Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík: Ako z toho von, Psychiatria, Život a psychiatrický stacioná, Aj také sa mi stáva..., Zo života detí, Majka záchranárka, Z mojej kuchyne, Keď ma múza dokopala..., Dostali ma, Súkromné, Nezaradené
Otvorili sa dvere a pozval ma dovnútra. Neformálne, nahodený v mladíckom tričku, ponúkol ma stoličkou a položil obligátnu otázku: - Čo vás ku mne priviedlo? Chcelo sa mi jednoducho odpovedať, že som padla na hlavu ale riskovala by som tým asi prevelenie do inej ambulancie, ako bola táto. Neurologická.
Myslela som si, že tri týždne sama s deťmi asi neprežijem. Niekde medzi vysokohorskými štítmi Tatier, ďaleko od bežnej, mestskej civilizácie, samé vyzliekanie, obliekanie, pišťanie, mrnčanie... Už pred odchodom som premýšľala, ako všakovako sa nechám zrelaxovať, keď sa vrátim domov. Bola som presvedčená, že ma určite porazí...
Sedela oproti mne na pôrodničnej sterilnej posteli, dojčila svojho trojdňového syna a z oka do úst jej stekali slzy. Pre istotu ich rýchlo hltala, nech to nikto nevidí. Že reve ako malé decko.
Odjakživa ma to ťahalo k detským kočiarikom. Pamätám sa dokonca na svoj prvý, taký celkom biely kočiarik pre bábiky. Bol nádherný a asi mi ho závidela aj suseda od vedľa, volala sa Mira - a tá mi ho dopichala klincom stovkou. Ostali v ňom malé diery, cez ktoré presvitali slnečné lúče priamo na umelohmotné mihalnice mojej ruskej bábiky.
Jeden deň sme spolu konečne hodili reč o tom, prečo a začo sa ocitla v stacionári. Taká mladá, mladšia odo mňa, vážila každé slovo, čomu sa ja budem učiť večnosť...
Asi to tak má naozaj byť, že nám „tenktosi“ niekde pridá a inde uberie...
Je to závislosť, ako každá iná. Je jedno, či túžite po fľaši vodky, po haluzi z heroínu alebo po teplom šluku z marlborky. To isté sa deje s jedlom. Je jedno, či máte triašku z nedostatku alkoholu, z nedostatku bieleho prášku alebo zo zavretej trafiky. Máte ju aj z nedostatku jedla. Aký úžasný pocit sa vás zmocní pri hladinke po dvoch deci, taký sa vás zmocní po otvorení plnej chladničky. Je to túžba, ktorej sa ťažko odoláva. Túžba po jedle...
Ja som možno mala aký – taký talent ale ona nemala žiadny. Mala iba svoju výšku, skaderuky a skadenohy a teoretický predpoklad k tomu, aby z nej raz niečo bolo.
Je jasné, že každý chlap miluje leto. Jeden kvôli pivu, druhý kvôli športu ale všetci do jedného obetujú svoje krčné svalstvo a úpony za kratučký pohľad na „tú krásu, čo ide oproti“.
Ako von z bludného kruhu menom anorexia, bulímia alebo prejedanie v afekte (spoločný názov je PPP – poruchy príjmu potravy)
Je to na spadnutie. Skvelá práca za skvelé prachy. Dokonca výber z dvoch možností...A ešte ma to vraj aj veľmi baví. Vidí tam chlapa, mladšieho, je to fešák, ale ten môj sa nebude chcieť rozviesť. Ešte jedno dieťa sa pritrafí (veď viete, všelijako sa dvaja ľudia udobrujú). Je tam žena. Krásna a múdra. Ale je ako Taxis, prekážka, na ktorej si každý vyláme zuby. Aj ten môj. Riešim veci racionálne a moje rácio by toto malo bezpodmienečne riešiť. Chrbtica, rameno, nízky tlak – nič vážne. Vidí cestu, vidí rodinný dom, vidí kolieskové korčule... Mne sa vidí, že aj tak bude najlepšie držať sa hesla: Aké si to urobíš, také to máš...
Zvoníme na zvonček pri bráne. Sme tri. Spoza stromov vybehne vysmiaty chlapec, milo pozdraví a odomkne nám. Keď sa poošívame a poostýchame, vstúpime dnu. „Nech sa páči, už vás očakávame!“ Pomaly jedna za druhou cupkáme po chodníku, ktorý vedie ku hlavnému vchodu budovy. Chlapec nás predbieha a prešťastne kričí: „Teta Julkáááá, teta Julkáááá, už prišli tie dievčatááááá!“
Sedíme v jej kuchyni pri dvoch šálkach horúcej kávy a hľadíme na seba. Na oko veselá, v duši strašný smútok...
Občas sa mi stalo, hlavne v také letné dni, ako sú tieto, že mi prišlo strašne nevoľno. Bola som už taká vyčerpaná, že v kombinácii s horúčavou som nemala šancu na nejaké heroické výkony a rekordy. Nebolo pre mňa vôbec ťažké - kedykoľvek odpadnúť...
Raz pomaly, inokedy rýchlo, dnes potichu, zajtra nahlas....
