Ďuri Čižmárik
Blogerský Rozsutec
V sobotu sa uskutočnil dlhoplánovaný výstup blogerov na Rozsutec v Malej Fatre. No na Rozsutec, ako sa to vezme. Najprv totiž musel z osobnýných dôvodov odrieknuť účasť hlavný organizátor Viki Dahome Holman.
Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
V sobotu sa uskutočnil dlhoplánovaný výstup blogerov na Rozsutec v Malej Fatre. No na Rozsutec, ako sa to vezme. Najprv totiž musel z osobnýných dôvodov odrieknuť účasť hlavný organizátor Viki Dahome Holman.
V štvrtok som sa vrátil z dovolenky v gréckom Polichrone, dnes ohrozovanom rozsiahlymi požiarmi. Okrem čvachtania v mori a slnenia, sme boli aj na blízkom jazierku v lesoch, kde žijú korytnačky. Vtedy som netušil, že budeme jednými z posledných, kto uvidia túto prírodu v pôvodnom stave.
Hneď na začiatok nás uvítal obrovský indonézsky pavilón. V jeho vnútri sa skrýva skromný prales. Sú tu pekné vodopádiky a dokonca tu i prší. Orangutány si leňošia pri jazierku, v ktorom plávajú korytnačky.
Ani Billy the Kidovi, banditovi z divokého západu, sa nesnívalo o tak zasľúbenej krajine na vykrádanie bánk, akou je Slovensko. Včera sa odohral v jednej bratislavskej pobočke už jubilejný dvadsiaty prípad v tomto roku.
Pekný futbal každopádne. So všetkým, čo k tomu patrí a aj bonus naviac. Rozvášnení fanúšikovia na oboch stranách, hlavne však belasí. Artmedia hostila Slovan.
Piatočné večernú Bratislavu spríjemňovala fiesta. „My utekáme za breakdancermi“ vravela mi sestra, keď sme sa stretli ponevierajúc sa uličkami starého mesta. „My zase ideme na tú indickú tanečnicu.“
Ranný dážď nás vyhnal zo spacákov a po včerajšom zostupe z Triglavu sme napokon dospávali v aute. Ráno niektorí šialene skočili do potoka, iní zvolili pokojnejšie formy očisty. Pristavilo sa pri nás červené auto slovinskej značky.
Hneď prvý výbeh s geniálnymi myšími stvorenia. Sú neuveriteľné. Pekne spinkajú.
„Tak pohledte na ně, jak zatančí tance, když namísto daně, jim dají kus žvance.“Sám v posteli ležím pri rozsvietenom notebooku. Vyhrávaš mi tu ty, starý priateľ, Karel Kryl.
“Viete ako sa volá dolina, z ktorej ideme na Triglav? Zadnjica.“ Bavili sme sa na účet východiska našej cesty. Keď som si ju pozeral prvý raz ani som netušil, ako budem súhlasiť s jej názvom pri návrate z hory. Po päťhodinovejnočnej jazde z Bratislavy sme si nadránom zdriemli. Čakal nás najvyššia hora Slovinska.
“Aksa jahal” zakričal jeden z chlapov hrajúcich futbal. Jeho hatlanine som veľmi nerozumel. Vyzeral taký počerný arab či Pakistánec. Keď svoj výkrik smerom k protihráčovi zopakoval, stalo sa niečo pre mňa nečakané. „Prásk!“ Rana. Schytal päsťou do tváre. Začala sa mela.
Bolo to v tom čase, keď v Blave hral Sting. Aj takto si zaspomíname poniektorí na povolebné dni roku 2006. Teplota presahovala 100 stupňov Farenheita a všetci sme boli naložení vo vlastnej šťave. Šťastnejší, či už majetnejší alebo skalní fanúškovia sa nevedeli dopotiť večera, aby uvideli svoj idol.
Myslím si, že mne ako médiami manipulovanému a politicky nevedomému občanovi by malo byť odňaté volebné právo. Výsledky volieb by iste nabrali politologicky vyšší zmysel.
6:35 Po boji predsa vstávam. Dnes ma čaká lekárka. 7:54 “Idem iba na dusík,“ natlačila sa k dverám bojovná dôchodkyňa. „Tam vzadu je taká slečna, mladý pán, tá je posledná“ s hrôzou hľadím na zmesku čakajúceho radu končiacu v nedohľadne za rohom. Dôchodca so svojou matkou na vozíčku, dvaja mladí, jedna pani v rokoch a kopec spolubojovných dôchodcov. „Na dusík ideme všetci “ energicky sa pokúša slečna odbiť dôchodkyňu. Naivka. Je tu jasné, kto je veteránom čakární a kto nevie ako si to zariadiť. Mladá slečna bitku vzdáva ešte pred bojom, ja odchádzam o pár minút po nej. Práca čaká.
Vlastnozručne navarené makaróny s korením bylinkové maslo natlačné v umelohmotnej dóze. Posadím sa do rohu a vypínam. Zrak mi padne na vytlačené stránky .týždňa. filtrujem okolité šumy a mám na chvíľu svoj svet.
Keď tak premýšľam, prežil som u nich skvelé roky. Veľa zážitkov, dlhoročné a stáletrvajúce kamarátstva, platonické lásky. Aj keď som už odrastený a nezapadám do klasickej vekovej kategórie, stále ostávam reliktom a pohybujem sa na okraji ich aktivít ako prestárly dinosaurus. V nedeľu som mal aspoň malú možnosť vrátiť požičané a pomôcť pripraviť pekný deň pre deťúrence z Petržalky. Hovorím vám o Saleziánoch.
Krásna je jar. Krásne sú jej prejavy. Jej pôvab žiari. Rodí sa nové.
“Toto bol naozaj rozumne využitý čas” okomentoval koniec víkendu na lan party na chate Peťo. Pracuje v IT v nadnárodne pôsbacej spoločnosti a tak má s týmito vecami ďaleko vačšie skúsenosti ako ja. Pravdupovediac som značne váhal, či s ním môžem súhlasiť. Doznievajúca Becherovka ma ale priviedla na iné myšlienky.
Sobotná prechádzka. Upokojenie. Chcelo by byť. Niečo ma však stále ženie. Odfotiť. Ako to dám na blog. Je toto naozaj oddych? Kde je stíšenie?
Sobotné slniečko ma okrem Dunaja vylákalo opäť pozrieť oázu veľkých mačkovitých šeliem. Bol to opäť nevšedný zážitok, hladkať 200 kilové tigríča - malého Amura, najnovší prírastok. Nuž a tu máte odpoveď na včerajšiu otázku.