Eka Balašková
Podporujem pride pochod, ale podporujem aj rodinu.
Kým si ma v diskusií podáte a "roznesiete ma v zuboch" prečítajte si moje argumenty. Možno vám cez ne ponúknem nový pohľad na vec. Môj pohľad.
Takmer nevidiaca osoba chodiaca po štyroch, sem tam po šiestich, funkcionárka Únie nevidiacich, postcrosserka, trochu blogerka a členka jednej úžasnej rodiny. Zoznam autorových rubrík: Sme medzi vami, Rodina, Próza, Úvahy (občas možno o ničom), Prečo mám rada ..., Súkromné, Nezaradené

Kým si ma v diskusií podáte a "roznesiete ma v zuboch" prečítajte si moje argumenty. Možno vám cez ne ponúknem nový pohľad na vec. Môj pohľad.

Dnes ma nebudú mať radi hlavne "našinci" - zdravotne hendikepovaní ľudia. Prečo? Lebo idem napísať kritiku do vlastných radov ... a to sa veľmi nenosí, aspoň podla mojej skúsenosti nie. Ale mne to nevadí, risknem to, lebo občas aj to treba.

Je toho nie len plný internet. Ľudia, tí rozumní, uvažujúci a dospelí ľudia tuším začínajú podliehať "čaru" amuletov a ochranných predmetov.

Sedím na tvrdej, nepohodlnej stoličke ktorá aj pri najmenšom pohybe strašidelne zavŕzga, čo v tichu šepotavých hlasov a prítmí miestnosti so sliepňajúcou žiarovkou "štyridsiatkou" pôsobí ako výkrik v tichu kostola - rušivo. Aom evidentne najmladšia, ale tak tiež mám svoje problémy. Možno nie také obrovské a svetové ako tri štvrtiny týchto babičiek a dve tretiny deduškov ... alebo predsa?

V ostatnej dobe, asi tak 2-3 roky, pozorujem v našej spoločnosti veľmi nepríjemný jav - útoky na Rómov. Nie som Rómka. Nie som ani asociál. A predsa mám svoju skúsenosť s čudnými indivíduami. A práve pre túto vlastnú skúsenosť mám strach. Strach z toho, čo sa deje.

Vy to volanie nepočujete? A ja veru hej ... Nevolá síce mňa, ale počujem, cítim ho. A tak rada by som sa do tej školy vrátila ... Keď to čítajú tí, čo mi to pred 30timi rokmi hovorili, sa teraz schuti smejú. Uričte si pamätajú, ako som, ako puberťáčka vyhlasovala, že "už chcem vypadnúť preč a v živote to tu nevidieť!!!" Veru, ako rada by som sa vrátila ... naša škola bola totiž iná ako ostatné - bola internátna.

... a preto ma správa o jeho kolapse veľmi nepríjemne prekvapila, zaskočila. Včera večer, keď som sa dozvedela o jeho odchode, priznám sa, aj som si poplakala. Nemajte mi, prosím, za zlé to, čo teraz napíšem, ale tak to cítim.

Od minulej soboty sa veľmi teším na tú sobotu, čo príde. S kamoškou a kamošom sme sa dohodli, že prídu do Komárna na výlet. Z dvoch ľudí sa to rozrástlo na veľkú skupinu – 10-15 ľudí + jeden vodiaci pes.

Dnes možno (teda určite) budem za trápnu moralistku, ktorá veciam nerozumie a predsa o nich kecá. Na jednej strane je pravda, som druhý extrém ako ten, o ktorom budem písať.

Nasťahoval sa „do mňa“ pred rokom. Teda do mojej nohy. Predstavujem si ho ako malého relatívne mierumilovného trpaslíka, ktorý sa ale deň-dva pred zmenou počasia mení na zákerného „pracanta“. Neviem, čo v tom mojom chodidle robí ale asi ho to veľmi baví, lebo v čase búrok, sneženia a dažďa nevie čo so sebou.

Toto bola zlá noc. Vlastne ani nie tak zlá, ako nepríjemne teplá. O jedenástej som sa, mokrá ako myš, zobudila a zaspala som okolo tretej. Rovnako mokrá ako myš. Bolo horúco, veď aj teraz mám v izbe cca 31°C.

