Veronika Wagneter
Odkaz nádeji
Rufus mal pravdu, love is not a victory march.
Miesto pre vašu tvorbu. Staňte sa súčasťou komunity
Všetko, čo je v živote naozaj potrebné, som sa naučila v materskej škôlke. Robert Fulghum Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nezaradené
Veronika Wagneter
Koľko stoja vaše služby? alebo Deň v odrážkach
7.20. LTT stíham autobus. Neskorý príchod sa nekoná. Škola nadohľad. Trinásť minút fun cesty s kamošom sa končí. V obchode opäť nič dobré na raňajky. Guarana to istí! Päť minútové objímanie s Kristiánom. Sme cirkevné gymko...verdikt bol jasný. Prišla matikárka Zuzka a rozdelila nás. Nevadí, aj tak sme už ťahali "nadčas". Seminár z NOS-ky. Do triedy vchádza krásny chalan. Hm, žeby sa Miška reinkarnovala? Hups, nie...ona je za ním. Predstavuje nám ho. Dnes má s nami hodinu. Je to finančný analytik. Jeho hneď prvá otázka smeruje na mňa. Po zavrhnutí všetkých myšlienok typu : Ste voľný?, Heterosexuál?, Aký máte plat?, sa nejako zázračne v mojom mozgu otvorila aj zásuvka s finančnou krízou. Otáča sa k tabuli. " Ja som asi gay!" - oznámi mi spolužiak. Celkom ho chápem. Zadok je neodolateľný, úsmev ako z reklamy na tú najperličkovejšiu pastu a prejav blízky nám, -teen ročným.
Veronika Wagneter
Žena je ľudské stvorenie, ktoré sa oblieka, kecá a vyzlieka
Dnešný pohľad na nežnejšiu časť pohlavia je rôzny. Deti ju považujú za starostlivú matku, ktorá pomáha riešiť všetky problémy od zaviazania šnúrok až po platonické lásky, no opačné pohlavie má jej telo za zbraň ťažkého kalibru, a preto nie je ničím výnimočným, že ju berú za milenku s dvoma funkciami grátis : vie navariť a upratať. Ale vie žena naozaj iba kecať, obliekať a vyzliekať sa?
Veronika Wagneter
Krásny študentský život
Tak ako každé ráno, aj dnes, nestíham autobus. Dobehujem, sadám a vydýchavam sa. Prvé dve hodiny mám seminár z dejepisu. Hovorím si, že nebolo by na škodu vytiahnuť zošit a pozrieť, čo sme mali minulú hodinu. O pár zastávok ďalej nastupujú dve staršie pani a sadajú si ku mne. Od prvého otvorenia úst ich počuť na celý autobus. Myslím, žeby som mohla sfilmovať ich životopisy, no dalo by mi to veľa práce...
Veronika Wagneter
Paríž, mekka módy a umenia
Do druhého dňa stráveného v Paríži nevstávame veľmi slávne. Všetci sme zaspali. Vyhnúť sa kolónam sa nám už nepodarí, to je jasné. Za desať minút je odchod. Rýchly prechod z pyžama do veci, ktoré prvé vytiahnem, kozmetickú kapsičku do ruky, vodou jemne pohladiť tvár a zuby, beh cez jedáleň, bageta, nutela, džús, mlieko s vločkami a káva do ruky a už som v autobuse. Po piatich minútach cesty sme uviazli v kolóne. Nevadí, aspoň mám čas zjesť raňajky a namaľovať sa.
Veronika Wagneter
Kúsok sveta …
„ Veronika, na mesiac mám voľný dom, nechcela by si ku mne prísť??? “ - opýtala sa ma v jeden deň moja mladá birmovná mama. Reakcia mojich otvorených úst hovorila za všetko. Asi by na tom nebolo nič zvláštne, keby ten dom nebol na ostrove Guernsey. Áno, zavolala ma na jeden z ostrovov v Normandskom súostroví patriaci Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a severného Írska. „ Wau, áno!!! “ - súhlasila som.
