Vyštudovaný informatik a marketingový manažér. Pracuje, pretože inak by mal príliš veľa voľného času (viď foto). Momentálne v Prahe. A dakedy tu bolo, že "závislý na dobrých knihách, dobrých jedlách, dobrých filmoch, dobrých počítačových hrách a dobrých ľuďoch (špeciálne výnimočných ženách) - jednoducho, milovník života" Tak som zvedavý, či sa niečo zmení...(kontra)produktívny kontakt:zajko(a)blog(o)sme(o)sk Zoznam autorových rubrík: Z poetického črievka, Zabíjanie voľného času, Udrelo mi do receptora, Historický šerm, Do denníka, Zo zeleného zošita, Spoza notebooku, pre Kristínku, pre Katku, Španielsko, Portugalsko 2007, Najsúkromnejšie, Pražské denníky, Tenerife 2008, Maroko 2009, Kuba 2009, Súkromné, Spoločnosť, Nezaradené
Vyhlasujem verejnú súťaž na Boha. Nového Boha. Neponúkam málo – svoju dušu (podľa niektorých nesmrteľnú). Tak ak Ti záleží na každej ovečke (alebo zajkovi alebo ako si nás nazveš), ozvi sa. Tu sú podmienky:
Uplynulý víkend bol výnimočný. Spoznal som nových ľudí. Videl som nové veci. A prežil som príbehy, ktoré otriasli mojím naivne krehkým vnútorným svetom.
9. 6. 2005 mi vyšiel v papierovom SME článok. Bol som potešený a napísal som o tom dokonca článok ďalší. Čiže toto je už tretí článok ovplyvnený mojim úspechom (?!). Namyslený trtko, poviete si. O takej blbosti toľko píše! Ale nedá mi nereagovať. A to som v celej afére úplne nevinne.
No ty koky!!! Tak nemožné sa stalo skutočnosťou a oni (neviemkto :) ) mi uverejnili môj článok 'VAROVANIE' v papierovom SME (9. 6. 2005)! Hurá! Som novinár... :)
Okradli nás alebo Nechoďte do kempu Tatran na Čingove (Slovenský raj)!
Dnes som spravil skúšku. Jednu z tých ťažších. Ponúkam autentické priznanie, koľko ma celý ten cirkus stál. Peňazí...
Cez víkend sme mali s kamošmi búrlivú diskusiu – jesť a či nejesť držkovú polievku a iné nie práve vábne vyzerajúce či znejúce pokrmy? K celému problému som zaujal nasledovné stanovisko...
A krásny deň je za mnou. Včera večer som ukecal sestru, aby šla so mnou darovať krv. Vstali sme teda okolo siedmej a v polospánku (každé vstávanie pred obedom je pre mňa nevýslovným utrpením – a to niekedy obedujem okolo tretej) sme sa dopravili na transfúznu stanicu.
V piatok sme mali vystúpenie. V piatok trinásteho. Nie som poverčivý, no nebolo mi všetko jedno. Ale o tom písať nechcem (mimochodom, vystúpenie dopadlo výborne :) ). Po skončení celej akcie sme sa naskladali do auta a odišli. Počas preberania našich výkonov a pojedania pizze mi zrak padol na telefón. Zmeškaný hovor. Volajúci – „Transfuzne“. A v hlasovej schránke nasledovný odkaz:
Pochopte ma. Nechcem sa sťažovať. Sme spolu už niečo vyše pol roka a je nám celkom fajn. Len... no veď si prečítajte.
Je-li škola předehrou života, není nutno, aby předběžná cvičení pro vážné úkoly života byla vážná, neboť se to nehodí pro dětský věk. J. A. Komenský
Dnes som bol opäť u starých rodičov. Vlak do malebnej dedinky, ktorú preslávil jej Starosta, mal odchod 14:26. O 14:15 som teda dopísal posledný príspevok do diskusie na blogu, „natvrdo“ vypol počítač, uchytil mikinu a rozbehol sa z domu. A vrátil som sa pre mobil. A potom som sa vrátil pre nejaké drobné na vlak. A – konečne som vyrazil.
Prvé nesmelé lúče slnka nás vytiahli do prírody. Po dlhej zime sme oprášili staré či vytiahli nové kostýmy. Preleštili meče, zabrúsili kopije a zo stien zvesili štíty. A poďho - zvečniť sa! A ja nás zvečňujem na blogu. Aby ste z toho zvečňovania mali niečo aj vy.
Stalo sa to včera. Prifrčal som zo školy a chcel som sa dostať čím skôr domov. Pozrieť si aspoň poslednú tretinu hokeja našich proti Rusom. Bus mi však išiel až za 10 minút. Vybral som sa teda do supermarketu. Ak už aj nie príjemne stráviť, tak aspoň účinne zabiť čas. A v obchode som stretol bratranca Romana. Dosť dlho sme sa nevideli. Zavolal som ho teda na jedno do stanu na námestí – pokecáme a zároveň si pozrieme hokej. To som ale ešte netušil, čo tým rozpútam...
Skupina historického šermu Aldaron vznikla 14. 2. 2002. V okolí tohto dátumu sa preto každoročne snažíme zorganizovať malú oslavu. A takto to vyzeralo na tej tohtoročnej.
Napĺňam definíciu slova „blog“. Doteraz som si denník písal iba raz v živote – počas tábora v Čiernom Balogu. A neľutujem to. Ani písanie denníka, ani skvelo-veselý pobyt v tábore... Objasní sa záhada ťažkých batohov, zistíme, čo bolo v Hronci, odkiaľ kam lietajú blesky a nakoniec sa rozlúčime s kamarátmi...
Dni ako dnes zažívam málokedy. Chválapánubohu. O to viac si ich potom vychutnávam...
