Život je skvelý a plný prekvapení... Zoznam autorových rubrík: Skutočné príbehy, Ako to vnímam ja, Súkromné, Nezaradené
Niekto je za, niekto proti. Prišla som zo Slovenska do Nemecka. V Nemecku sú v nedeľu obchody zatvorené. Prístupné sú benzínky, (na ktorých sa dá aj v nedeľu kúpiť čerstvo upečené, ešte teplé pečivo) a všetko, čo rozvíja sociálny a športový život. Fitká, plavárne, športoviská, reštaurácie a stánky s občerstvením v parkoch a lesoparkoch.
Pred pár rokmi som kdesi čítala, že majú v nemocnici nové postele. Vlastne nie celkom nové. Kúpili ich z nemocnice zo Švajčiarska alebo z Rakúska, (presne si nepamätám, ktorá z týchto krajín to bola). Šlo o zostatkovú cenu, pretože ich tam už vyradili. Nevadí. Nám stačia.
Chodím do školy. Konečne. Na intenzívny. Je to vážna vec, ale je tam aj kopec srandy. V triede nás je šesť, ale poznáme sa už viacerí. Stretávame sa v prestávkach v „kafetérii“, kde funguje systém bufetových stolov. Niekto prežúva, niekto sedí pri káve či čaji a podľa reči je level jasný ako facka. Ak je nižší, fičí sa na angličtine. (V triede je zakázaná.) Ak je vyšší, vety sa skladajú opatrnejšie, ale snaha tam je krásna. Aj verbálne, aj vo výraze tváre.
Keď sa narodí dieťa, bojuje ako lev. Potrebuje veľa času, kým sa z jeho neistých krokov plných pádov a modrín stane istý beh. Kým sa z pár slabík či slov, nie zriedka sprevádzaných plačom a frustráciou, čo sa tvári ako vzdor, stanú zmysluplné vety a neskôr vyznania. Ľudský život je plný začiatkov. Krásne na tom je to, že na konci tých začiatkov nám to vždy dôjde. Že najväčšiu hodnotu má práve to, čo stojí drinu. Tie víťazstvá majú potom celkom iný rozmer. Sú sladšie ako med, opojnejšie ako to najlepšie víno a v našom vnútri to zakaždým niečo zanechá. Ten nekúpiteľný pocit, že to stálo za to.
Lakunárna angína je slušná podpásovka. Zostávam v posteli v izolovanej izbe a už mi je po dvoch dňoch parádne dlho. Krk bolí už aj z vankúšov, ktoré mi prestávajú po tak dlhom čase horizontálnej polohy vyhovovať. Nezvyk. Počuť deti iba spoza dverí nie je nič moc, tak aspoň veľa čítam. V rámci súvislosti som si uvedomila, že je to už 25 rokov...
V tom, kto sa má najhoršie na Slovensku, by sa dalo súťažiť. Dôvody na sťažnosti majú takmer všetci a sú objektívne a pochopiteľné. Lenže moment. Kde to skončí, ak budeme z dôvodu vlastnej frustrácie rozdávať podpásovky tým najraniteľnejším, ktorí za tento marazmus nemôžu.
Prerýľovala som už celý rodný statok a rečí síce neúrekom, ale nejako ho nikto nevie násť. Napriek tomu tu stále niečo poriadne smrdí. Len neviem, či to nebude tým, že sme si zvykli. A to je smutné.
Čo tie dnešné deti? Katastrofa, či nádej na lepšie rána? Prečo niekedy počujem, že sú tak iné? Že my sme si nikdy toľko dovoliť nemohli, že sa nediskutovalo iba nariadilo, že boli mantinely pevnejšie a poskladané v oveľa menšom priestore? Bolo to naozaj tak? Je tento skeptický pohľad spôsobený dobou? Alebo je to iba trápne klišé? Správna výchova je diskutabilná vec. Podstatné je totiž, aký má tento proces výsledok. A to človek uvidí až o roky.
Som akože in. Keď mám počas týchto dní chvíľku bez detí, siaham po knihe, alebo šmátram po internete. Nového Dominika Dé som zabudla o šiestej ráno doma na botníku. Zostal mi teda net a časopriestor. Otec potreboval vybrať stehy po operácii, tak som ho odprevadila a čakala vo vstupnej hale univerzitnej nemocnice, aby som ho odviezla aj späť domov. Jablko na browsovanie som odložila. Zaujali ma ľudia, ktorí sa ako na povel v takmer pravidelných intervaloch kopili v hlúčikoch a mizli za dverami príchodzieho výťahu.
Už tradične na Slovensku počas dovolenky najazdím približne tri tisícky kilometrov. Posledné dni som som to vzhľadom na zážitky začala so záujmom sledovať. Pri jednej trase napočítam autá na jednej ruke, ktoré idú súbežne so mnou. Občas niečo málo cez 90, priznám sa niekedy aj k dvom nulám, ale snažím sa byť v priemere. A tak celkom často žasnem. Ono jedna vec je trošku pridať strategicky pri predbiehaní a iná...tak trochu arogancia...
Tak som sa rozhodla, že po dvoch rokoch života v zahraničí si zmením meno. Zruším prechyľovanie. Dôvodov mám viacero a po zvážení mnohých faktorov som k tomu pristúpila. Vybrala som sa teda na Slovensku na úrady. Pracovníčky za okienkami boli fantastické. Neopovážim sa sťažovať. Skôr naopak. Ale napriek tomu som sa nevyhla situáciam, ktoré ma rozosmiali. Z uja na parkovisku a z iného uja, ktorý si dal urobiť pas predomnou...
