Aj ja si myslím, že „žiadny človek nie je ostrov“ (T. Merton). Aj ja mám priateľov. Načúvam im, pozorujem zmeny v našich životoch, hľadám odpovede na otázky, ktoré nás trápia. Mnohé odpovede a postrehy sme našli spoločne. Zoznam autorových rubrík: Bosna i Hercegovna (BiH), Eseje, próza, Keď som sa zamyslel..., Osobné, Nezaradené
Bude to o hodnotách, ktoré môžu vypovedať o „kvalite života“. Bude to o hodnotách, ktoré (ne-)žijeme, tak ako som to odpozoroval, tak ako sme si to doteraz pri prechádzkach, či dobrom vínku pomenovali. Súdiac podľa spoločne prejdených vzdialeností, prázdnych fliaš a počtu návštev v Re., viacerí sme našli našu Tému.
V 85-tom som sa už vedel na ulici orientovať podľa zvukov. Vlastne, poznal som podľa zvuku všetky autá: osobné i nákladné. Škodovky, wartburgy, moskviče, žiguláky, trabanty, volgy, 603, avie, v3s-ky, tatrovky. Fakt!
V stromoch som sa nikdy poriadne nevyznal. Nikdy som totiž žiaden nemusel a ani nemohol pozorovať denne. Nikdy som si ani nepomyslel, že nejaký strom môže pre mňa niekedy znamenať viac než len „obyčajný strom“.
Bol som naivný. Myslel som si, že som pripravený stretávať sa s ľuďmi v ich ťažkých životných situáciách a pomáhať im v ich príbehoch nachádzať stratenú, často tenkú, niť zmyslu. Myslel som si, že stačí vedieť odpovede múdrych a úplne im veriť. Myslel som si, že sa popasujem s utrpením iných. Veril som, že viem odpoveď na TÚ otázku. Bol som naivný.
„Sedeli sme na pravidelnej schôdzi, kde okrem bežných organizačných pokynov do ďalších týždňov, tu a tam zazneli aj nepotrebné ideové „výkriky“ jednotlivcov, ktorí tak chceli pripomenúť svoju prítomnosť. Šéfstvu sa to páčilo. Viacerí sme cítili, že zas sa niekto zbytočne ukazuje ale nepovedali sme nič. Vedeli sme, že zas bude dlhšia „prednáška“ o správnom nasmerovaní, ktorá však len v inom poradí zopakuje už známe a povinné slovné spojenia. Potom sme sa rozišli každý po svojom a niektorí aj naďalej robili po svojom.“
Moje vyznanie pápežovi som napísal dávno, kým ešte žil. Aj som ho potom tu kdesi na blogu umiestnil (Konečne sme sa stretli) a tak som ho zverejnil. Nemyslím, že sa k nemu dostalo. Presne pred 7 rokmi som stratil iného blízkeho človeka, priateľa. Moje spomienky a myšlienky vtedy dlhý čas niesla hudba Zbigniewa Preisnera – Requiem for my friend.
Bolo už neskoré popoludnie, a mali pred sebou ešte pekných pár kilometrov. Kráčali rýchlo, či skôr cesta im ubiehala rýchlo. Riešili udalosti posledných dní, nerozumeli mnohému, mali dojem, že sa tomu ani porozumieť nedalo. Ešte pred časom žili v malej obci, kde sa nič neutají. Aj ich odchod do mesta zostal odhalený.
Niekoľko málo uplynulých dní mi predstavilo niekoľko obyčajných samotárov. Nie všetkých som spoznal, niektorí mi zamestnávajú myseľ doteraz.
Stretol som ho tak ako chlapec stretáva starca – „chlapec vyháňa klíčky a starec zváža úrodu ... chlapec očakáva a starec vie, uchováva a miluje ... mladý by chcel byť nesený a starý je pripravený niesť.“ (R. Rohr)
Ako dlho musím byť preč, aby som vedel vidieť veci, ktoré som sa odnaučil vidieť? Že v očiach návštevníka rastie dieťa rýchlejšie než v rukách rodičov, pozná každý z nás. Aj to viem veľmi dobre, že z diaľky sú veľkí menší a dôležití nepatrnejší. Viem však aj to, že niektorí zotrvajú na obzore a nestratia sa z neho, ani keď sa hýbem a mením všetkými možnými smermi.
Spadol Vám už chlieb natretou stranou na zem? No, tak to je vraj jednoduchý zákon fyziky. Ale nikto ešte nepovedal, prečo spadol práve Vám, a prečo práve keď ste hladný, či dokonca na práve prestretý čistý obrus. S tým obrusom budem pokračovať, aby ste videli, že sú aj príjemnejšie prekvapenia. Príjemne sa pritom bavia tí druhí.
Páčia sa mi izby, ktoré sú vyzdobené príbehmi ich obyvateľov. Spomínam si na jednu takú. V Ljubljane. Nábytok nič moc, ale steny, tie sa priam prekrikovali v rozprávaní o tom, ktorá čo nesie.
Upratoval som si vo svojej knihovničke, lebo som knihami, ktoré už nečítam zaplnil miesta najlepšie chránené pred prachoch a na tie novšie knihy, ktoré sa bojím, aby sa mi nestratili, mi už nezostáva miesta. Asi by som mal tie knihy niekomu darovať a uvoľniť miesto živším. Bolo mi trochu do smiechu, keď som si spomínal na zápal s ktorým som niektoré knihy čítal. Úsmev mi poznačil tvár aj pri spomienke ako som niektoré knihy kupoval; dlho sme konverzovali s predavačkou Petrou. Boli takí, čo kvôli Petre kupovali knihy pravidelne. Dnes im možno tiež zaberajú dôležité miesto v knižnici, ale nemajú to srdce uložiť ich do krabice a krabicu do postele. Knihomoli.
