Mám rád život s Bohom a 7777 ľudí. S obľubou lietam v dobrej letke, no nerád lietam v kŕdli. Som katolícky kňaz, pochádzam z dediny Klin na Orave. Nemocničný kaplán v nemocnici v Poprade............................................ Zoznam autorových rubrík: BIRMOVANCI, ŠTIPENDISTI, 7777 MYŠLIENOK PRE NÁROČNÝCH, Aké mám povolanie?, Akú mám povahu?, Cesta viery, Duchovné témy, Fejtóny, Fotografie prírody, Fotografie Rómov, História mojej rodnej obce, Kniha o Rómoch, Lunikovo, Mladí vo firme, Náčrt histórie slov. Saleziáno, Nezaradené, Pastorácia Rómov, Poézia, Pokec s Bohom, Rómovia, Sociálna práca, Sociálna náuka Katolíckej cirk, Spoločnosť, Súkromné, Vedeli sa obetovať, Vzťah je cesta cez púšť, Zábava
Ktovie prečo je tak málo myšlienok o tejto vlastnosti. Že by to bol archaizmus a nie je potrebné o tejto vlastnosti vôbec uvažovať, nie je potrebné s ňou počítať? Dúfam, že vám sa podarí nájsť viac myšlienok ako sa podarilo mne. Hovorí sa, že ľudia, ktorí nemajú česť, nosia zadok na špagáte. Chýba im totiž chrbtová kosť.
Saleziáni teda už majú svoj ústav v Šaštíne a zdá sa, že ich tak skoro odtiaľ nevyhodia. Horšie je to so saleziánskymi sestrami. V Taliansku v tom čase máme okrem klerikov na štúdiách aj naše Dcéry Panny Márie Pomocnice. Je potrebné, aby sa mal na Slovensku kto starať aj o opustené dievčatá. Vagač, ktorý pomáhal sestrám už v Perose, snaží sa aj na Slovensku nájsť nejaký ústav, kde by mohli prísť sestry z Talianska. Sám o tomto úsilí rozpráva takto:
V dnešnom evanjeliu o hospodárovi a vinici Ježiš vyčíta veľkňazom a starším ľudu to, že nepochopili najväčšie zo všetkých znamení - jeho príchod na svet. Čo vlastne človeku bráni, aby do svojho života prijal posolstvo, ktoré mu Boh posiela cez svojich prorokov? Nie je ľahké odpovedať na otázku prečo zlyhal židovský národ a zatiaľ neprijal Ježiša ako svojho Mesiáša.
Čo je to čas? To je to, čo väčšinou nemáme. Meriame ho na čoraz menšie kúsky. Svieti skoro na každom spotrebiči v dome. Asi to musí byť niečo dôležité, keď na to tak vehementne upozorňujeme. Máme ho každý rovnako. Do dňa iba 24 hodín. To stačí. Niekedy by sme chceli viac času na určité činnosti, ktoré sú pre nás súrne. V skutočnosti by sme ho mali viac míňať na veci, ktoré nie sú iba súrne, ale ktoré sú dôležité...
Je mi veľmi sympatické toto jednoduché dievča. Je uznávaná ako veľká znalkyňa duchovného života, priekopníčka novej asketiky. Je to preto, lebo ona objavila skratku do neba. Zistilia, že je tam možné ísť namáhavo po schodoch, ale že je možné použiť aj výťah. Čo je týmto výťahom?
Koncom októbra, keď už je ústav ako-tak prichystaný, prichádzajú z Talianska klerik Psársky a nový šaštínsky direktor don Stano s chlapcami. Priviedli asi asi 27 slovenských chovancov a toľko mohlo byť prijatých i nových, teda spolu viac ako 50 chlapcov. Bola to nevídaná radosť a spokojnosť tak zo strany predstavených ako i chovancov. S najlepšou vôľou a chuťou sa každý pustil do práce a do učenia. Chýbali ešte mnohé veci. Viac ako tretina chlapcov spala na zemi na slamníkoch. Sľúbené postele neprišli všetky naraz. Chovanci sa cítili pod plášťom Sedembolestnej v istote... Ale nie natrvalo. Zdalo sa, že ich vyhodia na ulicu. Našťastie sa prihovorili poslanci Hlinka, Ravasz a Dr.Tiso. Podľa slov don Vagača to bolo vážne:
Už roky som túžil vystúpiť na tento kopec. Vždy, keď som prechádzal cestou z Dolného Kubína do Ružomberka, tento kopec ma fascinoval svojou krásou. Z jeho vrcholu je veľmi dobre vidieť Dolný Kubín, hornú Oravu a aj Liptovskú Maru. tento kopec sme zdolali štyria: Marián, Marek, Lukáš a ja. Mali sme k dispozícii tri digitálne fotoaparáty a cvakali sme nimi ako japonskí turisti. Pri písaní článku najväčším problémom bolo, ktoré fotografie do článku nezaradiť, keďže na jeden článok je určená kvóta koľko sa tam dá dať fotografií. Nafotili sme tam 220 fotografií, najmä tie Marekove boli vydarené. Dúfam, že môj výber fotografií sa vám bude páčiť...
