Takmer nevidiaca osoba chodiaca po štyroch, sem tam po šiestich, funkcionárka Únie nevidiacich, postcrosserka, trochu blogerka a členka jednej úžasnej rodiny. Zoznam autorových rubrík: Sme medzi vami, Rodina, Próza, Úvahy (občas možno o ničom), Prečo mám rada ..., Súkromné, Nezaradené
Literárny klub šáLKKA pôsobiaci pri Knižnici J. Színneiho v Komárne, pre čitateľov pripravuje pravidelne tzv "čítačky" - besedy s autormi. Jedna taká sa v pobočke na Palatínovej ulici uskutočnila aj 21. 3. o 14:30 a pozvaní boli štyria básnici zo zoskupenia Generácia 0.
Je utorok večer, vlastne večer ako hociktorý iný. "Hrám sa" s mojou najnovšou zábavkou, stránkou ÚNSS na fejsi. Oco šiel k Janke - tá finišuje s Dramaťákom na Snehulienke a tak sa Danielko zveruje do láskavých dedkových rúk.
Roky som od kolegov, predsedov Základných organizácií Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska počúvala, ako je ÚNSS strašne centralizovaná do Bratislavy, ako Úrad ÚNSS základné organizácie zaujímajú len vtedy, keď treba zháňať peniaze ale keď "nás dole" treba podporiť tak to neexistuje … Myslím, že ani nemusíte byť členom ÚNSS, aby ste si vedeli predstaviť to pofrflávanie, ktoré však zásadne prebiehalo tam, kde sa proti tomu veľa nedá urobiť. Alebo ako ja hovorím, cez prestávku v rokovaní, v rade na wc.
Mytológia tvrdí, že škriatok je "mužík na piaď vysoký", s dlhou, väčšinou asi bielou bradou ale zato ohromnou silou. Ja dodávam - a veľkou trpezlivosťou. Kedysi tieto zvláštne bytosti ľuďom vyvádzali všelijaké psie kusy.
K napísaniu tohto článku ma inšpirovala kamarátka Hanka, ktorá si niečo podobné, len zo zahraničnej tlače, dala na nástenku. Nebude to môj preklad, to by som si nedovolila, ale také "moje desatoro". Niektoré veci vadia mne, o iných viem že vadia mojím známym.
Do Bratislavy som chodila do školy 8 rokov a aj preto mám k nej trošku bližšie ako "len" k nášmu hlavnému mestu. Developerom nerozumiem, viem len jedno, že ako sa súdruhovia svojimi socialistickými urbanistickými zásahmi snažili "zabiť" bratislavského genia loci tak v tom oni úspešne pokračujú a necitlivo ho potláčajú ďalej. To vieme všetci a vieme aj, že problém bude niekde na radnici.
Linda ma doviezla domov okolo obeda. Dnešného dňa mám takmer plné zuby a to ešte nebolo ani poludnie - nič, čo bežne ide hladko dnes nabralo také zádrhele že som si povedala to známe "tak toto nevymyslíš, toto sa musí len stať."
Volám Linde, či môže pre mňa prísť k Edovi. Teraz som skončila. "Až teraz? Veď už je pol dvanástej a viezla som ťa tam o pol ôsmej. To nebýva zvykom." konštatuje a sľubuje že o desať minút je pri mne, ak môžem nech počkám v čakárni, keď bude za rohom zazvoní mi nech vyjdem von
Je nedeľa. Taká obyčajná, aká príde raz za 7 dní. Kráčajúc mestom stretávam rôzne vône - niekde budú na obed rezne, tu vonia polievka a z okna okolo ktorého práve idem znie nejaká klasická hudba a vonia koláč, až mi čuchometrom krúti.
Nikto netuší. Aj keď pár dám čítajúcich z kariet, hviezd, gule a iných nezmyslov, (prepáčte, predmetov) to vedia všetky celkom presne. (Ich hláškam ale neverím odkedy mi v priebehu 24 hodín tri povedali tri diametrálne odlišné "scenáre" môjho života, z ktorých ani jeden sa nenaplnil.) No a začiatok roka je ryžoviskom pre autorov stále populárnejších konšpiračných teórii. Tí totiž vedia že vtedy a vtedy bude koníec sveta, že v USA sa stane neviem čo a Rusi toto, a v Grécku tamto, a Fico nebude prezident lebo ... Blablablaaa.
Nemám problém uznať že pes je najlepší priateľ človeka. Že mačka je miláčikom rodiny. Že s papagájom sa človek baví a zaoberá hodiny. Ak ale ste z tých, ktorí povýšili psie potreby nad potreby človeka radšej ani nečítajte ďalej - pôjdem vám proti srsti.
Keď som bola dieťa úcta voči starším ľuďom nám bola vštepovaná nie len v rodine a v škole, ale aj samotnými starými ľuďmi. Dodnes mám v hlave akéhosi autocenzora, ktorý mi nedovolí 70tnikovi povedať to, čo povedzme 30tnikovi. Ani k tomu nie som hulvát, ale predsa len, som, nazvime to ostrejšia.
O pár dní sú tu. Jagavé, ligotavé, nádherné, voňavé. Všetci sú k sebe dobrí, rodiny sú pospolu, tmou znejú koledy (z reklám), vonia kapustnica a deťom žiaria očká lebo pod stromčekom čakajú splnený sen.
Častokrát sa stretávam s polemikou na tému, ktoré slovo je vhodnejšie pre označenie človeka ktorý vôbec nevidí/nepočuje. Slepý alebo nevidiaci? Hluchý alebo nepočujúci?
... škoda, že to tak funguje len pred Vianocami. Ale k veci. Komárňanská pošta je ako takmer každá pošta v štandardnom slovenskom meste. Tá naša má to šťastie, že vstup do nej je bez bariér.
Sú neškodné raňajky, ako napríklad chlieb so salámou a k tomu paradajka, prípadne müsli s mliekom. Potom sú tu aj také raňajky, niekedy aj večere, ktoré neviem nazvať inak ako "nočná mora spolucestujúcich".
Je to možno 5 rokov dozadu. Našťastie to bolo niekedy v apríli, počasie teda bolo príjemné a rokovanie sme mali až o jednej. Z autobusu som vystúpila na Nivách a autobus č 70 ma odviezol pod Nový most.
V živote dospelého človeka čas, ktorý neskutočne rýchlo prejde. Prešiel aj v mojom, aj keď zvlášť jeden bol veľmi ťažký. Zvládla som ho, lebo ma ním sprevádzala jedna úžasná bytosť - ty.
Pred takmer týždňom som sa vďaka mojej asistentke mohla zúčastniť osláv 20. výročia založenia Krajského strediska ÚNSS v Nitre. Pre ňu to bol zážitok trošku aj z iného hľadiska, lebo práve toto stredisko a teda aj ÚNSS bol jej úplne prvý zamestnávateľ.
A ak áno, koľko ich ešte v živote bude? Koľkým ľuďom ešte bude vadiť, že nekráčajú s davom, že sú samy sebou? Volajme ich Beáta a Renáta. Obe sú z Bratislavy, no ani jedna sa tu necítila dobre.
