Tomáš Dérer
Novoročné veštenie o Ficovej retro-show
Nie som jasnovidec, no ak bude nejaká stávková kancelária prijímať stávky na výsledok parlamentných volieb 2010, stavím na Ficovo víťazstvo. S dovetkom, že nesmierne rád by som túto stávku prehral.
Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

Nie som jasnovidec, no ak bude nejaká stávková kancelária prijímať stávky na výsledok parlamentných volieb 2010, stavím na Ficovo víťazstvo. S dovetkom, že nesmierne rád by som túto stávku prehral.

Škola nie je len o čítaní, písaní a počítaní. Nielen o letopočtoch, kosínusovej vete, anatómii slimáka, recitácii Hviezdoslava, či o -ný, -natý, -iný, -ičitý. Škola je aj školou života, v dobrom i zlom. Už moja školopovinná dcéra postrehla, že každé dôležité vyhlásenie treba brať s rezervou, a každé pravidlo platí do chvíle, kým neprestane platiť, čo môže nastať kedykoľvek. Že sú rovní a rovnejší („veď Ferkov otec je dôležitý sponzor našej školy“), a že ak učiteľka povie, že v utorok píšu písomku z matematiky, tak z utorka bude pondelok, a píše sa nie z matematiky, ale zo slovenčiny.

Podľa módnych magazínov i diskusných fór to zavše vyzerá, že telesné ochlpenie a jeho odstraňovanie je najväčšou civilizačnou témou uplynulých rokov či desaťročí. Ešte i do televíznej relácie o varení sa dostane, to by som nečakal. Účastníčka relácie, blondína stredného veku, sa minule rozohnila: „Len si predstavte, pred nejakými dvadsiatimi rokmi mávali ženy zarastené podpazušie! Fuj, blé, aké nechutné! Ani nechcem vedieť, ako mohla taká žena vyzerať tam dole!“ Jej diskusný partner, zrelý chlap, si dovolil oponovať: „A to vadí? Veď to je pekné!" Otázka neznie, kto mal pravdu, ale či sme všetci povinní držať sa módneho trendu.

Keď som raz v inom médiu publikoval esej o modernej fyzike a jej vnímaní laickými očami (http://www.enigma.sk/e-knihy/tomas-derer-fyzika-ocami-laika), spomenul som si na otázku mojej dcéry: Je možné cestovať v čase? Odvetil som, že vo filmoch to samozrejme možné je, lebo vo filmoch je možné všetko, a tak je jedno, či v čase cestuje trebárs Bruce Willis v Twelwe Monkeys, alebo Michael J. Fox v Back to the Future. Ale čo s realitou?

Čo si budeme navrávať: sme zaostalá krajinka. Nie síce Papua-Nová Guinea, ale v európskom merítku zaostalá – a krajiny, čo po páde komunizmu začínali z rovnakej štartovacej línie, nás už nechali kus za sebou. Možno poviete, nech netrepem, veď máme Euro (to ani Česi či Maďari nemajú), v Maďarsku zúri horšia kríza než u nás, a ceny bytov, prenájmov či hotelových nocľahov sú v Bratislave už vyššie, než vo Viedni – takže Bratislava je zrejme pupok sveta. Na Slovensko chodia turisti z celého sveta; po zážitku s úrovňou reštaurácii a služieb sa síce nemusia vrátiť, ale veď prídu iní. Dokážeme úspešne exportovať športovcov, operných spevákov i prostitútky. A už aj našinci z hladových dolín či regiónov pochopili, že práca za nimi nepríde, musia oni za ňou – takže každý pondelok sa pol Slovenska valí do Bratislavy na týždňovky. Kde je teda problém?

Komunistov som nemal v láske nikdy. Hoci tvrdili, že všetko robia pre naše dobro. Ak to nechápeme, je to naša chyba. Našťastie, oni vedia lepšie, čo nám treba. My sme tu na to, aby sme im vďačne tlieskali a každý rok predviedli ukážkový prvomájový sprievod. Pripadalo mi to, ako keď sexuálny deviant vysvetľuje svojej znásilnenej obeti, že konal pre jej dobro. Že obeť má cítiť potešenie a ďakovať, veď súlož je skvelá vec.