Centrom každej katolíckej misie je živý Ježiš Kristus. V prípade iných kresťanských misií sú to rôzne symboly, ktoré sa postavia na nejaké viditeľné miesto. Môže to byť drevený kríž, nejaké zákutie. Toto miesto býva považované za srdce misie. Naša misia na Luniku IX svoje srdce získala v sobotu 16. augusta 2003. Niekoľko týždňov predtým som toto srdce videl vo sne. Keď sme všetko dokončili a prezreli sme si výsledky svojej práce, zažil som "déja vu"...
Pápež Ján XXIII nám pripomína to, s čím musíme počítať: "Povedzte starým - Cirkev bude aj po vás. Povedzte mladým - Cirkev bola aj pred vami." Už bolo veľa pokusov zničiť toto spoločenstvo, rozohnať Boží ľud. Myslím, že raz sa Napoleon vyhrážal jednému biskupovi, že Cirkev zničí. On mu na to odpovedal: "To sa nepodarilo ani nám." Ak by Cirkev bola iba organizáciou založenou a vedenou ľuďmi, už dávno by zanikla, pretože ju často na nižších úrovniach vedú ľudia, ktorí o riadení, ľudských zdrojoch a plánovaní nevedia nič. Ako v každej ľudskej organizácii aj v nej sú vodcovia, ktorí jej vlastne škodia. Vodcovia tvoria necelé percento Cirkvi. Oni v skutočnosti Cirkev nevedú. Vedie ju Duch Svätý. Cirkev, to sú všetci pokrstení. Je to organizmus, v ktorom zdravé bunky suplujú napadnuté a choré, je to Boží ľud kráčajúci cez hory, kde silnejší podopierajú slabších. Nie je to stádo oviec, kde ak udriete pastiera, ovce sa rozpŕchnu. Je to Boží ľud, ktorý s krížom kráča po víťaznej ceste nad zlom...
Don Vagač s don Bokorom sa hneď po príchode do Šaštína dali do zariadzovania ústavu. Pripravovali podmienky pre 30 chovancov v Taliansku a pre 30 novoprijatých chovancov. Asi dva týždne po ich príchode dostávajú vzácnu návštevu. Vagač o nej hovorí takto: "Asi o dva týždne po našom príchode nás nečakane prekvapili piati vzácni hostia, medzi ktorými boli i traja páni biskupi Kmeťko, Jantausch a ak sa nemýlim Vojtaššák.
Je to kliatba, ktorá sprevádza generácie od počiatkov ľudstva. Všetci sa jej usilujú vyhnúť. Skoro nikto sa jej nevyhne. Cítime ju, keď nám niekto ubližuje, keď nám niečo dôležité chýba, alebo keď nás niekto zarmúti. To je iba jedna tvár bolesti. Je to požehnanie, ktoré kalí charaktery mnohých generácií. Zlato sa skúša ohňom a charakter človeka v ohni skúšok. Bolesť tela nás upozorňuje, že potrebuje liek, alebo oddych. Bolesť duše nám povie, že niekto okolo nás trpí. Bolesť patrí k životu. Je nezmyselná a je aj taká, ktorá má zmysel. Sú ľudia, ktorí za nás bolesť znášajú dobrovoľne a sú ľudia, za ktorých dobrovoľne trpíme my. Bolesť je vlastne iba odvrátená tvár radosti...
V septembri 1924 je už definitívne rozhodnuté, že slovenskí saleziáni spolu s chlapcami opustia ústav v Perose a presťahujú sa do Šaštína, kde don Vagač s don Bokorom pripravujú miesto. Keď bude pripravené miesto, tak slovenských chovancov I. a II. triedy privedie z Perosy do Šaštína don Ladislav Stano, ktorý tam bude aj direktorom. Perozský ústav po odchode Slovákov do Šaštína zostane k dispozícii výlučne pre českých saleziánskych chovancov. Takto po dlhom dohadovaní medzi nami Slovákmi a Čechmi rozhodol don Filip Rinaldi.
To boli naše prvé priestory, v ktorých sme účinkovali. Po prvej svätej omši v sále sme požiadali o to, aby nám tam umožnili mávať sväté omše aspoň v nedeľu. Postupne sme pridávali aj sväté omše v priebehu týždňa, s tým však boli problémy. Sála sa používala ako bar a niekedy nám opití chlapi, ktorí mali rozohratú hru v karty o peniaze, nechceli uvoľniť sálu. Až teraz, keď sme začali s výstavbou Komunitného centra, ktorého súčasťou bude kaplnka, si uvedomujeme, že tie začiatky boli fakt náročné. Ako to prebiehalo?