Sedeli spolu v jednej lavici. Biela a čierna. Jin a jang. Cukor a soľ. Anna na pravej, Eva na ľavej strane. Vlastne najskôr to bolo naopak, lenže Eva bola ľaváčka a Anna praváčka a tak sa museli vymeniť. Odkazy od Miša pre Evu tak nie raz šli cez Annu.

Vonku je v tieni 40, letný asfalt "krásne" lepí (ako kedysi spievala Marika Gombitová), no a ja sa vydávam do ulíc nášho mesta – som totiž zvedavá na bezbariérovosť našich reštaurácií. Schválne nepíšem o ktoré mesto ide - myslím si, že tie slovenské sa v tomto podobajú ako vajce vajcu. Žiaľ, svetlá výnimka sa objaví len výnimočne.

Zberatelia „lajkov“ a rekordéri „komentov“. Stretol sa s nimi asi každý, kto je registrovaný na Facebooku. Osobne zo stránok ktoré útočia na moju kvázi ľudskosť a kvázi súcit odchádzam, paradoxne si týmto „vydieraním“ vyslúžia moje „nepáči sa mi to“. Keďže pod obrázok/status toto označenie dať nemôžem, dostáva ho hneď celá stránka. Kde má toto, ako som už napísala, „vydieranie“ korene?

Dnes bol skvelý deň. Vlastne v ostatnej dobe bolo vďaka pár ľuďom takých skvelých dní niekoľko. A ja si hovorím – toto už som potrebovala!

ivot zdravotnre postihnutých ľudí sťažuje množstvo bariér. Jednak architektonických, no tie sa dajú pri troške dobrej vôle veľakrát prekonať. Oveľa zákernejšie sú tie bariéry v našich hlavách. Zákernejšie, lebo sa prekonávajú oveľa ťažšie. Pomôžme si s bariérami navzájom – vy nám s tými architektonickými a ja vám si dovolím pár článkami pomôcť vám s tým prístupom … Dnes si beriem „na parádu“ komunikáciu so sluchovo postihnutým človekom.

Život zdravotnre postihnutých ľudí sťažuje množstvo bariér. Jednak architektonických, no tie sa dajú pri troške dobrej vôle veľakrát prekonať. Oveľa zákernejšie sú tie bariéry v našich hlavách. Zákernejšie, lebo sa prekonávajú oveľa ťažšie. Pomôžme si s bariérami navzájom – vy nám s tými architektonickými a ja vám si dovolím pár článkami pomôcť vám s tým prístupom … Dnes si beriem „na parádu“ nákupy a úrady/lekárov.

Život zdravotnre postihnutých ľudí sťažuje množstvo bariér. Jednak architektonických, no tie sa dajú pri troške dobrej vôle veľakrát prekonať. Oveľa zákernejšie sú tie bariéry v našich hlavách. Zákernejšie, lebo sa prekonávajú oveľa ťažšie. Pomôžme si s bariérami navzájom – vy nám s tými architektonickými a ja vám si dovolím pár článkami pomôcť vám s tým prístupom … Dnes si beriem „na parádu“ doprovod a predčítanie.

Život zdravotnre postihnutých ľudí sťažuje množstvo bariér. Jednak architektonických, no tie sa dajú pri troške dobrej vôle veľakrát prekonať. Oveľa zákernejšie sú tie bariéry v našich hlavách. Zákernejšie, lebo sa prekonávajú oveľa ťažšie. Pomôžme si s bariérami navzájom – vy nám s tými architektonickými a ja vám si dovolím pár článkami pomôcť vám s tým prístupom … Dnes si beriem „na parádu“ komunikáciu pri stretnutím s nevidiacim, alebo ťažko zrakovo postihnutým človekom.

Nie že by som objavila bájny časostroj, len som sa vrátila do starorodičovského domu, kde sme s Jankou a rákošom bratrancov a sesterníc strávili nejedno leto. Nebola som tu trinásť rokov. Naposledy na dedkovom pohrebe, čo vôbec nebola príjemná „udalosť“.