Veronika Wagneter
Pasovanie s lampou
Každý u nás doma je zvyknutý, že lampa na čítanie, ktorá stojí v obývačke vedľa gauča je stále zapnutá v elektrine. Zástrčku ale nevidno, pretože sa skrýva za skrinkou na knihy.
Veronika Wagneter
Lost
Škola skončila. Prichádzam domov. Na druhý deň je voľno, a tak sa nemám čo učiť. Sadám za počítač, no výhľad z okna ma zlákal tak, že ho nestíham ani zapnúť. Z kabelky vyberám čipovú kartu MHD a nasadám na prvý autobus. Bol by hriech sedieť doma na zadku v takýto nádherný večer, keď oranžová guľa jemne hladí ružovú perinku pod ňou.
Veronika Wagneter
Wounded
Počúvam Rufusa Wainwrighta. Jeho brilantne naspievanú pieseň Hallelujah. Nedá sa na teba nemyslieť. Nemyslieť na Paríž, kde táto pieseň išla dookola a nikdy nám nezišla z mysle. Kde si ju pospevoval každý. Tam, kde sme sa spoznali. Doberali sme sa, no aj to stálo za to. Odišli sme z Paríža a tvárime sa, že sa nepoznáme.
Veronika Wagneter
Anjeli bez krídel
Začala som sa učiť geografiu, no stále som myšlienkami inde. Inde, pri veci, na ktorej mi záleží viac ako na škole. Cítim, že po dvoch poburujúcich článkoch mám napísať niečo pre ľudí, na ktorých mi záleží, ktorí ma podržali, hoci nesúhlasili. Najlepšiemu kamarátovi som sľúbila, že napíšem blog o druhom dni v Paríži. Prepáč, Tónko, no toto je dôležitejšie, aspoň pre mňa.
Veronika Wagneter
Vianočná nálada bola možno dobrá, ale tá terajšia nestojí za to
Vianoce sú za nami. Zopár krát do dňa sa postavíte pred zrkadlo a nadávate si, čo ste to urobili, no je už neskoro. Vrátiť sa to nedá a musíte s tým žiť.
Veronika Wagneter
Žijeme normálne???
Žijeme v tejto uponáhľanej dobe 21. storočia. To je asi každému jasné najmä vtedy, keď sa večer ukladáme do postele a zistíme, že tento deň sme prežili takisto, ako aj predchádzajúcich pár stoviek. So žiadnou zmenou, s tým istým nasadením, bez návratu späť, s rovnakými chybami, …
reklama
Veronika Wagneter
You´re not better than me...
Presne takúto vetu má Pink vo svojom texte, v ktorom vystihuje veľmi presne dôležité udalosti, buď pre ľudí ovládajúcich tento svet alebo ľudí z tretieho sveta. Prečo ľudí skôr hodnotíme, ako keby sme ich mali pochopiť?
Veronika Wagneter
Wau, Paríž...potrebujete k tomu ešte niečo dodať???
Paríž mesto módy, kaviarničiek a plné turistov.
Veronika Wagneter
No očakávali by ste od Lúrd toľko prekvapení?
Cesta z nádherného Monaka sa nám kráti a vstupujeme do upršaných Lúrd.
Veronika Wagneter
Perinbaba si dala načas ...
Je nedeľa večer. Ako zvyčajne sa prechádzam vysvietenými ulicami mesta. Stretávam najmä študentov, ktorí prichádzajú do internátov, mamičky s malými deťmi, dôchodcov, ktorí si vykračujú z poslednej nedeľnej omše a už asi po desiatykrát aj policajtov, ktorí si plnia svoju povinnú kruhovú obhliadku. Po pól hodine mojej prechádzky sa stane niečo, čo v tej chvíli asi nikto nečakal ...
Veronika Wagneter
Prepych, prepych, ..., prepych, ...
Nádherná pláž, čisté ulice, veľa turistov, mrakodrapy, oceľ, sklo a chróm, … proste Monako.