Teraz už lepšie chápeme, prečo don Vagač s veľkou radosťou píše hlavným predstaveným do Turína a chlapcom do Perosy. Po toľkých rokoch sa saleziáni konečne môžu vrátiť na Slovensku a pracovať tu medzi mládežou. Doteraz pri návšteve Slovenska boli vždy odkázaní na pomoc niekoho, kto by ich prichýlil pod strechu. Teraz sa konečne môžu uchýliť do ústavu, kde budú doma. Keď prídu do Šaštína chlapci z Talianska a neskôr aj noví zo Slovenska, môžu im s radosťou a aj s určitou hrdosťou povedať: „Šaštín je náš!“
Večná téma nekonečných diskusií. Fúra myšlienok z rôznych súdkov. Míňame svoje sily, pretože ho chceme pochopiť a strácame okamihy, v ktorých by sme ho mali milovať. Nevieme aký je, viac vieme o tom aký nie je. Boh nie je lego, ktoré sa dá rozobrať a poskladať podľa našich predstáv. Boh je v prvom rade mystérium - tajomstvo. Aký je? Vieme? Tušíme. Veríme. Spoznávame ho. Ak ho spoznáme, lepšie pochopíme seba. On nás poznal prvý, On nás miloval prvý. Bez lásky ho nespoznáme, lebo milovať sa rovná poznať. Kto ho nemiluje, ten ho nespozná. Kto ho nespoznal, ten ho nemiloval...
Don Vagač s don Bokorom prichádzajú do Šaštína ešte v auguste, aby tu pripravili všetko potrebné. Šaštínska fara im ešte nepatrí, a tak bývajú v Borskom Sv. Mikuláši u dekana Nečesálka. Tento im veľmi pomohol pri vybavovaní fary, ktoré nebolo bez problémov. Dekan Nečesálek neskôr na tieto chvíle spomína:
Nebudem sa tu opierať o štatistiky. Tie iba presne sčítavajú nepresné údaje. Veriaci nie je ten, kto prejde iniciáciou v nejakom zoskupení vyznávajúcom určité náboženské zvyky a pravidlá. Veriaci je ten, ktorému viera zmení život natoľko, že okolo seba ľahko a príjemne vyžaruje dobro. Takýchto hlboko veriacich ľudí spoznáme na prvý pohľad. Nepustia sa s vami do náboženskej hádky, a ak ich poznáte, neurobíte to ani vy. Čo to znamená veriť?
Je jasné, že tu nemôžem popísať všetko, čo rôzni výmyselníci a vedátori počas stáročí navymýšľali. Svätý Augustín hovorí, že nie je žiadna nesprávna náuka, ktorá by nemiešala správne s nesprávnym. Každá doba má nejakú diktátorsku náuku, ktorá sa vyhlasuje za najsprávnnšjšiu a chce svoj uhol pohľadu na pravdu natláčať ostatným. V poslednom období narastá diktatúra relativizmu. V popredí je vlastné ego a nič, čo ego neuzná, nemalo by sa vyhlasovať za pravdu. Jednoducho povedané - všetko je klamstvo, okrem toho, čo tvrdím ja a tvrdím to preto, lebo mi to vyhovuje... Blud je vlastne všetko, čo popiera pravdu a iba jeden jediný o sebe vyhlásil: "Ja som Cesta, Pravda a Život..."
Ani sa hádam nedá vyjadriť akú veľkú radosť prežívali slovenskí saleziáni keď čítali tento Ohlas. To bolo oveľa viac ako očakávali. Verili, že biskupi im pomôžu, ale že zorganizujú až takú veľkú pomoc, to sa jednoducho nedalo očakávať. Don Vagač rozpráva, aký údiv vyvolala táto správa u predstavených: „Keď som túto obrovskú novinu oznámil hlavným predstaveným v Turíne a keď som im odovzdal preklad celého Ohlasu, žasli od obdivu a radosti. Don Filip Rinaldi opätovne zdôrazňoval túto vetu:
Táto ikona sa nachádza v Cencole v Medjugorí v Bosne a Hercegovine. Čo je zaujímavosťou, v tejto ikone je bohostánok umiestnený v pekle. Keď bývalí narkomani hovorili sestre Elvíre, že sa to nepatrí, odpovedala im: "Len ho tam nechajte, Ježiš prišiel do vášho pekla, v ktorom ste boli predtým, aby vás vyviedol na svetlo." Čo znamenajú jednotlivé znaky na ikone?
