gabina weissová
Smutný
ale anjel...
Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík: Ako z toho von, Psychiatria, Život a psychiatrický stacioná, Aj také sa mi stáva..., Zo života detí, Majka záchranárka, Z mojej kuchyne, Keď ma múza dokopala..., Dostali ma, Súkromné, Nezaradené
Nemo sedia v jej vnútri a láskavo vnímajú za pohľadom z vejárov. Unavené, staré a veľmi blízke. Zdá sa mi, že ich tam vidím vždy, keď ju navštívim. Už dávno sa strachovali, či mi je dobre na tomto svete. Či sa mi darí a či ma ten môj nebije („Neboj, je mi fajn...“) Či sú deti zdravé a ja tiež...
Včera som debatila s človekom, ktorý mi je blízky. A dnes ráno zo mňa vyšlo toto.
...je z toho poriadny rachot. Na čo narážam? Chcela som byť jedinečná vo svojej preurputnej štíhlosti a nikto ma nesmel predčiť. Prešťať. Alebo podváhovať... Chcela som byť hviezdou na anorektickom a bulimickom nebi a chcela som, aby mi moje prvenstvo nikto a nikdy nevzal. Ak hrozila v mojom okolí nejaká nižšia hmotnosť, menila som sa na šelmu. Síce takú úbohú ale šelmu :)
Tak toto mi vysvetlite...je dôležité, po akej farbe človek siahne, keď maľuje?
Dnes som bola narýchlo nakúpiť v jednom hypermarkete. Behom od regálu k regálu, šprintom ku pokladni a čakať v rade. Pri susednej pokladni som si všimla dvoch malých cigánov. No, jeden mal tak zo štrnásť a druhý sotva osem rokov. Ten mladší mal úsmev ako detská hollywoodska hviezda. Pekné pery, nádherne biele zuby...v očiach neuveriteľné iskričky...
Keď si to tak teraz spätne premietnem, stratila som kvôli nim najlepšie roky. Puberta to už celkom nebola ale roky „rozpuku“ snáď ešte áno. Čo som čakala v osemnástich? Prijatá na výšku, tréningy s akou – takou vidinou ligového dresu, fasa frajer...čo mi chýbalo ku šťastiu?
Niekedy ma chytí taká nálada...zdá sa mi, že by mi moje detské topánky mohli byť ešte stále dobré.
Rozbehlo sa to vlastne všetko vtedy, keď ma staršia sestra našla zvracať na záchode. Bolo to na intráku a v tom období som sa nenápadne tvárila, že zjesť poriadnu guču chleba predsa pre nejakú volejbalistku, čo denne trénuje, nemôže byť problémom.
Niektoré (a toto slovo dvakrát podčiarkujem) matky sú zvláštne... Chcú nás dokonalé, krásne, poslušné a prvotriedne. Chcú, aby sme doniesli domov červený diplom, aby sme boli druhé Šarapovové alebo aby sme viedli nadnárodnú spoločnosť. Nestačí im chlapec odvedľa, náš frajer musí byť dobrá partia.
Ako sa mám z toho dostať? Nechcem už takto žiť, radšej umriem...Ty si z toho vonku, tak poraď aj mne! Čo mám robiť, prosím?
Nevzdal to, keď som sa hneď v úvode priznala, že mi zašibáva. Nezľakol sa ani vtedy, keď som mu povedala, že to trvá už pekne dlho a ešte to asi chvíľu trvať bude. Zneistel, keď som kvôli nemu ušla z domu ale na zadok nepadol. Otvoril dvere, chytil ma za ruku a netušil, či ma tam ráno ešte nájde.