gabina weissová
Veselý večer, smutné ráno, veselý večer...
Včera zažil Paľko výnimočný večer. V meninovom predstihu "stihol" dostať výnimočný darček.
Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík: Ako z toho von, Psychiatria, Život a psychiatrický stacioná, Aj také sa mi stáva..., Zo života detí, Majka záchranárka, Z mojej kuchyne, Keď ma múza dokopala..., Dostali ma, Súkromné, Nezaradené
Včera zažil Paľko výnimočný večer. V meninovom predstihu "stihol" dostať výnimočný darček.
Deti svojich rodičov milujú bez ohľadu na to, že by tušili, ako veľmi im dospelí ubližujú...
Sedela som v čakárni môjho gynekológa, celkom sama, len ja a časopis pre ženy... Vtom s oroseným čelom a pomalým krokom vstúpila krásna mama s bruškom. Mala kučeravé, ryšavé vlasy, štíhla a vysoká, len to bruško jej už určite hodnú chvíľku menlo postavu z dievčenskej na mamičkovskú.
Vraciam sa dlhou chodbou od sestričiek do našej izby, nehľadím pred seba ale skôr hodím letmý pohľad do každej jednej izby, ktorú miniem...niektoré psychošky už spia, iné sedia na svojich posteliach a hompáľajú nohami. Pozerajú doblba, nadblba, podblba (kam inam, ten blb tam musí byť, každému by z toho asi hrablo, dookola to isté, toľko dní...)
Bojím sa výšok, bojím sa otvorených okien, bojím sa strmých schodov. Ako čert kríža sa bojím balkónov a tým viac, ak je na nich nejaká zabudnutá stolička. Bojím sa chodníkov, po ktorých si to šinú blázniví cyklisti.
Sedela som u Zlatky na gauči a hlavu som mala plnú otázok... Bolo mi jasné, že k tomu raz muselo prísť, akosi to ku tomu celé smerovalo. Dnes to bude duel - moji rodičia verzus ja...
V psychiatrickom stacionári bolo pre mňa zo začiatku všetko nové. Pohovor s lekárom, ktorý mi bol nesympatický, predpísanie liekov, ktoré som nejedla, lebo som sa bála, že si potom budú môcť so mnou robiť, čo sa im zažiada, ľudské osudy, o akých som čítavala v „nadsadených“ knižkách a procedúry, akých sa vám možno bežne ani nedostane.
Ráno sa dá zažívať všeličo. Stres, zmätok, predbiehanie v kúpeľni, rýchložehlenie, neraňajkovanie alebo raňajkovanie v behu... Moje rána sú chaotické až do momentu...
Ešte predtým ako som si mohla "dopriať" pobyt na uzavretom oddelení psychiatrie, som si mohla voľne užívať spoločnosť podobných pacientov v dennom psychiatrickom stacionári. Je to taká budova, kam ráno usmiaty prídete, cez deň sa zrelaxujete a popoludní usmiaty odídete do známeho domáceho prostredia. Ale čo – trepem! Vysmiata som tam chodila možno iba ja. Už som vám vravela, že som žila dvojakým životom – navonok šťastný človek a vo vnútri búrka...
Mala obrovské prsia a bola mäkká. Mäkká a teplá, presne taká, akú som potrebovala.
Moja mama sa ma len raz pokúsila vyliečiť konskou porciou jedla. Myslela si, že ak ju dokážem spratať, budem zdravá. Čo už o to, ja by som ju spratala jedna radosť...Len čo s tým jedlom potom...?!
55 kíl, ružové líčka, predklon vďaka zašitému bruchu (z psychiatrie som putovala na šieste poschodie na mandle a odtiaľ ešte na štvrté - na chirurgiu odovzdať slepák). Potom už hajde domov, v ústrety zdravému a nerušenému životu vyliečenej anorektičky (a bulimičky zároveň). Tak utekaj, a popasuj sa s tým ako najlepšie vieš!!!
Sedeli sme s dcérou v čakárni u našej detskej lekárky a v tom vstúpili ONA a ON. Viedli sa za ruky, posadili sa k oknu tesne vedľa seba a odrazu nastalo akési dusné ticho. Videla som ich v našich uliciach už veľakrát. Vždy bolo na prvý pohľad zrejmé, že je to tá najpyšnejšia mama pod slnkom. A vždy bolo jasné, že syn si jej lásku berie plným priehrštím a že jej ju rovnako rád vracia.
Ešte jedna osoba z obdobia môjho pobytu na psychiatrii mi utkvela v pamäti. Bola ako mačka. Chvíľu veselá, chvíľu smutná, chvíľu dievčatko, potom cundra. Megi.
Ak máte radi brokolicové jedlá, tu je dobrý tip na rýchle, brokolicové pochutnaníčko...
Čakala som svoje druhé dieťa a to, čo som vláčila pred sebou sa už len sťažka dalo nazvať bruchom. Bolo to brušisko, najväčšie na svete!