Milovník života, rodiny, dobrých ľudí. Šťastný manžel a otec troch detí. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločnosť, Dumky a úvahy, Vážnejšie dumky a úvahy, Autizmus, Viera a ja, Médiá a komunikácia, Moje malé postrehy, Spomienky na minulosť, Príbehy zo života, Ako si žijeme, Na margo, Bežecký tragéd, Pohodička
Rozprávka Tři oříšky pro Popelku a rodinná komédia S tebou mě baví svět patria už dlhé roky k vianočnej atmosfére tak, ako štedro prestretý stôl či darčeky od Ježiška. Obidve nám televízie pravidelne každé Vianoce servírujú ako na podnose, niekedy aj duplicitne. Inak tomu asi nebude ani o necelý mesiac.
Tešil som sa na dnešný večer, hádam ako každý človek na Slovensku majúci aspoň trošku rád futbal. Tešil som sa na to, že „naši“ konečne zaberú aj proti silnému súperovi, potvrdia super výsledok z Walesu a dokážu, že blamáž s Čechmi bola iba výnimkou potvrdzujúcou vzostupný trend smerovania najpopulárnejšieho športu pod Tatrami.
Dnes to vypukne. Teším sa ako malý chlapec. Aby to malo náboj, vyberám si jedno – dve mužstvá z každej skupiny, ktorým budem fandiť (čo už keď naši zostali opäť doma). Hltám informácie o hviezdach, a to nielen o tých, ktoré by mali zažiariť. Ale aj o tých, ktoré možno definitívne dohoria. Chystám sa predložiť manželke na schválenie extra „budget“ na tipovanie (len také fanúšikovské:-). Zisťujem podľa časového plánu, kto kedy a s kým. Aby mi nič vážne neušlo. Veď svetový šampionát vo futbale je iba každé štyri roky. Ženy, ten mesiac futbalového ošiaľu sa dá vydržať, nie?
Tá správa na českých spravodajských serveroch je neuveriteľná. A šokujúca zároveň. Len deň po českých parlamentných voľbách, ktoré skončia patom, ponúkne vraj niekto bývalému skokanovi na lyžiach Pavlovi Plocovi päť miliónov českých za skok „na druhú stranu“. Vraj mal skočiť k Zeleným. Aspoň takto to tvrdí tento bývalý český skokan, v osemdesiatych rokoch aj držiteľ svetového rekordu v skokoch na mamuťom mostíku, ktorý sa do českej Sněmovny dostal za ČSSD.
Bol som pred dnešnou nedeľnou svätou omšou zvedavý na vopred toľko medializovaný Pastiersky list, ktorý dnes počas kázne zaznieval v kostoloch na omšiach po celom Slovensku. Už minimálne týždeň ho v médiách jedni i druhí omieľali zľava – sprava, vyjadrovali sa k nemu politici, obyčajní ľudia, cirkev. Niektorí ho kvitovali. Iní odsudzovali. Ja osobne ako človek venujúci sa vzťahom s verejnosťou som pri téme Pastierskeho listu videl priam aj učebnicovú PR kampaň, ktorú obidve strany listu robili, čím dokázali vzbudiť pozornosť o slová biskupov nielen u veriacich. Avšak osobne môžem povedať, že onen list určite neovplyvnil moje rozhodovanie, koho voliť...
Priznám sa, mal som pred súbojom Bielorusko – Švajčiarsko na MS v hokeji obavy z toho, že sa obidvaja súperi dohodnú na remíze a naši pôjdu z Rigy domov s dlhým nosom. Naozaj som, rozmýšľajúc, že v podstate remíza vyhovuje obom, neveril vo férový boj. Ale nakoniec som zostal milo prekvapený. Videl som celý zápas, a aj keby sa v ňom nakoniec nebodaj remíza aj zrodila (čo sa nakoniec chvalabohu nestalo), o dohodnutom výsledku by nemohlo byť ani reči. Najmä Bielorusi si zaslúžia uznanie, zdalo sa mi, akoby pri svojom kanadskom trénerovi Hanlonovi museli hrať na víťazstvo...
„Dostávam správu z réžie, že na linke ešte zostal pán Matúška. Pán Matúška, vraj sa chcete ešte niekomu ospravedlniť?“ spýtal sa v relácii jednej súkromnej slovenskej televízie moderátor (meno neviem) kandidáta na petržalského starostu, ktorý získal v sobotňajších komunálnych voľbách najviac hlasov. Úmyselne nepíšem, že Matúška voľby vyhral, pretože volebná komisia výsledky ešte nepotvrdila svojím podpisom na zápisnici.
Musel som sa na včerajšie (ale v podstate dnešné, končilo tesne pred druhou ráno) Pod lampou vyspať. Pretože počas relácie som neveril občas vlastným ušiam a očiam. Myslím si totiž, že relácia nebola príliš zo strany pán Hríba objektívne vedená. Skákanie do reči najmä tej druhej strane, sugestívne otázky...Ale komunikácia pána ministra mala taktiež ďaleko od ideálu...
Dve poznámky k sviatočnému veľkonočnému vysielaniu slovenských televíznych staníc. Respektíve poznámky k dvom konkrétnym programom...
Pamätám, ako sme so sestrou už ako deti dodržiavali na Veľký piatok pôst. Prísny mäsový pôst, s tým, že sme sa mohli cez deň do sýta najesť iba raz (rodičia nejedli vôbec). V tom čase (bolo to ešte za socializmu) Veľký piatok nebol štátnym sviatkom, dospelí boli v práci, deti v školách, takže dodržiavať pôst bolo ťažšie. Ale šlo to. Zdalo sa mi, že aj v inštitúciách tieto zvyky ticho rešpektovali. Napríklad nikdy sa v našej školskej jedálni v základnej škole nestalo, že by bolo na Veľký piatok v ponuke mäso. Ono nikdy v piatok nebývalo v ponuke školskej jedálne mäso...
