jednoducho dôchodca, jednou rukou na blogu, druhou nohou v hrobe so životnou zásadou podľa Diderota: "Lepšie je opotrebovať sa, ako zhrdzavieť" Zoznam autorových rubrík: Detstvo - spomienky, Škola - spomienky, Práca - spomienky, Cestovanie, Z Turca, Staroba - spomienky, Filatelia - svet poznania, Súkromné, Nezaradené
S pribúdajúcimi krížikmi sa človeku stále viac cnie za svojim rodným chotárom a rád by sa ta vrátil, hoci len tak na skok. Tak som využil príležitosť prejsť sa k prameňu Ipľa a na vrch Bykovo, ktoré patrili kedysi do chotára mojej rodnej obce. Lučenskí turisti sa tam chystali, ochotne ma zobrali medzi seba.
Dávno sa už nadsedemdesiatnici neboli spolu prejsť. Cez sviatky aj trochu pribrali, tak už bolo načase dačo so sebou robiť a naprávať pošramotenú kondíciu. Vybrali sa teda na vychádzku z Myjavy do Sobotišťa a cestou sa zastavili aj na hrade Branč.
Nedávno pri pondelkovom pive v našej krčme sme si s kamarátom zaspomínali na svoje detské roky. On z Liptova, ja z Novohradu. Spomenul som aj zimné večery - neodmysliteľné priadky a páračky, kde sa schádzali ženy a dievky a okolo polnoci sa prikmotrili aj mládenci s na tie časy neodmysliteľnou harmonikou. Samozrejme, bolo tam veselo, veď pri harmonike inak ani nemohlo byť. Ani deti nemohli spať, veď všetko sa to odohrávalo v jednej "chyži", ktorá bola všetkým - obývačkou, kuchyňou, jedálňou i spálňou pre celú rodinu, pre všetky generácie rodiny od malých detí až po prastarých rodičov. Izba, v ktorej sa rodilo i umieralo. Vtedy sa nerodilo na pôrodníckom oddelení nemocnice a prestarnutí sa neodkladali na umieranie do starobincov, dnes honosne nazývaných napr. dom opatrovateľských služieb. Vtedajšie rodinné väzby či v chudobných alebo bohatých rodinách boli na inej úrovni ako sú dnes. Chyža bola jedinou miestnosťou, v ktorej sa v zime kúrilo...
Hľadal som na nete vhodnú zimnú túru. V zime obyčajne už nechodím sám, tak som si popozeral akcie klubov. Rád idem tam, kde som ešte nebol. Našiel som zaujímavé zimné túry, ktoré som už absolvoval, napr. Choč (asi ta pôjdem znova aj na Silvestra), Sidorovo s Vlkolíncom a ďalšie. Ale najviac ma zaujala vychádzka KST Dubnica - z Dubnice do Omšenia. Pozrel som si trasu na mape - výborne, je to mimo značkovaných turistických chodníkov a aj začiatok túry je vhodný, takže to do Dubice stihnem. A pritom najvyšší bod túry má aj zaujímavý názov: Slopský vrch.
Od piešťanských nadsedemdesiatnikov som dostal pozvánku na hrad Devín. Nepotreboval som sa rozhodovať, hoci som v pláne mal kopec bližší a vyšší. No a v Bratislave som sa dozvedel, že okrem hradu by to mala byť aj Kobyla, tá Devínska.
...cez Malatinú, Srňacie a Medihradné. Všetky dediny Oravy dole od Oravského Podzámku a Podbiela mám pochodené, avšak všetko len po ceste z dediny do dediny. Kubínski turisti sa vybrali krížom-krážom z Hornej Lehoty do Kubína mierne zvlnenou krásnou oravskou prídodou neznačkovanou trasou, tak som sa k nim pridal aj ja. Prijali ma, tak ako už niekoľkokrát v minulosti. Všetko fajn, akurát to počasie mohlo byť krajšie. Také, ako týždeň predtým, keď som sa potuloval po Tatrách.
Nedávno som bol s mladými na prechádzke na Vrchrieke na Kysuciach, tentoraz som sa s inými mladými vybral na Považie. Dievčence zo žilinského klubu turistov Malá Fatra, s ktorými som bol vlani na Cigánke, sa tentoraz vybrali na hrad Hričov.
Po Drotárii som sa toho roku poprechádzal krížom-krážom dosť. Mal som v pláne aj Vrchrieku a hoci som na Vrchrieke bol, predsa som si predsvzatie nesplnil. Aj bol som na Vrchrieke, aj nebol som na Vrchrieke. Bol som totiž na inej kysuckej Vrchrieke, ako som si naplánoval, takže na tú pravú si počkám už až do budúceho roku.
