Venujem sa písaniu prózy a na živobytie si zarábam ako úradník. Zoznam autorových rubrík: Fejtóny, Súkromný dejepis, spoločnosť, Súkromné, Nezaradené
Niektoré javy pravdepodobne existujú iba na základe nášho vnútorného rozpoloženia. Ako napríklad prevtelenie. Stačí k tomu vnútorná túžba a vhodné médium. Mne sa to stalo koncom júla v Papíne, v rodnom dome spisovateľa Václava Pankovčína.
Nepoznám nikoho, kto by netúžil po peniazoch. Samozrejme, že škála túžby je taká široká, koľko je ľudí. Ale krajné body nepoznám.
Nakopnúť svet do zadku je veľmi jednoduché. Stačí, ak nezastanete na jednom mieste a vykročíte.
Cez sezónu skoro každú nedeľu venujem rybám. Po obede nevypijem ani kávu, ani riad neumyjem a vyparím sa.
Neustále na niečom lipneme. Bez lipnutia nie je ani pocit okradnutia. A nie je lipnutie ako lipnutie. Existujú veci, na ktoré sme naviazaní a ani si to neuvedomujeme. Až do okamihu, keď o to prídeme.
Je celkom prirodzené, ak si človek naplánuje deň alebo v dlhšom časovom horizonte napríklad dovolenku. Plánovať si život zvyknú skoro všetci ľudia, no naplánovať si smrť, sa zdá byť nad ľudské sily. Ale občas sa to niektorým podarí. Okrem pevnej vôle je k tomu treba aj trochu šťastia.
Až teraz, po rokoch, si uvedomujem, že moje detstvo sa nieslo v znamení silného matriarchátu. S rodičmi sme bývali v dome. Vo dvore bol postavený domček, v ktorom žili moji starí rodičia a stará babka. Ako decko som mal prirodzenú autoritu k mužským členom rodiny. Možno aj z dôvodu, že ma za prehrešky trestal otec a karhal starý otec Valent. Zdalo sa mi, že ako ja aj ostatní členovia rodiny rešpektujú práve ich. Oh, ako som sa mýlil.
Viete, čo sú to karpele? Je to jednoduché. Karpele sú spišský výraz pre kvaku. Jedli ste už niekedy kvaku? Ja teda ešte nie. Ale s karpeľami je spojená jedna príhoda môjho pradeda Gervaza.
Áno som, i keď ma neodsúdili a väzenie znútra nepoznám. Kriminálnika zo mňa spravili moji predkovia. Zdedil som po nich skazenú krv. Ale nie po meči ako býva zvykom, lež po praslici. Čiernou ovcou v našej rodine bola prastará mama, ktorú sme volali stará babka.
Zakaždým, keď si spomeniem na starých rodičov, nevybavia sa mi pri nejakej činnosti, ale ako sedia v izbe a rozprávajú. Vedeli fantasticky rozprávať, napriek tomu, že mali skončené iba základné vzdelanie a jedinú knihu, ktorú v živote prečítali bola Biblia. Zažil som nekonečné nedeľné popoludnia a večery, kedy som sa menil na špongiu nasávajúcu udalosti, ktoré sa počúvaním menili na moju vlastnú životnú skúsenosť. Zaujímavé na týchto príbehoch bolo, že situácie mohli vyzerať akokoľvek dramaticky, starí rodičia to podávali s úsmevným vypointovaním. Takto som to počul aj o zabíjačke.
Ak som niekedy s niečím nespokojný, tak to dávam najavo frflaním. A frflať viem parádne. Môj starý otec Valent sa pri takýchto situáciách usmieval popod veľký nos, zakaždým mávol rukou a dodal: - Nie je to až také zlé. Nechápal som, odkiaľ sa v ňom berie to zmierenie sa so životom. Netušil som, že za jeho postojom k svetu je posteľ, ktorá trčala do vzduchu.
Dlho som netušil, či sa s dôverčivosťou rodíme, keď ju nám naši predkovia zamkli do génov, alebo ju získame okolnosťami, ktoré nás formujú v prvých rokoch nášho života.
V spoločnosti sa vedie odveky boj medzi mužmi a ženami. Tento boj nie je organizovaný, vyviera z rozdielnosti podstaty muža a ženy. Ženy sa snažia o väčšie uznanie a muži sa nechcú vzdať svojho dominantného postavenia.
Môj starý otec bol mimo iného i letec. Jeho prínos do rozvoja lietania bol drobný, možno preto nie je zachytený v análoch letectva. Týmto príspevkom chcem zaplniť biele miesto histórie. Valent Komara vyrastal v Brutovciach, malej dedinke v Levočských vrchoch. Tento kúsok zeme mu prirástol k srdcu a napriek svojej nepokojnej povahe, ktorá ho hnala z miesta na miesto, nikdy sa úplne neodtrhol od kraja, v ktorom vyrastal. Jeho letecké kúsky sú spojené s rodnou obcou.
Zmena ročného obdobia je v mojom podvedomí spojená s nákupmi. I keď nikdy neviem, čo skôr prichádza. Babie leto sa držalo dlhšie ako po iné roky, no vnútorné hodiny mojej dcéry zazvonili. - Potrebujem veci na zimu. - Nepočká to? – opáčil som opatrne, dúfajúc, že sa mi prvýkrát podarí premôcť zaužívaný stereotyp.