Pokračujúcu výstavbu diaľnic víta určite väčšina ľudí na Slovensku. Diaľnice prinášajú väčšiu bezpečnosť pre obyvateľov miest a obcí, ktoré odbremeňujú od čoraz hustejšej premávky na cestách. A samozrejme prinášajú aj úsporu času pre motoristickú verejnosť, ktorá sa po diaľnici zväčša dostane do cieľa svojej cesty oveľa rýchlejšie ako po klasickej ceste I. triedy. Nie každý však diaľnice asi víta s otvorenou náručou. Napríklad majitelia reštaurácií a motorestov ležiacich po rokoch zrazu mimo hlavných cestných ťahov majú z diaľnic asi skôr hlavu v smútku. Diaľnica či rýchlostná cesta im berie zákazníkov...
Skutočné priateľstvo prežíva krízu. Koľko takýchto priateľov máme? Ak sú tie kritériá postavené čo len trošku prísnejšie, možno ich asi zrátať na prstoch jednej, maximálne obidvoch rúk. A naozaj len niekoľko priateľov zostáva pri nás po celý život. Doba naplnená pachtením sa za kariérou a majetkom jednoducho naozajstnému a najmä dlhodobému priateľstvu asi nepraje.
„Možno by sme mohli dnes so Švédskom prehrať viac ako o štyri góly, a ak Rusi vyhrajú nad Kanadou, budeme v takom prípade v tabuľke našej skupiny na treťom mieste a pri predpokladanom víťazstve či aspoň remíze Švajčiarov s Talianmi nás vo štvrťfinále budú čakať papierovo ľahší Švajčiari,“ vyšla zo mňa dnes pri jednom z mnohých hokejových rozhovor s priateľmi spomenutá konštrukcia, zjavne pritiahnutá za vlasy.
„Jožo, mám pocit, že všetko okolo mňa sa rozvádza. To je niečo strašné. Ešte viac ma to deprimuje preto, lebo ako právnik sám riešim rozvody. A nad niektorými dôvodmi ľudí na rozvody len neveriacky krútim hlavou,“ povedal mi dnes pri káve kamarát Miro, inak právnik. Náš rozhovor sme na tému rozvody zvrtli nečakane, Valentín v tom prsty nemal.
Hovorí sa, že človek môže svojich skutočných priateľov spočítať na prste jednej ruky. Priateľov, ktorým ak treba pomôže, a oni na oplátku pomôžu jemu. Priateľov, ktorých nemusí vidieť každý deň, a vždy keď ich aj po čase stretne, má sa s nimi o čom rozprávať...Mám niekoľko takých vzácnych ľudí okolo seba aj ja. Dvoch z nich, manželský pár, som asi po roku stretol práve dnes. On je rektor jednej slovenskej univerzity (to v tomto texte nie je dôležité). Ona, bývalá novinárka, jeho manželka, je jeho veľkou celoživotnou oporou.
Náš Marek dostal dnes, v obyčajný bežný deň, od nás darček. Boli sme spolu na kúzelníkovi. Majo mal druhé Vianoce. Páčili sa mu najmä šašo a mečová show. Ja som bol rád, že je Majko rád. A naša mamina tiež. Obidvaja totiž dary radšej dávame, ako ich dostávame. Dnešný príklad je pritom iba taký obyčajný, ísť na kúzelníka so synom za pravý dar ani nepovažujem. Beriem to (všeobecne ísť niekam s dieťaťom) za samozrejmosť. Našu radosť z dávanie však dokumentuje dostatočne...
Moja sestra to má ľahké. Manžela si našla v „našej“ dedine, takže obidvoch starých rodičov majú pokope. Jedných na dolnom konci, druhých na hornom konci. Otázka, kde strávia Vianoce, je v ich prípade bezpredmetná. Štedrý deň budú doma v Bratislave, a potom sa presunú do „našej“ dediny...
Archimedes v nej prišiel na svoj zákon. Urobil jej tým nesmrteľné a najmä dobré public relations. Vaňa si odvtedy udržiava v očiach ľudstva väčšinou pozitívny imidž. Pôsobí nielen ako miesto na relax, ale aj ako miesto, v ktorom stačí zavrieť oči (a možno ani nie) a človek príde na niečo, na čo chcel prísť už dávno predtým, ak by si nestál na kábli. Vysvetlenie čara vane je jednoduché. Vo vani nemožno na kábli nielen stáť, ale ani ležať:-)...
Je to strašné. Opäť sú tu Vianoce...Samozrejme, strašné to nie je z pohľadu samotných Vianoc, to nie. Vianoce môžem. Strašné je to vtedy, keď si človek uvedomí, ako mu rok rýchlo ubehol. Nezdá sa aj vám, že ste len toť včera rozbalili vianočné darčeky? Že ste sa len včera vrátili z Polnočnej? Strašne ten čas uteká...
Často sa mi stáva, že sa mi cesty skrížia s väčším či menším známym, ktorého som už dlhšie nevidel. Na obidvoch stranách je v takom okamihu viditeľný moment prekvapenia, ktorý následne strieda istý moment napätia, na akú tému stočiť reč. A keďže podklady na voľbu relevantnej témy z pochopiteľných príčin (nevideli sme sa „roky“) chýbajú, nastupuje záchrana v podobe pomocnej otázky: „Ako sa máš?“ Prípadne jej upravená verzia: „Čo máš nové?“
