko bítlsoviek. Dávno som ich nepočula. To je výborná spoločnosť!
Kolegyňa pripravuje reportáž. V očiach slzy - je veľmi ľahké pochopiť prečo. „Toho otca štyroch detí, ktorému umrela manželka, sa pýtali, čo také väčšie si kúpili do domácnosti v poslednom čase. Zamyslel sa. A až po chvíli odpovedal - minulého roku topánky. Chápete? Minulého roku topánky..."
„Bolí ma pusinka!" Na prvé počutie klasické vyhováranie sa, keď krpatá nechce jesť večeru. Pozrieme bližšie - ale dieťa si nevymýšľa. Na hornej pere niečo ako opar. „Bolí ma to." Pofúkame a už už mám chuť zaľutovať dieťa. Tato však výrazne mení pohľad na túto nepríjemnosť.
Mala som na sebe zelenú košeľu a rifle, o ktorých som verila, že vyzerajú štýlovo staro. Na krku niekoľko kožených príveskov, medzi nimi klasický hippies znak. Vo vlasoch korálky. Vracala som sa zo svojej prvej stanovačky s priateľmi. Pri Červenom Kláštore bolo to leto teplé a krásne. Dunajec ľadový, ale nevadilo nám to. V devätnástich neprekáža nielen studená voda, ale ani jedlo z konzerv, čaj z ešusu a tri dni starý chlieb.
„Takéhoto malého si ťa pamätám...", zahryzla som si do jazyka v poslednej chvíli, aby som to nepovedala. Ako som to ja sama neznášala! Keď k nám po dlhšom čase prišli príbuzní alebo známi, začali hneď: „Takúto maličkú si ťa pamätám! Ty si vyrástla!" A rukou ukazovali niekde k svojim kolenám. Des. Nenávidela som to - načo mi pripomínajú, aká som bola malá? Nech si to nechajú! Čo sa ja starám do toho, čo si pamätajú?
„Uf, to je ale ťažká práca. Celkom som sa spotil." „Ja ti pomôžem. Idem aj ja pracovať." „Ale naozaj to je ťažká práca, až ma z toho rozbolel chrbát." „Tak som ti aspoň priniesla koláčik, aby si sa posilnil." Obyčajný rozhovor. Vedú ho štyri a pol ročné deti. A vek ich prezradí okamžite. „Ale mám špinavé ruky, nemôžem si ho teraz vziať. Tu si ho položím." „Ale to sa ti naňho nachytajú bacily, však, tatinko? Viem, že nie si sladkostivý, ale mal by si sa posilniť."
Aký je to otec, ktorý po dlhom čase príde na návštevu za svojím dvojmesačným synom len preto, aby mu zmenil priezvisko – zo svojho otcovského na matkino? Lebo si pôvodne myslel, že sa o malého bude starať, ale nejako si to rozmyslel. Tak nech je poriadok.
Mama, mamka, maminka. To je ľahké. Keď chcete zistiť telefónne číslo na mamu hocikoho cudzieho, netreba veľmi hĺbať. Asi každý máme v zozname tú svoju uloženú podobne. Alebo žeby nie?
Obaja majú štyri a pol roka. Vychovávame ich rovnako. Rovnako sa s nimi hráme, čítame z jednakých kníh. Pozeráme tie isté rozprávky. Bývajú v jednej izbičke a jedia rovnaké jedlo. Hm...
Aká romantika! Nakupovať keď má človek čas, nechať sa unášať ponukou a snami, nehľadieť na peniaze a obdarovať všetkých okolo... Prestavte si, že tieto vety ste počuli v zvukovom zázname, podfarbenom cinkavou jemnučkou hudbou. A zrazu sa ozve hlučné „grrrrghhhh!" Stop snívaniu. Krutá doba, rýchly čas, na niečo také väčšina z nás nemá. Vyberte si - silu, chuť, čas, nápady... Môžete si taký luxus dovoliť? Navyše - v obchodoch je stres, nakupovanie v davoch je hrozné, mnohí zabúdame - a potom zas len strácame čas naháňaním sa. Takže - čo tak skúsiť to s plánovaním a zapisovaním... Možno potupné, ale určite funkčné.
„Čo si tam našiel, Matúško?" Manžel zareagoval na hlasné „uuuž sooom saaaa vyykaaakaaal!" a na záchode sa začína odvíjať zaujímavý dialóg.
Čo sa tu stalo? Prečo? Toľko zvieratiek a všetky proti jedinému. Drakovi síce, ale ťažká presilovka. Prečo ten drak stojí na vlastnom koberčeku? A prečo práve tieto zvieratká? Vstala som od počítača, za mnou sa chvíľu hral celkom v tichosti Matúško. Toto po ňom ostalo. Začiatok nejakého stretu, bojovníci sú pripravení. Malý režisér.
Keď som bola malá, zvykla som sa v izbičke u babičky, ktorá bola pre nás detská a pre ňu pracovňa, pozerať na jej portrét. Nešlo mi do hlavy, že je to ona. Sedela som na gauči, ona rapkala svojou starou krásnou singrovkou, vedľa z kuchyne vždy niečo voňalo. A ja som rozmýšľala, ako moja babička mohla byť kedysi tmavovlasou mladou paňou s takým prísnym pohľadom. Jeden svoj portrét mala babička v obývačke, druhý v tejto pracovni. Aj moja mamka má podobný, v rovnakom štýle.
Žena vidí pod gaučom chuchvalce prachu. A možný nábeh na alergie detí. Uteká, nestíha to upratať sama, poprosí muža: „Povysávaj." Muž chuchvalce nevidí, ale vidí o dva dni víkend - skvelú príležitosť na spoločné gruntovanie. A tak vysávanie odloží. Žena je nespokojná. Muž takisto, po jej výčitkách.
Neviem ju nájsť. Najkrajšiu vôňu detstva, vôňu jaslí mojej sestry. Chodili sme po Julku spolu s mamkou a vždy to bolo krásne. Je to vôbec prvá vôňa, ktorú si pamätám, po ktorej som túžila a tešila som sa na ňu. Vtedy som nevedela, čo to vlastne vonia, dnes iba tuším. Sunar, materské mlieko, maličké bábätká a čistučko vypratá bielizeň – to všetko dokopy dalo esenciu, ktorej som sa nevedela dosýta nadýchať. Už nikdy potom som ju nikde nezacítila.
Mama sa stratila. Teraz som skala. Po nej lezie najprv jedno a potom aj druhé dieťa zospodu až hore, k stropu. O chvíľu budem strom, keď sa budem snažiť krpcov udržať oboch ako na konároch. A artistická tyč, aby mohli robiť kotrmelce. Potom kolotoč na točenie a šantenie. Dúfam, že nespadnú a tentoraz nebudem musieť byť loď, kolíšuca a tíšiaca, keď niečo bolí.