V relácii Š.Hríba sa vyskytol premiér. Nezvyknem často sledovať televíziu, mám málo času, ale kúsok tejto plodnej a poučnej debaty som si pozrel. Teda, umenie politika neodpovedať na otázky nie je nič nové ani špecificky slovenské. Len rozmýšľam, čo by mu mohlo rozviazať jazyk, aby nielen stále hovoril, ale aj niečo povedal. Jeho koaličný kolega predsa pod vplyvom alkoholu porozpráva aj to, čo nevie, prípadne, na čo nie sme zvedaví. Akou Lampou si teda posvietiť na premiéra, ak chceme odpovede? Vedie cesta tadeto?

Na priamu otázku, či som veriaci, zvyknem odpovedať: „Nie, ja som dúfajúci.“ Tým je vlastne povedané všetko. Dúfam, že existuje vyššia moc presahujúca našu pozemskú existenciu, že táto vyššia moc vidí a pamätá si nielen naše činy, ale aj dôvody, že ich chápe lepšie než naši blížni, lepšie, než my sami. Že všetko dianie sveta je niekde zaznamenané na nejakom nekonečne veľkom nebeskom harddisku, a s ním naše víťastvá aj prehry, statočnosť i zlyhanie, a ráta sa nielen dosiahnutý výsledok, ale aj úprimná snaha. Aj vtedy, keď bola márna – to je podstatné! Lebo v pozemskom živote sa rátajú len dosiahnuté výsledky, a dejiny píšu víťazi.

Žasnem a nedýcham. Vo včerajšom blogu http://tomasderer.blog.sme.sk/c/206806/Diktatura-modnej-vlny.html som spomenul (podľa mňa kontroverznú) Nobelovu cenu za mier pre Ala Gora. A tiež Baracka Obamu, ako sa vezie na módnej vlne. A predstavte si, Nobelov výbor nórskeho parlamentu (ktorý má na starosti Nobelove ceny za mier, kým Švédska akadémia spravuje tie ostatné) zareagoval okamžite. Udelil tohoročnú Nobelovu cenu za mier Barackovi Obamovi!!

Všimol som si zvláštnu vec. Väčšina vzťahov, ktoré sa v okruhu mojich známych v minulosti rozpadli, dospela k zániku na konci leta. Alebo na začiatku jesene, ak chcete. Neviem, či máte podobnú skúsenosť. I tak ma zaujíma, prečo sa toľko párikov poháda a rozíde práve v tejto ročnej dobe.

Takmer každú oblasť našej pozemskej existencie ovládajú módne trendy. O ich racionálnosti a užitočnosti nemusí panovať názorová jednota (a ani nezvykne). To je fajn, vždy som fandil pestrému svetu. Problém začína, ak je jednota názorov či vkusu vynucovaná tlakom médií, reklamou, či jednoducho mikrosvetom, v ktorom žijeme, spoločnosťou, ktorá prijala určitú dogmu za svoju.

Koľko štátu nám treba? Štátnych úradníkov a inštitúcií? Súvisí napríklad fakt, že vo švajčiarskej vláde majú iba sedem ministrov (a z nich je vždy jeden rotačným systémom súčasne premiér) s faktom, že Švajčiarsko je najbohatšia krajina sveta? Má štát rozhodovať, či a koľko odvodov platíme (i kam ich platíme), má určovať, či sa môže fajčiť v kaviarňach a či si smiete doma vypáliť slivovicu? Nemal byť štát pôvodne platený servis, ktorý sa primárne stará o našu bezpečnosť a vymáhateľnosť práva?

Materiálne sa ešte nikdy nemalo toľko ľudí tak dobre, ako sa máme dnes. Tvrdia ekonómovia. Tvrdia štatistiky. A tento dojem by mali snáď i mimozemšťania, keby nás roky sledovali, potajomky a z bezpečnej vzdialenosti. I kríza je len epizóda, ak sa bavíme o dlhodobom trende. Lenže niektoré detaily pod povrchom nevidno. Za ten náš Brave New World totiž platíme. Jednou z cien je strata pravosti.