Pre niekoho obyčajná, pre niekoho výnimočná. Naivná optimistka milujúca ľudí, vôňu pokosenej trávy, letný dážď, knihy a čokoládu... Zoznam autorových rubrík: Škola, druhý domov:), Aj takto to býva, Všetky "moje" deti, Ľudia môjho života, Súkromné, Nezaradené
Dvakrát hurá: konečne nám ide elektrina a konečne som sa dostala domov... Včerajší deň som so sestrenkou ukončila jej prijímačkové putovanie po Slovensku v Trnave. Ako to dopadlo, zatiaľ nevie, ale s istotou môžeme povedať, že na tento deň tak ľahko nezabudneme.
Ani nie mesiac po maturite som skončila na materskej. Bez manžela, bez rastúceho bruška alebo vidiny malinkého uzlíčka, aj bez nároku na štyritisíc-neviemkoľko koruniek. Dobrovoľné rozhodnutie podporilo podstatné meno... dovolenka.
Ešte nedávno som si myslela, že vysoká škola je tu na to, aby vliala veľa vedomostí. Akosi ma už prijímačkové obdobie presviedča o tom, že vysoká škola učí potrebnejšiu vec: ako, kde a koľko zaplatiť, aby sa človek dostal k svojmu snu.
- Je pravda, že sa dajú každý rok využiť 2 milióny euro? - Nie, už vrchný strop nie je obmedzený, takže sa dá aj viac.
O efektívnych vyhrážkach ktoré zaberajú nielen na deti... Tie najlepšie vyvolávajú strach po celé roky.
Vraví sa, že každý má nejakú úchylku, ale u niektorí ľudia sú na tom tak, že by ich nemali ani na ulicu pustiť....
To ste videli? Geňo má komplet vypracované zadania z angliny!!! asi takto ma v pondelok ráno privítal spolužiak. Je to tak, podľa novej koncepcie maturít si k zadaniam nemôžeme ani pričuchnúť, ale predsa sa niektorí šťastnejší k nim dostanú...
Deti sú ako psi - dokážu mať radi, cítia, kedy vám je zle, pritúlia sa k vám a máte pocit, že každá bolesť o chvíľku pominie.... Dospelí si väščinou všímajú len a len seba.
Už je to tak, v piatok ma vyhodili zo školy. Nepomohlo nič, ani slzičky, jednoducho som musela odísť....
Vo štvrtok som bola po dlhšom čase pozrieť na jednej základnej škole, kde som pomáhala niektorým deťom s robením úloh. Po chvíli sa k nám pripojil aj Timo, tretiak, pre mňa výnimočný človek...
Neviem, prečo sa tomu toľko ľudí čuduje, ale v našom meste to tak chodí.
Sedím nad angličtinou, snažím sa učiť, lebo dnes chcem ešte pár strán stihnúť. Nedá sa. Pustím si Kočku od Elanu a plačem... hej, som citlivka, ale potrebujem trošku zdvihnúť sebavedomie...
Zasa raz som sedela na doučku z chémie, keď sa ma kamoška spýtala: Počúvaj, nekúpime niečo na lepšiu pamäť? Veď len vyskúšame...
Čo sa ti stalo? To je to tak vidieť, že mi niečo je? No, máš také smutné oči. Niečo doma?
Pani učiteľkááááááááááááá!!! Našli sme kosť! Narýchlo som spomalila, aby sme sa s tými škôlkarmi, rútiacimi sa z kopca s kuracou kosťou v ruke, nezrazili. Okamžite to zahoďte!
Upozornenie: je pravda, že došlo k usmrteniu. Ale bola to nehoda, ktorú trpko ľutujeme dodnes.
Keď si predstavím, ako by mala vyzerať správna babka, vždy mi napadne taká tá rozprávková babička, ku ktorej keď prídete, vonia to tam bylinkami, starými knihami a teplom...
Upozorňujem, že omylom a celkom nechcene... Včera ma znova prehľadávali. Neviem, či naozaj vyzerám ako nejaký podvodný živel, ale stáva sa mi to veľmi často. Akosi som si pritom spomenula na môj najhorší nakupovací zážitok...
Včera ráno sme sa s kamoškou ponáhľali do školy s vedomím, že budeme rady, ak sa domov dostaneme do polnoci. Podarilo sa. Dokonca ešte skôr vďaka jednému milému ujovi autobusárovi.