Byť po roku doma na Slovensku je „úlalá“. Človek má po takom čase na všetko značne odlišnú optiku. Kuracina z Poľska chutí lepšie ako deutsche bio, slovenské južné víno je samá báseň no a rohlíky … tie urobia totálne duševné KO, keďže v Nemecku žiadne nedostať. Po dennom hurikáne s deťmi som chvíľu na pár minút listovala tlač bez výraznej koncentrácie a vo zvukovej podobe registrovala správy komerčných televíznych staníc. Je to celkom iné ako „vonku“. Tam tomu stále veľa nerozumiem. Tu mi to presakovalo do vedomia ako atrament do pijaku.
Už v sobotu. Rok zbehol ako voda...alebo tempom ako v lete na saniach?... Nie som si ani istá správnou odpoveďou. Ale večer, keď zavriem oči... vidím ju stáť pri ceste a vyzerať auto. Vidím jej slzy na kraji, keď z auta vybehnú moji dvaja zbojníci s nehasnúcimi iskrami v očiach a začnú ju stískať a bozkávať. Podvedome aj vedome sa usmievam. Vystupujem z auta aj ja. Zase sa pozriem na tie stromy, ktoré boli pred rokmi malé a teraz zakrývajú pol paneláku. Nadýchnem sa zhlboka a cítim to.... Do hĺbky srdca. Do všetkých mojich spomienok. Do-mov. Keď dôjdem na rad a objímem mamu ja, som v duši roztopená na ten najsladší karamel. A neopísateľne šťastná, že ju stále mám.
Nemecko ma učí veľa. Okrem holého faktu, že som aj ja „auslander“ z východného bloku, cítim obrovskú pokoru a napriek všemožnej snahe iba veľmi opatrné sebavedomie... Moja nemčina je podľa mňa stále mizerná (no dobre, istý progres tam zaznamenávam a dokonca zvládam dialógy s akceptovateľným výrazom v tvári), ešte vždy však cítim v konverzácii výrazné nedostatky. Smelo konštatujem, že ma v procese integrácie čaká ešte parádny kopec roboty. Tak ako je to s predsudkami v multikulti svete? Sú? Fungujú? Je možné ich vnímať a v akých vzťahoch? Odpoveď znie: trikrát áno. Aj samú seba som pristihla a veľmi sa za to hanbím....
Hľadali sme štvorlístok. Ale nenašli. Miško neváhal a vyrobil všetky varianty. Od jednolístka, až po legendu. Tak ma napadlo, akú má vlastne to moje štvorročné dieťa pravdu...
V Nemecku je bežné mať práčovňu ako samostatnú miestnoť v pivničných priestoroch. Prejsť dve poschodia nie je samozrejme žiadny problém. Lenže funguje to akosi naopak. Čím sú chalani starší, tým častejšie to robím. Okrem toho, že to má prínos pre zadok, šípim problém. Niekde musí byť chyba v systéme a začínam vážne uvažovať, ako zakročiť alebo čo beriem príliš vážne, že je toho prádla také kvantum a že mám stále pocit, že som veľa z plánu prác, čo som mala v úmysle, nestihla. Ako to vlastne zvládali tie naše matere? Neboli žiadne automatické práčky, sušičky, umývačky riadu a desiatky ďalších pomocníkov. Plienky sa namiesto vyhadzovania do koša vyvárali v obrovských hrncoch, žehlili a ukladali do komínkov do skrine. Pralo sa spravidla v sobotu, plákalo a žmýkalo vo vani...Že ma hanba nefackuje...
Rok 2014. Cez app-ky a sieť sa už pomaly aj záchody splachujú, jedlo kupuje, deti sa robia (no dobre, to som prepískla)... Na Slovensku sa však nedá kúpiť lístok na autovlak cez internet... Buhahaha. Ulaláá. Sranda. Joke. Spass. Som plná hlbokých a kadejakých dojmov.
No schválne. Kto by čo odpovedal. Bolo by to tak široké spektrum, až by sme sa čudovali. A vlastne vôbec... Nič nie je relatívnejšie ako pocit šťastia. Len by sme mohli niekedy viac otvoriť oči. Aby sme ho videli. Nie tak, ako ja svojho známeho na ulici, keď si zabudnem v tom rannom tempe s dvoma drobcami aplikovať kontaktné šošovky.
Rozmýšľali ste niekedy nad tým? Teraz, dávnejšie, keď ste boli mladší? Alebo alternatívu „deti jednoznačne áno“ beriete za tak prirodzenú, že Vás ani nikdy nenapadlo sa nad tým pozastaviť? Mňa áno. Včera. Pri ohnivej debate so skvelými ľuďmi, ktorí deti majú aj nemajú. Dva svety, ktoré sa pochopením prelínajú, aj neprelínajú. Dve názorové vertikály, ktoré sa môžu a nemusia pretnúť. Čo je správne? Čo je „normálne“? Čo je pohoršujúce?...
Vrabce stále čvirikajú, že sa vraj sa Nemci majú super. A že je tu mnoho vecí dokonca lacnejších ako na Slovensku. Každá minca má však dve strany a je takmer nemožné, aby zostala po hodení stáť na hrane. Keďže sa niekedy aj pravda prechádza poriadne vrávoravo, poďme sa pozrieť pod pokrievku do hrncov, ako to v Nemecku s peniazmi chutí...