"Bez spojenia niet velenia" - táto stará vojenská múdrosť sa mi potvrdila aj toť nedávno, minulú sobotu. A na tú stratu spojenia som doplatil a to hneď v Raji. V krásnom Slovenskom raji. Ale po poriadku, bolo to takto:
Traja nadsedemdesiatnici kedysi boli na Inovci, najvyššom kopci v pohorí Považský Inovec, teraz sa vybrali na Veľký Inovec, najvyšší kopec pohoria Pohronský Inovec. Ten na Považí je vyšší a známejší, ale nič z neho nevidno, ten na Pohroní je menej známy a o čosi nižší, ale výhľady z neho sú. Aby to bolo zaujímavejšie, tak sa ta tí mládenci vybrali z dvoch strán tak, ako im najlepšie vyhovovalo dopravné spojenie: dvaja Piešťanci išli z Machuliniec pri Topľčiankach, Martinčan išiel od Veľkej Lehoty povyše Novej Bane. Stretnúť sa mali na vrchole o 12.oo. Hoci Martinčan čakal v Novej Bani na autobus hodinu a pol, hore bol skôr ako Piešťanci, na ktorých asi hodinu čakal. Tí však mali o ťosi dlhšiu trasu a aj z domu vyrážali neskoršie. Ale stretli sa na lúke pod vrcholom.
Na nedeľu som mal naplánovanú akciu, ale v piatok podvečer som dostal hlášku, že ma čaká niečo iné. Tak rýchlo zháňať dáku akciu na sobotu. Naťukal som "KST 7.9.2013" a vyšiel mi celý zoznam turistických akcií od Myjavy po Bardejov. Vybral som si z nich Suť. Z dvoch dôvodov. Jednak názov kopca Suť, jednak o trase som sa dočítal, že je tam aj návšteva Šášovského hradu, ktorý som zatiaľ videl len z cesty alebo z vlaku.
Veľký Lopeník je štvrtým najvyšším vrcholom Bielych Karpát. Leží na hranici na slovensko-moravskom pomedzí. Na vrchole je postavená rozhľadňa, z ktorej je nádherný kruhový výhľad na slovenskú i moravskú stranu. Pravda, len za pekného počasia. Pri našom výstupe nadsedemdesiatnikov to počasie sa pokazilo, preto dom sa tam vybral aj druhý raz.
Minulý týždeň sme boli s priateľmi-nadsedemdesiatnikmi na rozhľadni na slovensko-moravskom pomedzí. Pretože pod rozhľadňou i na moravskej i na slovenskej strane bolo všetko v hmle, len rozhľadňa sa týčila nad ňou, z výhľadov nebolo nič, tak som sa rozhodol, že v piatok za slnečného počasia sa ta opäť vyberiem. Vo štvrtok podvečer som som však dostal návrh turisického nadšenca a virtuálneho priateľa na spoločnú návštevu Slovenského raja, takže nebolo treba o ničom špekulovať. Zmena programu na počkanie.
...ku Spišskému Štiavniku cez Sokoliu dolinuĎurkovec, rázcestie - Čingov, Dzurkovec - Tomášovský výhľad - Pod Tomášovským výhľadom - Biely potok, ústie - Sokolia dolina, ústie - Sokolia dolina, záver - Glac, Malá poľana - Suchá Belá, záver - Podlesok - Hrabušice, Mýto - Betlanovce - Spišský Štvrtok, kaštieľ.
Tak takto rehabilitujem. Prvé akcie boli len také malé prechádzky. Ale nedávno mi volal kamarát z Piešťan, či sa mi na druhý deň nechce ísť prejsť sa do Tatier.
Vybral som sa do poslednej liptovskej dediny, že sa pozriem ako turista na dve veci: na naše pomery nezvyklý cintorín nemeckých vojakov, ktorí padli v 2. sv. vojne a na Važeckú jaskyňu. Vlakom do Štrby, odtiaľ autobusom trochu späť do Važca. Nepozrel som si však ani jedno, ani druhé, zato som si popozeral niečo iné. A stálo to za to.
Slovensko je veľmi bohaté na vodopády, päť z nich je národnou prírodnou pamiatkou. Najmenší z národných prírodných pamiatok je Starohutský nad Novou Baňou v Pohronskom Inovci, najvyšší je Brankovský pri Podsuchej v Nízkych Tatrách.Ale predsa Kmeťov vodopád v spodnej časti doliny Nefcerka, súčasti Kôprovej doliny má jedno naj, ktorým predčí aj tie spomedzi národných prírodných pamiatok: je najvyšším nielen vo Vysokých Tatrách, ale aj na Slovensku. Napriek tomu je medzi turistami málo známy, lebo leží v málofrekventovanej oblasti Vysokých Tatier.
